Proste 6. septembra 1522 do prístavu Sanlúcar v ústí rieky Guadalquivir priplávala loď Victoria so skupinkou zúbožených námorníkov. Bol to zvyšok z dvadsaťsedemčlennej výpravy Fernaa Magalhaesa, ktorá pred skoro tromi rokmi vyplávala zo sevillského prístavu, aby otvorila cestu do Indie západným smerom: to sa tridsať rokov po Kolumbovom objave nie nevýznamných ostrovčekov zatiaľ nepodarilo. Do Indie nepriplávala, zato prvýkrát oboplávala Zem. Bežne sa hovorí, že sa tým definitívne dokázala jej guľatosť. To, predpokladajme, bolo tým námorníkom skôr jedno.
Historický čin, ktorý niekto musel vykonať
Magalhaesova výprava bola slávnejšia v dobách, keď sa na zámorské cesty Európanov hľadelo ako na úžasné dobrodružstvo a prejav ich nezdolného ducha, ktorý sa nezastaví pred žiadnymi prekážkami. Tak napríklad o ňom písal Stefan Zweig vo svojej knihe Muž a jeho čin, ideálne čítanie pre mladých chlapcov i dievčatá.
Už sa mi nevybavuje veľa detailov, ale zato ten duch, keď sa výprava vydáva do úplného neznáma a nevie, či more náhle neskončí v bezodnej priepasti, do ktorej sa prepadnú lode ako škrupiny, ten na čitateľa pôsobí aj po mnohých desiatkach rokov. To nebolo sci-fi z ďalekej cesty vesmírom, ale historický čin, ktorý niekto musel vykonať, pretože svet jednoducho musel byť prebádaný.
Magalhaesa, samozrejme, hnala chamtivosť a pýcha a túžba po sláve, ale zároveň sa túžil dozvedieť, čo je ďalej, čo je za horizontom, kde sa more končí, ak je pustatina naozaj len pustatinou a ak je pravda, že sú tam bájne príšery a ľudia, ktorým rastú končatiny z hlavy, a lotofágovia, kentauri a levy.
Hráč i podvodník
Magalhaes pritom musel byť nielen zdatný moreplavec a vojak, čo preukazoval tvrdou disciplínou počas plavby, ale aj ako hráč, riskujúci človek a trochu, vlastne dosť, podvodník, pretože trúfalo vyhlasoval niečo, čo nemohol vedieť.
Tvrdil, že vie o prieplave medzi Atlantikom a tým druhým oceánom, ktorý zatiaľ nemal meno, ale od jeho čias sa mu hovorí Pacifik, čiže Tichý. Magalhaes nevedel zrejme nič, neboli žiadne tajné mapy ani žiadne utajené svedectvá, tam, kde si myslel, že je prieliv, bolo v skutočnosti len ústie veľtoku La Plata, oveľa severnejšie ako skutočná cesta, ktorá potom dostane meno po ňom, Magalhaesov prieliv. Tým preplávali, ako by si vesmírna loď razila cestu ľadovým vesmírom: míňali kryhy, studený vietor bičoval ich plachty, mrazivá krajina Ohňová zem (tiež ich pomenovanie) tvorila kulisu tej hladnej cesty, o ktorej nikto nevedel, kedy sa môže skončiť – a či sa vôbec skončí.
Mala to síce byť výprava, ktorá mala Španielsku (Magalhaes bol Portugalčan v španielskych službách) priniesť ďalšie územie a otvoriť cestu k bohatstvu Indie a Orientu, ale len o to ísť nemohlo. Bola to zároveň expedícia objaviteľská a výskumná. Na piatich lodiach sa síce zišla rôzna háveď (bola to podozrivá expedícia), ale počas cesty sa starostlivo viedli záznamy a rôzne pozorovania a vďaka Pigafettovmu denníku sme veľmi realisticky upovedomení o jej priebehu. Vďaka nemu existuje aj detailný opis Magalhaesovej smrti na bezvýznamnom ostrovčeku Matan na Filipínach. Dosť absurdná smrť veľkého dobrodruha, ktorý precenil sily a podcenil nebezpečenstvo, keď sa vystavil zbytočnej šarvátke s nepriateľsky naladenými domorodcami. Keď to povieme jednoducho, hodili po ňom oštep a trafili sa. To sa stalo 27. apríla 1521. Svojím spôsobom mali pravdu: nemal im tam liezť.
Výprava mala pred sebou ešte rok a pol plavby domov. Vrátila sa ich hŕstka. Ale to, čo chcel admirál, to sa splnilo.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.