1. Pokus o záchranu Matoviča
Ponuka Matoviča na „podmienečnú kapituláciu“ navonok pôsobí ako obetavé gesto. Je vraj pripravený odísť v záujme koalície a v záujme programových priorít Obyčajných. Skutočný motív Matoviča je ale opačný. Je to pokus o záchranu. Osobnú záchranu. Nové gesto má buď vytvoriť priestor pre pokračovanie rokovaní a udržanie koalície, alebo posilniť postavenie Matoviča medzi vlastnými (aby mu nemohli vyčítať, že nepodnikol maximum pre zachovanie vlády).
Matovič a jeho kľúčoví ľudia sa podľa viacerých zdrojov z koalície obávajú, že po páde vlády by im mohlo hroziť väzobné stíhanie. Za ich znepokojením nie je len „boj s mafiou“, ale aj vnútorný boj v bezpečnostných službách. A zvláštne aktivity tajnej služby namierené na časť koalície.
Povedané na rovinu: tajná služba, policajná inšpekcia a časť prokuratúry rozpracovali nielen vyšetrovateľov NAKA (za údajné manipulácie s výpoveďami svedkov). Odpočúvanie a sledovanie bolo zamerané aj na špeciálnu prokuratúru a Matovičových ľudí z ministerstva vnútra.
Výsledky sme videli minulý rok v lete. Tajná služba svoje zistenia posunula inšpekcii. A tá spolu s prokuratúrou udrela na elitný tím vyšetrovateľov NAKA okolo Čurillu.
Vyšetrovatelia NAKA skončili vo väzbe. Neskôr boli síce prepustení na stíhanie na slobode, no SIS a inšpekcia dokázali demonštrovať silu. V čase, keď bol Matovič lídrom „širokej koalície“, skončili elitní vyšetrovatelia NAKA vo väzbe.
Je pritom pravdepodobné, že tajná služba a inšpekcia použili len časť nahrávok z odpočúvaní, respektíve časť zistení. Na Lipšicovej špeciálnej prokuratúre a na Mikulcovom ministerstve vnútra znervózneli. Väzobné stíhanie, ktoré sa začalo vo veľkom používať po roku 2020, by sa mohlo obrátiť aj proti nim. Hlavne ak tu máme precedens s tlakmi na väzobné stíhanie Kaliňáka a Fica kvôli tomu, že politicky tlačili na vyšetrovanie politických rivalov (Kisku, Matoviča, Lipšica).
Matovičov tím predsa pracoval podobne. Tlačil na stíhanie lídrov Smeru.
Keď Sulík pohrozil odchodom z koalície, časť ľudí z bezpečnostných zložiek znervóznela. Ľudia okolo Mikulca či Lipšica netušia, ktoré z ich stretnutí či rozhovorov boli monitorované tajnou službou. V OĽaNO začali otvorene hovoriť o riziku, že po zmene vlády si prídu policajné komandá po nich. Dokonca posielali odkazy SaS, že ak by po krachu koalície skončili ľudia z OĽaNO vo väzbe, mal by to vraj na svedomí Sulík.
Strach v pozadí OĽaNO a bezpečnostných zložkách je pochopiteľný. Na jar udreli na Fica s Kaliňákom. Nie za korupciu či rozkrádanie Slovenska. Za stretnutia a komunikáciu o stíhaní opozície. Bol to riskantný ťah, ktorý sa mohol neskôr otočiť proti komukoľvek, kto v rámci politického boja „zariaďoval“ vyšetrovanie a stíhanie tých druhých…
Aj tak do toho išli (Kaliňák si posedel vo väzbe). Až o pár týždňov s prekvapením zistili, že vládna moc im v tomto zápase vôbec nekryje chrbát, ale rieši osobné a politické spory Matoviča so Sulíkom. A možnosť predčasných volieb.
Na Matoviča počas koaličnej krízy naliehali jeho vlastní, aby nepripustil koniec vlády. A ohrozenie tých, ktorí v prvej línii viedli väzobné stíhania oligarchov a ľudí zo Smeru.
Nakoniec zrejme aj Matovičovi došlo, že nahratí (v oboch významoch slova) a ohrození nemusia byť len vyšetrovatelia a minister, ale aj on. Stupňovať stíhanie nepriateľov (stále silných) a popri tom pracovať na konfliktoch s partnermi a rozpade koalície sa ukázalo ako neprezieravé.
Žiaľ, Matovič nedokáže uvažovať o následkoch a pripravovať si dva kroky dopredu. Je živelný, spontánny, prostoduchý. Na jednej strane je to dobré. Otvára to priestor pre odvahu a bezhlavý bojový pokrik (čo občas prinesie výsledky). Na druhej strane to ale ohrozuje tých, ktorí s Matovičom pracujú na boji proti zločinu. Matovič im nedáva istotu politického krytia, ale jej pravý opak. Istotu zbytočných sporov, kríz, chaotického „riadenia“, rozvratu. A následných zúfalých pokusov o hasenie problémov.
Matovič sa v lete pokúsil odvrátiť kolaps koalície a zohnať skupinu nezávislých poslancov, ktorí by podporovali vládu. Nevyšlo mu to. Viacerí poslanci OĽaNO avizovali, že spoluprácu s Tarabom nebudú akceptovať.
Druhý pokus prišiel v posledný deň Sulíkovho ultimáta. Matovič poslal z dovolenky odkaz, že je pripravený v spore so Sulíkom kapitulovať – no nie bezpodmienečne. Aby celkom nestratil tvár.
Ani z tohto pokusu asi nevypadnú výsledky. Matovič stále nezvládol abecedu politického riadenia. Krízy sa riešia premysleným plánom, získaním podpory a partnerov, rokovaniami, ústupkami a vyjednávaním s rivalom. Nie posielaním lístočkov z dovolenky, ktoré doma pred kamerami prečíta zmätený Heger. Po boku arogantného Naďa.
Matoviča a jeho ľudí čaká veľmi neistá budúcnosť. Lebo za dobrými kartami, ktoré im priniesli voľby 2020, zaostávajú ich politické schopnosti.
2. Nevyhral ani Sulík
Na vojne Sulíka s Matovičom je pritom príznačné, že nepriniesla víťaza. Máme tu len dvoch porazených.
Veľmi neistá budúcnosť totiž čaká aj Sulíka.
Keď Sulík odštartoval druhý konflikt s Matovičom, vyzeralo to tak, že vo svojej hre využíva aj progresívne médiá. A prezidentku Čaputovú. Spoločne tlačili na veľké preformátovanie koalície: teda na to, aby sa ako jej líder presadil Heger (ktorý využije premiérske právomoci a uprace Matoviča).
Nevyšlo to. Sulík je na odchode z vlády.
Pred Sulíkom sú dnes len dve možnosti. Obe veľmi zlé.
Tou prvou je ešte stále šanca na vzájomné ústupky a dohody s Matovičom. Znamenalo by to formálne prežitie koalície a reálne pokračovanie otravnej telenovely s Matovičom a Sulíkom. S tým, že obaja veľa stratili a nikto z nich nič nezískal. Možnosť, že koalícia by sa presadila ako úspešná a zastavila by voľný pád, je žalostne nízka.
Druhou možnosťou je ukončenie trápenia a definitívny odchod SaS do opozície.
V takom prípade bude platiť, že Sulík úspešne rozložil všetky tri vlády, v ktorých figurovala SaS (Radičovej, Matovičovu, Hegerovu).
Kým bol Sulík rival Matoviča vnútri koalície, médiá ho povzbudzovali a podporovali. No keď bude Sulík mimo hry a keď sa budú blížiť nové voľby, scéna sa rýchlo otočí.
Favoritom progresívnych médií je Šimečkovo Progresívne Slovensko. Nie Sulík, ktorý zaberá priestor. Médiá budú s chuťou pripomínať, že SaS rozbila každú vládu a koalíciu, do ktorej sa dostala (niektoré s tým už pomaly začínajú).
Samozrejme, Sulík bol roky na mediálnu kritiku zvyknutý. Dokonca mu rola provokatéra prinášala úspech. No dnes to už neplatí. Sulík už dávno nie je mladý rebel, kritik migrácie, eurohujerov a establišmentu ani zdravo drzý „hlas rozumu“, ktorý vedel bodovať v zrážkach s médiami. Zo Sulíka sa stala ukážka konformného mainstreamového politika. Obklopil sa ľuďmi ako Kolíková a Korčok, zapadol do predpísanej atlantickej línie, nekritizuje politiku EÚ, ktorá je v rozpore so záujmami Slovenska. A takýto typ úslužnej režimovej politiky je vždy závislý od podpory médií.
V istom zmysle aj dnes platí to, čo platilo v starom Ríme. Politický úspech je závislý buď od podpory optimátov (dnes by sme povedali establišmentu a dvorných médií), alebo populárov (verejnosti).
Sulíkovi hrozí, že onedlho bude nezaujímavý pre oba tábory.
3. Rozdelená EÚ
Európska únia je už mesiac pod tlakom, aby pritvrdila v sankciách a aby plošne obmedzila ruským občanom cestovanie do Európy. Ministri zahraničných vecí sa predbežne zhodli, že EÚ má pozastaviť dohodu o zjednodušenom vízovom režime.
Dohoda ministrov pôsobí vážne, no v skutočnosti až taká zásadná nie je. Návrhy na plošný zákaz neprešli. Zatiaľ sa má zmeniť len to, že vízový režim s Ruskom bude menej flexibilný.
Totiž: viaceré krajiny Únie, hlavne tie zo západného klubu (Francúzsko, Nemecko), odmietli tvrdší postup.
Výsledok opäť potvrdzuje, že medzi západom a východom EÚ pri téme protiruských sankcií narastajú rozpory. Západný klub preferuje zdržanlivý a racionálny prístup, ktorý nepovedie k novej studenej vojne či k stavaniu železnej opony v Európe. Východný blok tlačí (v súlade s americko-britskou politikou) na stupňovanie sankcií. A stupňovanie konfliktu.
Tieto rozdiely sú zrejmé už od začiatku a pri viacerých témach. Západný klub bol opatrný pri nastavovaní sankcií aj pri programe vyzbrojovania Ukrajiny. Neskôr brzdil horúce nápady so zrýchleným vstupom Ukrajiny do EÚ. Dnes má západná Európa výhrady k projektom na výcvik ukrajinských vojakov pod vlajkou EÚ. A napokon aj k návrhom na plošný zákaz víz pre Rusov.
Jednoducho: západná Európa podporuje Ukrajinu, no zároveň odmieta hlbšie zaťahovať EÚ do vojny a stupňovať konflikt. Ukazuje sa, že tento postoj je racionálnejší a prezieravejší než politika „vojnových jastrabov“ v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve na východe EÚ (NATO).
Stupňovanie a predlžovanie vojny by totiž mohlo byť pre Ukrajinu zničujúce a pre EÚ neúnosne nákladné. A nielen vo finančnom a materiálnom zmysle. Náklady by boli aj politické. Projekt EÚ ako zóny európskej spolupráce, voľného obchodu a prosperity by narazil. Vlastne naráža už teraz. Euro je čoraz slabšie, Európanov čaká kríza a prepad životnej úrovne. Hlavné slovo v európskej politike opäť prevzali Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.
A to určite nie je stav, ktorý by chceli kľúčové európske štáty (bývalé jadro EÚ) podporovať.
Jadro problému je v tom, že EÚ je čoraz viac dvojkoľajná. Brusel a Európska komisia nerobia európsku politiku, ale skôr „atlantickú“. A veľké štáty Únie ako Nemecko a Francúzsko to dokážu len občasne blokovať, tlmiť a korigovať. Nie otočiť.
Tento hybridný stav potrvá dovtedy, kým bude EÚ bojiskom hybridnej vojny Spojených štátov a Ruska.
4. „Južná protiofenzíva“ vyšumela
Tento týždeň konečne priniesol správy o dlho ohlasovanej ukrajinskej protiofenzíve na juhu. Správy boli veľmi stručné, opatrné a protirečivé. Vyzerá to tak, že „veľká južná protiofenzíva“ nie je reálny plán, ale len zaklínadlo v informačnej vojne. Naliehal na ňu hlavne prezident Zelenskyj, ktorý potreboval ukázať, že Ukrajina vie prevziať vojenskú iniciatívu a že jej vyzbrojovanie v réžii Západu vedie k výsledkom.
O údajnom začiatku protiútoku Ukrajincov informovali v utorok len niektoré médiá (spravidla tie, ktoré si plnia úlohy v informačnej vojne pod ukrajinskou vlajkou). Krátko nato s informovaním prestali. Protiútok totiž nebol masívny, ale len obmedzený a pokusný. Pravdepodobne sa rozbil hneď v počiatkoch. Ak sa vôbec začal.
Neskôr britské zdroje informovali, že protiútok nebude veľký a rázny, ale „obozretný“. Americké zdroje dodali, že Spojené štáty údajne Ukrajinu odhovárali od rozsiahlejších bojových operácií.
Napokon prehovoril aj poradca Zelenského Arestovič. Vysvetlil, že verejnosť nemôže čakať rýchle a veľké úspechy ukrajinskej armády, pretože tie by si vyžadovali priveľa obetí. Protiútok bude podľa neho pomalý proces.
Tieto správy môžeme považovať za dobré. Je správne, že horúce hlavy vychladli. A nad megalomanskými plánmi politikov prevážila zdržanlivosť ukrajinského armádneho vedenia. Vojna na Ukrajine je ešte stále obmedzená a kontrolovaná. A obmedzené sú, našťastie, aj obete.
Nasadenie väčšej sily sa odkladá.
Odhadovať, čo sa v utorok stalo, je nereálne. Nevidíme do zákulisia ukrajinskej vlády ani do jej sporov s armádnym velením (armáda plány politických lídrov na veľkú ofenzívu nepodporovala). Je však veľmi pravdepodobné, že po Rusoch narazili na vlastné limity aj Ukrajinci.
Vojnu na Ukrajine mnohí interpretujú ako konflikt NATO – Rusko. NATO dodáva zbrane, zdroje, financie, spravodajské informácie a operačné plány. A Ukrajinci bojujú. Tento obraz sedí len čiastočne. Áno, na strane Ukrajiny sú všetky štáty NATO a ich zdroje. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Kanada sú v podpore Ukrajiny veľmi aktívne. No v konečnom dôsledku to nestačí.
Na bojovom poli to vyzerá až mrazivo jednoducho. Stoja tam proti sebe (a hromadne zomierajú) ruskí a ukrajinskí vojaci. Nikto iný.
Ak by chcela Ukrajina viesť veľký protiútok, vyžiadalo by si to obrovské straty. A s veľmi neistými výsledkami.
Otázka ukrajinskej protiofenzívy nás vlastne vracia na začiatok. K základnej otázke: sú západné štáty ochotné priamo, vojensky pomôcť Ukrajine? Sú ochotné krvácať v ukrajinskej vojne? Dokážu nasadiť nielen svoje šeky, ale aj životy?
Ak áno, potom má Ukrajina šancu na obrat (a na úspešné protiútoky).
A ak západné štáty až také ochotné nie sú – lebo nechcú riskovať svetovú vojnu –, potom sú šance Ukrajiny na obrat a úspešné vojenské vyriešenie problému mizivé. Pravdepodobnejšie je skôr to, že Ukrajina nadlho uviazne v opotrebovávacej vojne. Tá zrejme poškodí Rusko. No Ukrajinu môže zničiť. A Európsku úniu môže vrhnúť do bolestivej inflačnej a sociálnej krízy.
Základná otázka je pritom od samého začiatku jednoznačne vyriešená. Krajiny NATO (EÚ) nechcú priamo vstúpiť do vojny na Ukrajine.
Nezodpovedané je celý čas len to, či bude Európa tlačiť na ukončenie vojny (dohodami a ústupkami všetkých zainteresovaných strán vrátane Ruska). Alebo bude financovať jej nezmyselné predlžovanie.