Slávnosti sociopatie a pád vlády

Tak padla vláda. Presnejšie, môže ešte s námahou vládnuť, ale skončila sa ako štvorkoalícia, jej parlamentná stabilita je minimálna a bude sa kymácať.

Ako k tomu došlo?

Slávnosti sociopatie

Človek uverí, lebo chce uveriť. Uverí aj v to, že vláda Igora Matoviča by mohla fungovať. Keď som v januári 2020 videl, že prudko stúpajú preferencie OĽaNO, napísal som, že nás čaká „sociopatia ako významný prvok spoločenskej atmosféry“.

Nuž, nebolo to najhoršie proroctvo. Stalo sa.

Nebudem spomínať všetky Matovičove úlety. Neupadne do zabudnutia jeho označenie Sulíka za idiota, následne jeho vyslovenie ľútosti nad tým, že označil Sulíka za idiota (čím slovo idiot s chuťou zopakoval), nezabudnuteľné je, ako Matovič posielal Sulíka kopať hroby, a tak podobne znova a znova, dookola a dookola.

Vulgárnosti, sebaľútosť, fabulácie, nemalo to konca kraja. Keďže Matovič dokáže vyhlásenia chrliť, spoločnosť je z toho unavená a kto by si po takmer štvrťroku pamätal, prečo vlastne SaS žiada Matovičov odchod z vlády.

Všímam si, že ľudia si ani nepamätajú, prečo padol pred rokom ako premiér. Občas niekto spomenie, že to vraj bolo kvôli Sputniku. Bolo to inak. Strany Za ľudí a SaS naliehali týždne na odchod Mareka Krajčího z postu ministra zdravotníctva. Matovič naveľa súhlasil. Koalícia to zverejnila, vydýchla si úľavou. Mnohí politici vrátane Sulíka sa tešili na sociálnych sietiach, že sa koalícia dohodla. O pár hodín Matovič zverejnil, že áno, Krajčí odstúpi, ale až potom, keď zabezpečí, že sa už bude očkovať proti covidu aj ruským Sputnikom. To mohlo trvať mesiace. Sulík pochopil definitívne, že s podrazáckym premiérom nie je dohoda možná.

I teraz sa končí vláda pre Matovičov podraz. Treba si spomenúť, že konflikt vznikol tzv. protiinflačným balíčkom, ktorý na jar predložil minister financií Matovič. Nebol v skutočnosti protiinflačný, jeho obsahom bola pomoc rodinám s deťmi, zvýšenie daňového bonusu, prídavkov na deti a iné. Zákon odmietala SaS.

S obsahom zákona autor týchto slov absolútne súhlasí a podporuje ho. Problém je v tom, že keď ho Matovič presadil, tak to urobil proti vôli SaS a s podporou opozičných poslancov, napríklad tých z Kotlebovej ĽSNS.  Ani proti tomu by som nenamietal. Lenže SaS právom hovorí, že Matovič týmto postupom vážne porušil koaličnú zmluvu. Má pravdu. Matovičov postup je zjavne v rozpore s bodom 9, časť II. zmluvy.

Nikto nenútil Matoviča, aby uzatváral takúto ruky zväzujúcu koaličnú zmluvu. Napríklad za vlád Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 – 2006 koaličné zmluvy umožňovali úplne slobodné podávanie zákonov.

Lenže to je Matovič. Keď mu zväzujúce formulácie zmluvy vyhovujú, tak je za dodržiavanie zmluvy. Keď obmedzujú jeho, tak je zmluva pre neho len zdrap papiera.

Aký šéf, takí podriadení

Matovič dokáže sociopatické správanie prenášať do celého OĽaNO. Tak napríklad Matovičovi poslanci si osvojili protisulíkovskú argumentáciu, že Sulík ide povaliť už tretiu vládu. Nijako ich nevyrušuje napríklad to, že tú prvú, vládu Ivety Radičovej, povalil rovnako Matovič ako Sulík. Síce Matovič sa pri hlasovaní o dôvere Radičovej vláde zdržal, Sulík hlasoval proti, ale dôsledok bol u oboch ten istý. Pre dôveru vláde chýbal rovnako hlas Sulíkov ako Matovičov.

Keď Smer oslavoval SNP, premiér Heger ho napadol argumentujúc: „Ako môže Smer oslavovať SNP, keď spolupracuje s fašistami z ĽSNS?“ Nuž ale Heger by bol prekvapený, keby mu niekto povedal, že potom ani on nemôže oslavovať povstanie, keď Matovič rokoval s ĽSNS o podpore pre zákon. Bol by prekvapený, lebo veď Smer nemôže, však? Ale OĽaNO, za ktoré je Heger premiérom, predsa môže, no nie?

Kto je Sulík

Pristavme sa pri Sulíkovi. Liberál, ktorý sa kedysi snažil o istú menej progresivistickú formu liberalizmu z pozície libertariána (odpor voči eurovalu) či vzdoru voči úradníckemu molochovi EÚ, ale potom unavený upadol do obvyklého progresivizmu.

Obklopený je fanatickými bojovníčkami za potraty, pre ktoré je zlepšenie ochrany ľudského života o jeden milimeter, ako to navrhovala poslankyňa Záborská, dôvodom na hysterické prevracanie očných búľv.

Sulík pôsobí dojmom človeka vykoreneného z kultúrnych tradícií. Ak niekto úprimne netuší, čo je vlastne zač to kresťanstvo, tak je to Richard Sulík. Otvoriť či zatvoriť kostoly je pre neho to isté ako otvoriť či zatvoriť reštaurácie. A predpokladám, že je presvedčený, že si o kresťanstve ani nemusí nič zisťovať. Veď to je len také nejaké náboženstvo, z ktorého vyrástla jedna úspešná svetová civilizácia.

Mimochodom, kresťanstvo prikazuje odpúšťať. Neviem, či to Sulík vie. V roku 2014 ho oklamal Radoslav Procházka, ktorému Sulík sľúbil podporu v prezidentských voľbách s tým, že pokiaľ bude Procházka poslancom, nezaloží politickú stranu. Procházka mu to sľúbil, ale potom Sulíkovi prešiel cez rozum, po prezidentských voľbách sa vzdal poslaneckého mandátu a stranu založil. Oklamaný Sulík neskôr, keď sa Procházka uchádzal o kreslo sudcu na Európskom súdnom dvore, písal do Luxemburgu list, v ktorom pred Procházkom varoval. Sulík nevie, že niekedy treba veci nechať na Hospodina, ktorý hovorí: „Moja je pomsta i odplata.“

V boji za LGBT agendu tiež zvykol byť vulgárny (JBM Alianciu za RDN), neskôr to oľutoval a ospravedlnil sa. Zdá sa, že sa vie učiť.

Má zdravé názory, že vláda nemá dusiť podnikateľov a že nemáme tvoriť veľký dlh vo verejných financiách.

V politike sa správa ako chlap. Keď má vzburu v strane, zvolá snem a nechá sa zvoliť opäť za predsedu. Keď vidí problém ako Matovič, čelí mu. Nehľadí pritom na svoje ministerské kreslo.

Súboj Matoviča so Sulíkom sa niekedy vydáva za súperenie dvoch kohútov. Nie je to celkom tak (slovíčko „celkom“ však nemožno vynechať). Sulík pred rokom rozpoznal, že s Matovičom ako premiérom to naozaj nejde a konal. To treba oceniť. Ale to neznamená, že to Sulík niekedy nepreháňa.

Pred rokom Sulík asi nemal inú možnosť, ale dnes si nie som istý. Matovič ich podrazil, ale nie vždy je potrebné vyraziť proti podrazákovi s najťažšou zbraňou, ktorou je povalenie vlády. Tento podraz mohol možno Sulík aj pretrpieť. Je však tvrdohlavý, možno aj pyšný. Sklamal ma svojím odporom voči dôchodkovému rodičovskému bonusu, ani si pritom neuvedomil, že to nie je sociálne opatrenie, ale krok k zníženiu závislosti jednotlivca od štátu v starobe.

Je Sulík čestný? V prípade politika je obyčajne trochu odvážne také čosi tvrdiť. Niektorí mu vyčítali, že sa správal populisticky počas pandémie covidu. Občas asi áno, ale občas aj tlmil covidových extrémistov. Tentokrát sa svojou radikálnosťou vystavuje podozreniu, že sa jedná o kalkul. Že nechce byť vo vláde, ktorá bude čoskoro čeliť obrovským problémom. No nevieme. Dajme tomu, že v porovnaní s Matovičom je čestný. To až tak veľa neznamená, lebo to sa dá povedať skoro o každom. Škoda, že má tak pomýlené politické presvedčenie.    

Keď konzervatívci podporujú sociopatiu

V každom prípade je to, ako Sulík čelí Matovičovi, dôstojnejšie, než to, čo predvádzajú mnohí kresťanskí konzervatívci, ktorí Matovičovi poklonkujú. Kvôli postupnému úpadku KDH sa pre mnohých slovenských kresťanských konzervatívcov stalo útočišťom Matovičovo OĽaNO.  Bohužiaľ, dostali sa do ešte viac degradovaného prostredia. Pohľad na kresťanov, tváriacich sa, že s Matovičom je vlastne všetko v poriadku, je tristný.

Vulgárnosť a sociopatia neznamená, že Matovič nie je bystrý. Vlastnosťou sociopata je i to, že si trúfne na niečo, na čo si z dôvodu posledných zachovaných zvyškov slušnosti iný netrúfne. Matovič postrehol ako jediný slovenský politik, že si môže dovoliť úplne vyprázdniť pôvodný obsah pojmu politická strana a prejde mu to. Ľudia si na to zvyknú. OĽaNO roky fungovalo len so štyrmi členmi strany, teraz ich má o čosi viac. A poslanci za OĽaNO celé tie roky, až na výnimky, neboli členmi strany, a teda pristali na ponižujúcu hru, že o kandidátnej listine do ďalších volieb rozhodne niekoľko členov strany, ktorých verejnosť spravidla ani nepozná, a vlastne de facto iba Matovič.

Ďalším morálnym problémom bolo financovanie OĽaNO štátom. Štát financuje strany okrem iného i preto, lebo umožňujú ľuďom vstupovať do politického života, a to v plnom rozsahu. V plnom rozsahu znamená, že ľudia môžu cez svoje členstvo aj rozhodovať o smerovaní strany i jej personálnom vedení. OĽaNO však členstvo de facto neumožňuje. Ale peniaze berie od štátu ako každá iná strana. A nazýva sa antikorupčným hnutím. Nie je to v poriadku a je to tak preto, lebo obsah pojmu politickej strany bol vypitvaný a mnoho slovenských kresťanských konzervatívcov to podporuje.

Nemyslím si, že by si boli degradácie svojho postavenia vedomí.

Slovensko je iné. Dokedy?

Zvykneme počúvať, že problémom slovenskej politiky je jediný človek. Matovič. Pamätníci si spomenú, že to isté sa vravelo o Vladimírovi Mečiarovi. Svojou sociopatiou je skutočne Matovič podobný Mečiarovi. Mečiar narábal s pravdou presne tak voľne, t. j. bez zábran, ako Matovič. Presne tak ako Matovič sa staval vždy do postavenia obete, hoci spravidla bol útočníkom. Mečiarovi sa stalo dvakrát, že prišiel o premiérske kreslo tak, ako sa to raz stalo Matovičovi. Preto, lebo ľudia v jeho vláde prišli na to, že nie je s ním možné vládnuť a nestratiť pritom vlastnú dôstojnosť.

Lenže o oboch platí, že dostali od voličov mandát víťaza volieb. Politici takéhoto typu sa vyskytujú aj v iných krajinách. Spravidla sa však nestávajú premiérmi. Na Slovensku áno.

Sme v čomsi iní. Vedení svojimi emóciami vo voľbách sme schopní uveriť, že nepoctivosť politikov vyriešia iní nepoctiví, klamárski politici. A to je skutočným problémom Slovenska. Nie jeden človek.

Slovensko je za posledných stodesať rokov v podstate šťastnou krajinou. Keď sa pozrieme, kde sme boli pred prvou svetovou vojnou a kde sme dnes, vidíme príbeh úžasného vzostupu. Šťastie nás neopustilo, ani keď sme si namixovali za posledných tridsať rokov vlády, ktoré nemohli skončiť inak ako pádom.

Lenže šťastie neslobodno pokúšať. Pamätajme si to.