Záleží na kontexte, motivácii a emocionalite. Aj demokrati dokážu dať dohromady plný Václavák, aj plnú Letnú, ale vlastne sa nič nedeje, de facto ide o podporu režimu, aj keď sa protestuje proti Babišovi. Babiš bol z ich pohľadu „pokazením“ režimu, ktorého oni sú zástancami, a demonštranti z Letnej si neželajú nič iné, než aby režim fungoval správne, ale bez Babiša. Sú to takí vľúdni opravári, myslia to dobre, sú nanajvýš znepokojení, chceli by režim znovu nahodiť, aby bol taký, aký sa páči im.
Tých sedemdesiattisíc v sobotu na Václaváku, to neboli žiadni opravári režimu, v jeho opravu už dávno neveria, možno nikdy neverili. Im režim prinajmenšom nevyhovuje, väčšina z nich ho úprimne nenávidí a prajú si jeho zvrhnutie. Nie teda len zvrhnutie vlády, ale celého režimu, teda toho usporiadania, čo viac-menej pretrváva od roku 1989. Teda prozápadného, ekonomicky a politicky liberálneho, sociálne zdržanlivého a v rovine ideovej potom povedzme idealisticky-humanistického. To sa prejavuje napríklad tak, že sa ešte stále „oficiálne“ pripomínajú hodnoty, na ktorých na Václavskom námestí a Letnej v novembri 1989 nový, teraz starý, režim vznikal.
Tých sobotných ľudí na Václaváku už dávno niečo také nedojíma a najskôr ani nikdy nedojímalo. Majú to za prázdne reči a finty tých úspešných a bohatých, v čom sa síce mýlia, ale ťažko ich o tom presvedčiť. Majú napokon málo dôvodov sa k nejakým ideálom hlásiť, pretože z nich nikdy nič nemali. Prežívajú svojím nešťastným spôsobom, do ktorého sa nechali sčasti nahnať sebou samými, ale pritom im nikto nepomohol k niečomu inému.
Útočisko, ktoré im kedysi azda ponúkal tradičný svet (náboženstvo, národné a sociálne hnutie, spoločenský či spolkový život), sú rozbité a rozmetané, často aj pričinením tej orientovanejšej časti. Sú vykorenení a stratení vo svete, ktorému nerozumejú ešte o niečo viac ako ostatní, čo ich privádza k presvedčeniu, že sa tomu jednoducho porozumieť dá, keď budú považovať všetko, čo hovoria „oni“, za lož. Nie sú ani vľavo, ani vpravo – a rozhodne nie uprostred. Posledná istota, ku ktorej sa môžu hlásiť, je akási kmeňová solidarita, ktorú stotožňujú s vlajkou a národom, ku ktorému sa hlásia tým viac, čím viac ho jeho „vládna“ časť opomína.
Vždy takí ľudia boli a kolotoč dejín ich hádzal na jednu alebo druhú stranu. Neplatilo na nich žiadne zvláštne presviedčanie, nemalo asi ani prílišný zmysel snažiť sa ich liečiť z ich hnevu a odporu. Čo jediné najskôr platí, je neliať palivo do ich deštruktívneho ústrojenstva. Snažiť sa držať ich v zážehovom stave, čo sa robí najlepšie tým, že sa chladia materiálne dôvody ich permanentného hnevu. A myslieť na to, že ich počet nesmie prerásť nejaký kritický počet. Povedal by som, že to môže byť tak sedemdesiattisíc na Václaváku.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.