Spoločenský pohyb od chaosu k poriadku

V zásade platí, že ľudia majú obvykle dosť neurčitý, ale pritom silný pocit, že existuje nejaký vrodený poriadok a že jeho prekročenie máva za následok pohromu. Obavy z katastrofy tak pôsobia – ale určite nie na veľmi ambicióznych jedincov – ako brzda, aby spoločnosť nešla ďalej prehnanou cestou, ale vrátila sa k stáročiam prevereným pravidlám. Tie v sebe v rôznych kultúrach už od starej Mezopotámie či Egypta zahŕňajú požiadavku spravodlivosti, primeranosti a rovnováhy medzi tým, čo berieme a čo dávame. Staroegyptský poriadok maat sa zobrazuje ako váhy, ktoré môže vychýliť aj pštrosie pierko. Tieto ideály však nikdy nevydržia dlhšie ako niekoľko generácií, pretože mizne pamäť bývalých pohrôm i prácneho budovania „štátu“. Tým je zaručený civilizačný cyklus mentalít, kultúr a spoločností pohybujúcich sa od chaosu k poriadku.

K najrýchlejšiemu vývoju spoločnosti napodiv dochádza počas veľkých vojnových konfliktov a krátko po nich, keď sa rozširujú nové postoje či technológie – napríklad rozvoj letectva a využitia hliníka by bol bez druhej svetovej vojny oveľa pomalší. Nás ako ľudí však nezaujíma miera nejakého abstraktného pokroku, ale chceme prežiť viac-menej normálny a spokojný život. Bez pokroku by sme sa pritom občas radi zaobišli, pretože čo iné sú zápchy na diaľniciach či vírusy putujúce naprieč kontinentmi? To nás vracia k pôvodnej otázke, kde sa v európskej, americkej a najskôr celosvetovej spoločnosti berie pocit katastrofizmu a či je adekvátny situácii. Tušíme, že je historicky podmienený spoločenskými hodnotami a že v sebe obsahuje pozitívnu správu typu spomaľ a zamysli sa! Ale rovnako, nepreháňame to trochu?

Vyvolávanie ducha katastrofy

Za katastrofizmus budeme považovať tendenciu uvažovať o budúcnosti ako o čase, keď sa stane niečo hrozné, aj keď tomu historická skúsenosť či ekonomické a ďalšie dáta nenasvedčujú. Z psychologického hľadiska sa viackrát dokázalo, že tendencia ku katastrofizmu je spojená s pocitmi úzkosti. Znamená to, že príliš časté „katastrofizovanie“ máva škodlivé zdravotné dôsledky na jedincov i spoločnosť. V samotnom základe katastrofického pohľadu na svet stojí presvedčenie, že keď si budeme vedieť predstaviť, čo sa stane, tak sa zachránime. To je pravda iba v prípade, že budúcnosť dokážeme odhadnúť v správnych obrysoch.

Častejšie dochádza k tomu, že si v mysli vytvárame, väčšinou na základe akčných či katastrofických filmov, teda skôr emočný ako rozumový scenár budúcnosti a ten si opakovane prehrávame. Obraz je u väčšiny ľudí silnejší ako slovo, takže katastrofami zahltenej imaginácii už rozumová korekcia – aj keby o ňu stáli – veľmi nepomôže. Výsledok je nepríjemný v tom, že si nacvičíme chybnú emočnú odozvu na prichádzajúce zmeny. Typicky ide o protest ako o formu boja, keď vášnivo protestujeme proti tomu, čo nechceme, ale máme len veľmi neurčitú predstavu o budúcich riešeniach. Myslím si, že s týmto javom sa v Európe budeme stretávať čoraz častejšie. Frustrované a emóciami zahltené davy budú zvrhávať vlády a nastoľovať ako v cisárskom Ríme vlády ešte horšie.

Na druhej strane realistickí optimisti si častejšie všímajú to, čo sa podarilo a čo je aj naďalej životaschopné. Radi skúšajú nové postupy a prijímajú zaujímavé myšlienky. Predstavte si, že patríte medzi ľudí, ktorí sa domnievajú, že už môže byť iba horšie. Aj keď urobíte niečo podarené, skôr si všimnete to, čo nefunguje. Tento postoj si vaša myseľ dobre uloží a nabudúce vás upozorní, nech radšej už nič nové nerobíte. Pokiaľ má človek tendenciu ku katastrofizovaniu, mal by si vytvoriť niekoľko návykov. Je lepšie robiť rozhodnutie ráno, takzvane „sa na to vyspať“, pretože ráno býva optimistickejšie a sny prečistili vaše vedomie. Niekto si urobí „chvíľu na obavy“ a potom povie dosť a ide premýšľať nad niečím iným.

Ďalšie techniky spočívajú v tom, že sa snažíme byť k sebe láskaví alebo vytvárame hneď niekoľko scenárov toho, čo sa môže stať od najlepšieho k najhoršiemu. Pravdepodobne si potom vyberieme niektorú zo stredových možností. Psychológovia neustále opakujú, že ustarosteného človeka najviac ochraňuje, keď dobre spí a má kontakt s fyzickým svetom. Napríklad štiepe drevo alebo lezie po skalách. Pritom sa nesnažíme byť príliš pozitívni, pretože je normálne a zdravé občas sa naštvať alebo byť smutný či uvažovať o konci sveta. Vedeli sme to odjakživa, ale preukázali to aj nové, lepšie nastavené psychologické experimenty. Sila vynúteného pozitívneho myslenia je totiž taká veľká, že nás k vlastnej škode dokáže odpojiť od toho, čím v skutočnosti sme.

Tendenciu ku katastrofickému uvažovaniu si predstavme, ako keby sme celý svet pretreli tmavou farbou. Má krycie schopnosti, takže pod týmto náterom už neuvidíme jasné miesta a na dlhé obdobie alebo natrvalo sa oddelíme od akýchkoľvek pozitívnych správ. Určité upokojenie dosiahneme, keď si najčastejšie na sociálnych sieťach nájdeme ďalších ľudí či skupiny, ktoré majú podobne pochmúrny názor na svet. A pretože ľudia, ktorí katastrofizujú, to obvykle robia až príliš často, navštevujú dané stránky opäť a opäť a vytvárajú si návyk na chvíľkovú úľavu, ktorú prinášajú zlé správy. Určite to nie je vyrovnaná cesta životom a hlavne nás posúva do oblasti, z ktorej už vidíme máločo iné. Akoby sme zaliezli do jaskyne a sťažovali sa, že je tam chladno a temno, a ostatní mentálni speleológovia by nám to potvrdzovali.

Katastrofizovanie ako politická prax

Existujú určité typy ľudí, ktorí katastrofizácii podliehajú rýchlejšie ako ostatní. Najbežnejší prípad nastáva, keď človek myslí len na seba a zacyklí sa v obavách a úzkostiach. Iný významný prípad sú „dôležití ľudia“, ktorí si zvykli na to, že celý život majú kontrolu nad okolitým svetom, ďalšími ľuďmi a situáciami. Môžu to byť politici, úspešní priemyselníci, krásne a žiadané ženy či rôzne druhy mediálnych hviezd. Tento typ ľudí často neunesie stratu vplyvu, zrúti sa, ohovára a obviňuje ostatných či šíri prehnane negatívne správy.

Katastrofizmus je častejší u materialisticky založených ľudí, pretože majú skúsenosť, že dom môže spadnúť alebo firma zbankrotovať, ale pokiaľ veríte napríklad na kozmické vedomie, tak neočakávate, že len tak môže zmiznúť. V minulých desaťročiach sa katastrofizmus viackrát politicky využil napríklad v „boji proti terorizmu“. V politickej praxi je katastrofizácia obvykle prvým krokom, ktorý hneď nasleduje druhý krok.

Ten sa podľa Kodanskej školy bezpečnostných štúdií nazýva sekuritizáciou. Cieľom je vystrašiť a hneď vzápätí upokojiť verejnosť s tým, že je tu, našťastie, správny vodca („ale trochu bolieť to bude“). Asi ako keď ruská administratíva hovorí: Západ nás chce zničiť, ale my zvíťazíme, čo je typická kombinácia katastrofizácie a nasledujúcej sekuritizácie. Vzhľadom na nedobrý stav súčasného sveta budú podobné pokusy asi častejšie. Krízy totiž nielen ničia, ale aj vytvárajú politický kapitál.

Problém so zachraňovaním planéty

Zachraňovať planétu je zradná úloha, pretože musíte mať takmer hrdinský dojem, že to dokážete, a k tomu ešte presvedčenie, že nás všetkých čaká katastrofa. Médiá si navyše zvykli hovoriť o katastrofách napríklad v okamihu, keď spadne lietadlo alebo sa zrúti kus ľadovca, zatiaľ čo v skutočnosti ide o letecké alebo prírodné nešťastie. Videli ste v médiách niekedy v posledných rokoch meraný titulok o leteckom nešťastí? Asi nie, pretože jazyk väčšiny médií pritvrdil a je vďačný za akúkoľvek katastrofu.

Na druhej strane tam, kde by sme už mohli hovoriť o katastrofe, napríklad v prípade afrických hladomorov, volíme opatrnejšie slová, alebo – a to častejšie – záležitosť ignorujeme. Je celkom užitočné uvedomiť si, že s pojmom katastrofa zaobchádzame veľmi selektívne a často politickým spôsobom. V aréne významov si sami vytvárame toxické prostredie, ktoré sa potom stáva verejným majetkom, a my sami mu neskôr podliehame.

Povedal by som, že doba si vyžaduje aktívnu psychologickú sebaobranu proti mediálnemu a politickému katastrofizovaniu, ale zároveň by sme sami seba nemali vychovať k úplnému cynizmu, pretože sa zdá, že v mnohých častiach sveta dôjde následkom klimatických zmien, nedostatku vody či potravín, ale aj liekov a vzdelania k takým bolestivým udalostiam, že o nich budeme hovoriť ako o krízach zásadného významu. Slová kríza a katastrofa síce pôvodne znamenali prakticky to isté, ale pre súčasného človeka mávajú jeden zásadný význam – kríza niekam pokračuje a má riešenie, zatiaľ čo katastrofa, to je skoro pre všetkých ľudí holý, beznádejný koniec.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.