Smrť za podporu vojny?
Oddeľme fakty od balastu. Spomínať Pol Pota a Hitlera je hlúposť. Daria Duginová nebola nacistkou ani ideológom ruského imperializmu, lebo bola širokej verejnosti neznáma, podobne ako jej otec, filozof Alexander Dugin, proti ktorému bol zrejme atentát nasmerovaný. Duginová nehovorila všeobecne o Ukrajincoch ako o podľuďoch.
Pravda je to, že Duginová ako novinárka jednoznačne podporovala inváziu na Ukrajinu. Za to ju možno právom kritizovať.
Ale otázka stojí tak, či si za to zaslúži smrť.
Ak by to platilo – tak ako hovorí klasik –, idey majú svoje dôsledky. To nás nevyhnutne dovedie k úvahe: Kto všetko by si potom ešte zaslúžil smrť?
Ak smrť pre Duginovú, tak pre koho ďalšieho?
Súčasťou vojny je i hystéria, preto podaktorí prechádzajú na obmedzený režim využívania svojej pamäti a schopnosti myslieť. Ako to vlastne mysleli? Smrť iba za podporu ruskej vojny? Alebo smrť za podporovanie akejkoľvek zbytočnej vojny? Asi by sa hanbili povedať, že platí prvá možnosť. Nemenej zle dopadne aj zhodnotenie druhej možnosti.
O pol roka si pripomenieme dvadsiate výročie invázie USA a spojencov do Iraku. Bola to vojna úplne zbytočná, všetky argumenty, ktorými sa zdôvodňovala, boli dezinformáciami. Vojna priniesla milióny utečencov a státisíce mŕtvych, poväčšine civilov. V Iraku nie je pokoj doteraz.
Kto všetko by si podľa logiky Černochovej, Krúpu a ambasádora Juraša zaslúžil smrť?
Keby niekto odpálil amerického prezidenta Bidena, lebo ako senátor dal svoj hlas v prospech invázie, povedali by sme, že ho neľutujeme, lebo je to taký Pol Pot? Veď hlas amerického senátora bol oveľa významnejší než články neznámej novinárky.
Kto by mohol byť ďalší? Minister zahraničných vecí Antony Blinken? Tiež podporil inváziu. Bush?
Keby na Slovensku vybuchli redakcie niektorých mienkotvorných denníkov a televízií, ktoré nás tak presviedčali o potrebe vtrhnúť do Iraku, tiež by sme povedali, že si to zaslúžili?
Keby sa boli na sekretariátoch niektorých slovenských politických strán začali kopiť mŕtvoly zavraždených podporovateľov vojny, povedali by sme, že nám ich nie je ľúto?
A predstavte si, že by niekto povraždil väčšinu slovenského parlamentu. Veď na schválenie našej účasti na invázii do Iraku bola potrebná väčšina. Povedali by sme, že ich nebola škoda?
Ambasádorovi Jurašovi by bolo treba pripomenúť, že na invázii do Iraku sa zúčastnilo 1 600 ukrajinských vojakov. Ak by boli všetci zabití, povieme, že je to v pohode? Že to boli okupanti?
Nejde iba o extrémne hlasy jednotlivcov
Niekto by mohol povedať, že tie výroky boli excesy jednotlivcov a že je už po tom. No, ministerka, predseda výboru, veľvyslanec... Nie je to len tak.
Mimochodom, keď sa šlo do Iraku, zasadal na Slovensku krízový štáb a bezpečnostné zložky pripravovali opatrenia na zamedzenie možných, hypotetických útokov zo strany páchateľov, ktorí by sa chceli mstiť Slovenskej republike za účasť na invázii. Tým možným útokom sme hovorili teroristické útoky a ich možným páchateľom sme hovorili teroristi.
Ruská tajná služba označila za páchateľku vraždy Duginovej príslušníčku Národnej gardy Ukrajiny Natáliu Vovkovú. Čo si máme myslieť o množstve poznávacích značiek, ktoré Vovková používala, o tom, že sa ubytovala tam, kde bývala i Duginová atď.?
Usúdime z toho, že ruská služba má dobrý softvér na rozpoznávanie tvárí v záznamoch z tisícov kamier a radšej ďalej v našich úvahách nejdeme. Uvítal by som napríklad, keby sa skrývajúca Vovková ozvala, trebárs cestou ukrajinských orgánov, v tom zmysle, že čo to je za nezmysel, že ona sa ničoho nedopustila a tak podobne. Zdá sa však, že to nikomu až tak nechýba. Ľudia si skrátka myslia svoje.
Dajme si pozor
Mali by sme si dať pozor, kam až má siahať naša materiálna a morálna pomoc Ukrajine.
Na ukrajinských územiach dobytých Rusmi začínajú byť napríklad obvyklé smrteľné atentáty na miestnych občanov, ktorí sa rozhodli spolupracovať s ruskou správou. Týka sa to napríklad starostov obcí, úradníkov na miestnych úradoch. Atentáty sa páchajú aj na ženy. Ukrajinské médiá sa vyjadrujú o týchto atentátoch schvaľujúcim spôsobom. Možno predpokladať, že atentáty organizujú ukrajinské špeciálne služby.
Historická tradícia atentátov už existuje. Dnes je kľúčovou historickou ukrajinskou postavou, i keď iba na západ od Dnepra, Stepan Bandera. Bandera začal svoju politickú cestu účasťou na atentáte na ministra poľskej vlády.
Pred dvomi dňami minister obrany Jaroslav Naď oznámil, že Slovensko je pripravené poskytnúť svoje územie pre výcvik ukrajinských vojakov. Napadá nám otázka, či sa táto spolupráca bude týkať i našich a ukrajinských vojenských spravodajských služieb.
Vojna sa stáva súčasťou našich životov a začíname hrubnúť a v otázkach morálky pomaly a postupne znižujeme naše nároky.
Pred rokom 1989 sme žili naše životy pod komunistickou mocou, ktorá stála na hlavniach sovietskych okupačných tankov. Viedli sme proti tej vláde striktne nenásilný odpor. Na Sviečkovej manifestácii 25. marca 1988 sme si nedovolili ani tresnúť päsťou po kapote policajných lád, ktoré rozrážali dav pokojných demonštrantov. Toto je zase naša tradícia. Treba sa jej držať v tom, ako premýšľame a rozprávame. A, samozrejme, ako konáme.
Preto by sme mali starostlivo zvažovať, v čom chceme Ukrajine pomôcť a do čoho sa rozhodne nechceme zapliesť.
Dávajme si pozor.
