„Starnúca duša sa stáva konzervatívnejšou. Čo vy na to?“ spýtal sa vo februári 2000 študent univerzity v Irkutsku ruského prezidenta Vladimira Putina. Ten nevyužil príležitosť na to, aby sa zamyslel nad konzervatívnym svetonázorom. Azda ho príliš vyľakala zmienka o starnutí a vtedy štyridsaťosemročný prezident a džudista odpovedal: „Ubezpečujem vás, že sa cítim mladý. Svoj vek nevnímam.“ Odmietol tým aj konzervativizmus, s ktorým bude neskôr spájaný?
Vladimir Putin. Foto: TASR/AP
|
Isté je, že pri iných príležitostiach odložil filozofickú a svetonázorovú zdržanlivosť. Keď toho istého roku predniesol v Nemeckom spolkovom sneme príhovor, prihlásil sa v dokonalej nemčine k veľkosti európskej filozofickej tradície, obzvlášť tej vyrastajúcej zo slobody a humanity. Na Nemcoch si cení, že sa „ani v najhorších dobách, áno, ani v ťažkých rokoch Hitlerovej tyranie“ nepodarilo „uhasiť ducha slobody a humanizmu, ktorého základy položili Lessing a Wilhelm von Humboldt“. Nemeckých zákonodarcov aj občanov uisťuje, že „v našej krajine máme pamiatku antifašistických hrdinov v zvláštnej úcte“. Práve preto, že osvietení Európania sa môžu na Rusko spoľahnúť, bude možné Kantov vznešený ideál večného mieru konečne uskutočniť.
„Liberálny Putin“ nultých rokov sa opiera nielen o Kantov humanizmus. Andrej Illarionov, v predmetnej dobe Putinov hlavný ekonomický poradca, pripomína, že liberálnych momentov bolo viac: Putin napríklad jednoznačne odmietol socialistický experiment a voči globálnemu kapitalizmu nevidel alternatívu.
Napriek tomu by bolo chybou označovať vtedajšieho Putina za liberálne zmýšľajúceho človeka. Illarionov tiež podotýka, že ihneď po nástupe do prezidentskej funkcie vydal rozkaz na vyprovokovanie bombových výbuchov v Dagestane, ktoré boli zvalené na Čečencov. Ani s ovládnutím dôležitých médií nijako neotáľal. A zatiaľ čo na Západe zdôrazňoval, že v jeho pracovni visí obraz osvieteného cára Petra I., v Číne uisťoval, že obraz dávno zvesil. Inými slovami, miera liberálnosti sa odvíjala od prezidentovej geografickej polohy.
Strategicky si Putin počínal aj v nadväzovaní na ruskú filozofickú tradíciu. Z dôvodov, ktoré zazneli aj v príhovore z roku 2000, je presvedčený, že kultúru ignorovať nemožno. O skutočnosti Putinovho záujmu o Kanta možno pochybovať, ale kultúru Putin nielen nepovažuje za okrajovú, skôr sa mu javí ako hlavný priestor mobilizácie. Štáty pozostávajú z priestoru a ľudí, ale podstatnou mierou tiež z ideí, príbehov a duchovných prúdov – ovládnuť priestor bez duchovnosti je nestrategické.
Jeho presvedčenie, že len hlupák ignoruje kultúru, dosvedčuje novoročný darček spolupracovníkom a vysokým štátnym úradníkom: tí v januári 2014 dostali od prezidentskej kancelárie balíček kníh: Naše úlohy od Ivana Iljina, Filozofia nerovnosti od Nikolaja Berďajeva a Ospravedlnenie dobra od Vladimira Soloviova. Zaujímavý je predovšetkým prvý spomínaný, Ivan Iljin (1883 – 1954), na ktorého sa Putin vo svojich príhovoroch odvoláva od roku 2005.
Existuje Boh, Rusko a mužný vodca
Aj Iljin sa vzhliadal v Kantovej filozofii. K nemeckej kultúre mal blízko vďaka svojej matke, polovičnej Nemke, a časť svojho diela v nemčine aj spísal. Ale nielen Kantom je duch živý. Iljina tiež fascinoval Freud, za ktorým sa vydal do Viedne, aby podstúpil psychoanalýzu. A pretože preceňovanie svojich osobných problémov je medzi mysliteľmi obzvlášť obľúbená disciplína, Iljin sa domnieval, že jeho liečba prospeje hneď celému Rusku.
Na Freudovej pohovke vskutku poznal, že Rusov problém je sexuálne-duchovný: úpadok Ruska súvisí s nespracovanými sexuálnymi pudmi. Túto teóriu doplnil Hegelom, ktorému venoval dizertáciu, a výsledkom bolo presvedčenie, že filozofia zbližuje Rusa s Bohom, pretože lieči jeho sexuálne komplexy. Bizarné to bolo aj na Rusko, ktorého myslitelia nemávajú zábrany v špekulácii. Iljin bol niekoľkokrát väznený, hlavne kvôli svojej kritike boľševizmu ako nespracovanej sexuálnej traumy, a roku 1922 odplával na „parníku filozofov“, teda dopravnom prostriedku, na ktorom Lenin nechal vyviezť vybraných mysliteľov z novovzniknutého sovietskeho štátu.
Ivan Iljin. Foto: Wikimedia
Zložitý intelektuál Iljin zakotvil v Berlíne. Čoskoro pojal sympatie k nacistom, a pretože nič nezostane neopätované, nacistom sa zapáčil aj on. Vzťah to bol však neľahký. Iljinovi začalo byť čoskoro podozrivé, že nacisti hovoria o Rusoch ako o podľuďoch, nacistom sa zasa nepáčilo, že Iljin nie je dosť svižný v získavaní ruských emigrantov pre nacistickú ideológiu. Potom, čo prišiel pre nedostatočné ideologické nasadenie o pozíciu profesora v Ruskom vedeckom inštitúte, utiekol z Nemecka do Švajčiarska, kde spísal okrem iného súbor esejí Naše úlohy – obľúbenú knihu Vladimira Putina.
V knihe nadväzuje na doterajšie úvahy: kresťanský mysticizmus spája s obhajobou násilia, glorifikáciou vojaka, odmietaním demokracie, zvlášť volieb, v ktorých sa matematicky, teda neautenticky zisťuje vôľa ľudu. Akáže vôľa ľudu, akáže matematika! Rusi také prízemné hry nehrajú. Veď stelesňujú Božiu vôľu. Ale hovoriť v prípade Rusov v množnom čísle je samo o sebe nevhodné: existuje Boh, Rusko a mužný vodca – samé jednotné čísla. A v prípade niektorých fenoménov, napríklad strán, je aj jedna príliš. Neprekvapí, že v onom vodcovi, ktorého si sám Boh vyhliadne, aby svoj milovaný národ vytrhol z dejín späť k sebe do večnosti, rozpoznal Putin sám seba. Iljinove pozostatky preto nechal roku 2005 exhumovať a zo Švajčiarska previezť do Ruska.
Putin si vraj o Duginovi myslí, že je idiot
Putinov vianočný balíček neobsahoval žiadnu z Duginových kníh. Vzťah Putin – Dugin bol v mediálnom podaní podrobený až dialektickému zvratu: najprv bol Dugin považovaný za Putinov ideový mozog, v druhej fáze to bolo uznané za absurdné. Putin si vraj o Duginovi myslí, že je idiot. Lenže čo uráža Putinovu inteligenciu, nemusí urážať ľud. A ak Putin považuje národ za ríšu príbehov a ideí, možno v Duginovi – hoci by sa o ňom Putin vyjadroval opovržlivo – vidieť ideologického vojaka, ktorý v ruskej spoločnosti usilovne buduje mystický kult Rusa ako bytosti, ktorá svojou nevinnou bezprostrednosťou vzdoruje liberálnym výstrelkom.
Ako napokon naznačuje atentát z 20. augusta, ktorý zrejme cielil na Dugina, aj inde ako v západných médiách existuje presvedčenie, že úplne zanedbateľná osoba to nie je. Je však fakt, že do prezidentovho najbližšieho okruhu Dugin, ktorý Putina niekoľkokrát kritizoval pre jeho spomalenosť, neprenikol a s problémami sa stretával aj v akademickej sfére. Jeho pôsobenie na Lomonosovovej univerzite v Moskve, kde bol profesorom sociológie medzinárodných vzťahov, sa uťalo po tom, čo študenti proti jeho osobe zhromaždili tisíce podpisov. Priečili sa im nenávistné komentáre na adresu Ukrajincov a univerzita mu následne nepredĺžila zmluvu.
Hoci je jeho hlavným pôsobiskom internet, celkom sa s pozíciou akademika nerozlúčil. Jeho knihy simulujú akademický žáner a dosvedčujú prinajmenšom pozoruhodnú sčítanosť. Nič to nemení na tom, že ide o ideologické pamflety. Príznačný je spis Štvrtá politická teória, v ktorom Dugin predstiera nový duchovný prúd, vďaka ktorému Rusko nielen zvráti chod dejín, skôr dejiny samé zavŕši. Pasáže o Heideggerovi striedajú divoké vízie akejsi anjelskej obce, do ktorej Rus vkročí po tom, čo odmietne všetko moderné.
Alexander Dugin. Foto: TASR/AP
Duginove spisy sú potiaľ ideovo spriaznené s pamfletmi nórskeho teroristu Andersa Breivika. Ten roku 2011 zabil v mene boja proti moderne a prisťahovalectvu 77 ľudí. Ale v dvoch nie nepodstatných ohľadoch sa Breivik a Dugin líšia. Po prvé, Dugin nie je na rozdiel od Breivika kritikom islamu, naopak prechováva úctu k tomu, ako sa islamisti dôsledne usilujú o potieranie moderny. A po druhé, vraždy Dugin prenecháva jednoduchším dušiam. Príznačná je jeho reakcia na eskaláciu násilia medzi proruskými a proukrajinskými demonštrantmi z 2. mája 2014. V Odese vtedy zomrelo vyše štyridsať ľudí, čo Dugin okomentoval slovami: „Treba zabíjať, zabíjať, zabíjať. A to hovorím ako profesor.“
Filozofi – alebo tí, ktorí sa za nich považujú – to s mocou nemali nikdy ľahké. Najneskôr tvárou v tvár politike sa filozofia stáva bezmocnou. Príznačná je rétorická otázka, ktorú si Martin Heidegger položil po svojom nacistickom období: „Je angažovaný filozof ešte filozofom?“ Filozofi, obyčajne dojatí svojou dôležitosťou, si všimnú príliš neskoro, akým smiešnym doplnkom moci sú. Toto poníženie sa nevyhlo ani skutočným velikánom. Mohol by rozprávať Platón, Martin Heidegger alebo Carl Schmitt.
Postaviť Dugina do radu s týmito menami je nemysliteľné. Keď nie myslenie, aspoň to precenenie seba samého s nimi zdieľa. Ale v ruskej mocenskej sfére je vzťah politikov a filozofov možno o niečo farebnejší. Zjavnejší ako inde je tu vzťah násilia a ospravedlňujúcej predstavivosti. Inak povedané, veľké zločiny si žiadajú veľké príbehy.
U Iljina to vidíme v rýdzej podobe – zavinúť množstvo ľudí do jednoty ľudu si vyžaduje okrem násilia aj neskonalé rozprávačské nasadenie. Zostáva dodať, že tvárou v tvár ruskému výkonu prerozprávať medzinárodné otázky a geopolitiku ako súboj duchovných mocností by človeka mohla fatálne postihnúť alergia na všetko, čo sa tvári ako príspevok k humanitným vedám. Možno by to bola škoda. Možno.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.
