Zo správ o Hirmanovi ako možnom ministrovi hospodárstva sa ľudia z energetického priemyslu chytili za hlavu. Ich obavy sú pochopiteľné. Kazatelia z tretieho sektora prejavujú pozoruhodné bojové odhodlanie pri stupňovaní konfliktov, sankcií a obchodných vojen – a mizernú schopnosť domyslieť následky. Tie môžu byť pre Slovensko aj Európu devastačné (a bez toho, aby zlomili Rusko).
Hirman prekvapil vedenie Slovnaftu už na jar. Vyhlásil, že zabezpečenie ropy nie je problém štátu, ale problém súkromných firiem, ktoré ju potrebujú. Kto chce ropu, nech si ju zoženie. Iste, iste… Hirman len zabudol dodať, že to je práve štát, kto dnes súkromným firmám diktuje, čo nesmú a čo majú nakupovať. A kde môžu a nemôžu predávať svoje výrobky.
Slovnaft je po sankciách jedna z mála európskych firiem, ktoré budú mať zakázané predávať produkty na trhoch EÚ. Aj spoločný európsky trh, aj voľnosť súkromného podnikania sú už v EÚ minulosťou. Novú politiku určujú bezpečnostní jastrabi (medzi ktorých môžeme zaradiť ľudí ako Hirman).
A tí sa na vec pozerajú vojensky. Prepúšťanie v Slovnafte, koniec výroby v Slovalcu, rast cien, prepad životnej úrovne, hrozba krízy Únie… To sú len náklady na veľký geopolitický boj.
Alebo obete.
Samozrejme, prenikanie aktivistov priamo do politiky je bežné a prirodzené. Je to jedna z ich úloh.
Pri nomináciách na najvyššie, ministerské posty by sme však mali spozornieť. Premotivovaný aktivista z tretieho sektora môže byť užitočný ako poradca. No zásadné rozhodnutia by mali robiť politici, respektíve tí, ktorí rozumejú termínom ako slovenské záujmy či domáca politická zodpovednosť. A medzi nich lobisti a aktivisti z atlantických mimovládok určite nepatria.
Jadro problému je v tom, že pri energetickej kríze nie sú záujmy Spojených štátov a Európy totožné. Alebo inak: Západ netvoria len Američania, ale aj my, Európania.
Zhoda bola pri odsúdení ruskej agresie, podpore Ukrajiny a finančných sankciách proti Rusku. Na energetickom fronte sú však, pochopiteľne, jasné rozdiely. Spojené štáty spolu s Britániou tlačia na maximálne stupňovanie sankcií a obchodnej vojny. Môžu si to dovoliť. Ich energetická a vojenská bezpečnosť vyzerá inak ako naša (kontinentálna).
Pozícia EÚ je oveľa ťažšia a zložitejšia. Politika tvrdej línie nepoškodzuje len Rusko, ale aj európsku ekonomiku. A európsku menu. Európanom hrozí ešte prudší rast cien, nedostatok energií, vymazanie dvadsiatich rokov rastu, strmý pád životnej úrovne. A spolu s tým sociálna kríza a podľa niektorých analytikov aj možný koniec EÚ.
V európskom záujme je podpora Ukrajiny, no nie za akúkoľvek cenu. Rozsah obchodných sankcií nemôže byť (a ani nie je) maximálny. Kľúčové európske krajiny (Nemecko, Francúzsko) blokujú tlaky na plošný zákaz víz pre Rusov – z obáv pred možnou eskaláciou obchodnej vojny.
Lenže – európska pozícia je navonok dosť nejasná a nedôrazná. Hlavné slovo vo verejnej debate nemajú európske mienkotvorné autority ani európski trollovia. A nemajú ho z toho prostého dôvodu, že neexistujú.
Európsky verejný priestor obsadili atlantickí (proamerickí) trollovia. Alebo ich proruskí súperi. Žiaľ, nie je to len problém Slovenska, je to tak aj v iných krajinách EÚ a špeciálne v Bruseli. Náznaky patriotizmu a zdravého rozumu vidieť len v niektorých národných štátoch (Taliansko, Španielsko, Maďarsko). A v konzervatívnom prostredí, ktoré je systematicky potláčané.
Jednoducho: priestor pre proeurópsku politiku a suverénne myslenie je dnes v Európe mimoriadne úzky.
A ľudia ako Hirman do toho priestoru nikdy netrafia. Dokonca môžeme predpokladať, že sa o to ani len nepokúsia. Aby neprišli o job.
