Tiež volal po rozšírení EÚ o Ukrajinu a Gruzínsko, ktoré pre to nemajú ani základné predpoklady, zatiaľ čo s kandidátskym Srbskom sa Brusel hrá už desať rokov na schovávačku. Prihlásil sa k ideologickej zaslepenosti, ktorá doviedla Európu do súčasnej krízy. Celým prejavom sa prelínalo popieranie ekonomickej i geopolitickej reality s centralizačnými túžbami Bruselu a hegemonickými ambíciami Berlína.
Zďaleka najnebezpečnejšia bola jeho výzva odbúravať v európskom rozhodovaní jednomyseľnosť a nahrádzať ju kvalifikovanou väčšinou. Venoval jej podstatnú časť prejavu. Pritom už dnes sa v Bruseli rozhoduje prevažne väčšinou; týka sa to štyroch pätín európskej legislatívy a takmer všetkých otázok spoločného trhu. Naopak, jednomyseľnosť zostáva v oblastiach súvisiacich s podstatou štátnej zvrchovanosti, predovšetkým v zahraničnej politike, občianstve, daniach, sociálnej politike či v rodinnom a trestnom práve. Tu má každý členský štát ešte stále možnosť zamedziť bruselským rozhodnutiam, ktoré by ho poškodzovali.
Túto možnosť si cenia najmä menšie štáty, pretože na rozdiel od tých veľkých prakticky nemajú šancu blokovať kvalifikovanú väčšinu. Tá je definovaná ako 55 percent štátov zastupujúcich 65 percent obyvateľov EÚ. Rozhodnutie sa teda ľahšie blokuje cez počet obyvateľov ako cez počet štátov, čo zvýhodňuje veľké krajiny oproti malým. Malé štáty musia dať na zablokovanie dohromady koalíciu aspoň o trinástich členoch. Ale všetkých štátov zo strednej a východnej Európy, od Estónska po Bulharsko, je v EÚ celkom jedenásť a ani zďaleka nedosahujú tretinu obyvateľov EÚ. Aj keby sa náhodou zhodli na spoločnom odpore, nebolo by im to nič platné.
Ak však blokujú veľkí, zvládnu to aj v troch, napríklad Nemecko s Francúzskom a malým Belgickom či Francúzsko s Talianskom a Španielskom. Štvrtého do partie, ktorého vyžadujú blokačné pravidlá, ľahko nájdu. Ak pôjde Nemecku či Francúzsku o životný záujem, vždy dokážu väčšinovému rozhodnutiu zamedziť. Malý štát má takú šancu iba pod ochranou veľkých.
Pokiaľ nemecký kancelár v Prahe hovorí, že treba odbúravať jednomyseľnosť, myslí tým, že štáty ako Česko či Slovensko sa majú vzdať posledných záruk ochrany svojich národných záujmov a dúfať, že v prípade núdze sa ich napríklad Nemecko zastane. Ale také nádeje sú márne. Stačí sa pozrieť, ako výrazne sa v posledných rokoch rozchádzajú nemecké záujmy s tými našimi a stredoeurópskymi vôbec v tak dôležitých oblastiach, ako migrácia, klíma, energetika či ľudské práva.
Scholz však len pripomenul dlhodobý cieľ Berlína, Paríža a Bruselu. Nemecká vláda, francúzsky prezident a Európska komisia sa už niekoľko rokov pokúšajú presvedčiť ostatných, aby sa vzdali jednomyseľnosti. Súčasná kríza, ku ktorej svojou predchádzajúcou politikou zásadne prispeli, nahnala na ich mlyn novú vodu. Vraj chcú posilniť európsku jednotu a akcieschopnosť v ťažkých dobách. Ako si túto jednotu predstavujú, ukázali počas migračnej krízy, keď kvalifikovanou väčšinou natvrdo prehlasovali vyšehradské štáty a nemali najmenšiu potrebu sa s nimi dohodnúť, čo by v prípade jednomyseľnosti museli. Ich argument je falošný aj preto, že k národnému vetu siahajú menšie štáty len výnimočne, pretože sa tým dostávajú pod obrovský tlak Bruselu a veľkých štátov. Preto ani vlády skeptické k zelenému prechodu vlani nezablokovali zelený balíček, preto ani Maďarsko dnes neblokuje protiruské sankcie, aj keď otvorene hovorí, že strácajú zmysel.
Najznepokojivejšie je to, že jednomyseľnosť možno odbúravať aj bez revízie základných zmlúv. Tá by totiž vyžadovala nielen súhlas vlád všetkých členských štátov, ale aj ratifikáciu zahŕňajúce referendá. Vzhľadom na rastúcu skepsu k EÚ naprieč Európou sa zástancovia európskej centralizácie do prepisovania zmlúv púšťať nechcú. Ani nemusia. Lisabonská zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré umožňujú prejsť bez nutnosti ratifikácie od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine. Stačí, keď sa na tom šéfovia vlád v Bruseli jednomyseľne dohodnú, poprípade si to ešte nechajú posvätiť Európskym parlamentom; ale naň sa dá v tomto prípade stopercentne spoľahnúť. Ustanoveniam sa v eurožargóne hovorí „lávky“ (passerelles), pre centralizátorov sú to skryté poklady, pre obrancov zvrchovanosti mínové polia.
Vo väčšine oblastí lávka zafunguje, iba ak ju žiadny národný parlament do šiestich mesiacov nevetuje – ak mlčí, súhlasí. Ale napríklad v zahraničnej politike sa parlamentov ani nikto nepýta, stačí zhoda šéfov vlád, hocikde inde len radových ministrov. Na to, aby sa zhodli, nemusia byť o prechode ku kvalifikovanej väčšine všetci presvedčení. Opäť postačí, keď odporcovia mlčia a pri hlasovaní sa zdržia. Takto sa premlčať k strate zvrchovanosti by určite dokázali aj naši súčasní predstavitelia. Lávka je pritom jednosmerná. Nielenže sa nemožno vrátiť k jednomyseľnosti tam, kde sa už rozhoduje väčšinovo, ale je tiež prakticky vylúčené, aby rozhodnutie vládnych predstaviteľov prejsť lávkou ku kvalifikovanej väčšine bolo neskôr, napríklad ich nástupcami, vrátené späť.
Nová vehemencia, s ktorou Scholzova vláda pristupuje k odbúravaniu jednomyseľnosti, neveští nič dobré. Nemecko vie, čo chce, prečo to chce a ako to bez veľkých inštitucionálnych prekážok uskutočniť. Jeho záujem je v priamom protiklade k nášmu. Ak na to dôjde, ako zaistiť, aby naša vláda v Bruseli nemlčala?