Vysoké ceny energií tu už boli. Opäť ideme opakovať staré chyby

Cenová regulácia bola zdanlivo nastavená tak, aby podporovala hľadanie nových domácich zdrojov. Vláda zafixovala cenu ropy zo „starých“ domácich zdrojov, zatiaľ čo cena dovážanej ropy a ropy z nových vrtov bola určená trhom. To, samozrejme, pôsobilo demotivačne na vlastníkov starých vrtov, ktorí obmedzovali produkciu. Ropy bolo, pochopiteľne, menej, nie viac, cenový systém však na to nemohol reagovať. Neskôr sa objavovali tiež „karuselové“ obchody, ktoré zo „starej“ regulovanej ropy papierovo vyrábali „novú“ neregulovanú.

Výsledok cenovej regulácie bol doslova učebnicový – nedostatok benzínu. Veľké ropné spoločnosti dodávali palivá prioritne do svojej siete, čo viedlo k zatvoreniu tisícok nezávislých staníc. V niektorých častiach Spojených štátov začalo dochádzať k obmedzeniam množstva benzínu pri jednom tankovaní. Pred pumpami sa tvorili známe fronty a dochádzalo aj k fyzickým potýčkam.

Vláda reagovala na nedostatok opäť veľmi „originálne“, pokusom o nastavenie alokačného systému. Rafinérie boli povinné dodávať všetkým maloobchodníkom bez diskriminácie podľa značky. Okrem toho federálna vláda alokovala palivá medzi jednotlivé americké štáty a časť produkcie bola zverená do rozhodovacej právomoci guvernérov. Toto vyčlenenie časti produkcie pod vládnu kontrolu nedostatok na trhu ešte prehĺbilo.

Embargo ekonomicky slabé, no prekvapivo politicky účinné

Zlé politiky majú vždy zlé následky, no krízové situácie ich dokážu ešte zvýrazniť. V tomto prípade bola katalyzátorom Jomkipurská vojna. Spojené štáty sa postavili na stranu Izraela, ktorému dodali zbrane v hodnote výrazne vyššej, ako Izrael žiadal. Ako sa neskôr ukázalo, pomoc v tomto rozsahu bola zbytočná, keďže izraelská armáda začala víťaziť skôr, než americké zbrane dorazili. Zapojenie Spojených štátov a niektorých európskych spojencov však nahnevalo vládcov Saudskej Arábie.

Saudi chceli pôvodne spojencov Izraela „potrestať“ relatívne mierne. Arabské štáty vyvážajúce ropu mali vývoz obmedzovať o päť percent mesačne. Keď sa však dozvedeli o rozsahu americkej pomoci Izraelu, vyhlásili úplné embargo na vývoz ropy do Spojených štátov a niektorých ďalších krajín. Takýto krok vyvolal náležitú paniku.

Ceny benzínu v Spojených štátoch rýchlo rástli, niekedy dokonca viackrát počas dňa. Dôvodom boli obavy z ďalšieho nedostatku. Ľudia sa obávali, že ak nenatankujú dnes, zajtra bude benzín ešte drahší. Panické nákupy situáciu ešte viac vyhrocovali. Ceny ropy sa zvýšili z troch dolárov skoro na dvanásť. Pritom obavy vyvolané embargom neboli opodstatnené.

Z ekonomického pohľadu embargo nebolo a nemohlo byť účinné. Trh s ropou bol už na začiatku sedemdesiatych rokov dostatočne globalizovaný na to, aby z neho žiaden vývozca nemohol selektívne vylúčiť konkrétne štáty. Ropné tankery, ktoré vyplávali z Perzského zálivu, nemohli arabské štáty nijako ďalej kontrolovať. A keby aj áno, stačilo presmerovať ropu zo zdrojov mimo kartelu arabských vývozcov do štátov postihnutých embargom, zatiaľ čo pôvodní odberatelia mimo embargo by kúpili tú arabskú.

Napokon embargo trvalo len päť mesiacov. Spojené štáty vyvinuli maximálne úsilie k rýchlemu ukončeniu konfliktu a zlepšeniu vzťahov s arabskými štátmi. Henry Kissinger navštívil saudského kráľa Fajsala, aby ho presvedčil, že embargo nie je nutné a Spojené štáty budú pristupovať spravodlivo k obom stranám blízkovýchodného konfliktu. V máji 1974 navštívil Saudskú Arábiu a Egypt osobne prezident Nixon. Američania dokonca súhlasili s predajom zbraní Saudskej Arábii, čo predtým odmietali, keďže sa obávali, že zbrane by mohli byť použité proti Izraelu.

Skutočnosť, že embargo bolo najmä symbolické, napokon uznali obe strany. Saudský ropný minister šejk Jamani konštatoval, že embargo nemohlo obmedziť dovoz do Spojených štátov, keďže celý svet bol v podstate jedným trhom. Kissinger vo svojich memoároch priznal, ako málo vtedy rozumeli ropnému trhu. Odvolanie embarga sa stalo pre amerických predstaviteľov obsesiou, hoci z praktického hľadiska malo malý význam.

Vysoké ceny ropy a celková inflácia trápili Ameriku i celý západný svet celú dekádu. Americká vláda – najprv Nixonova, potom Fordova – sa snažila s vysokými cenami bojovať stále rovnakým spôsobom, teda rôznymi reguláciami. Inflácia však nebola zďaleka len problémom ropného šoku zo začiatku sedemdesiatych rokov. Priživovali ju vysoké vládne výdaje na sociálne programy, vojna vo Vietname a nízke úrokové sadzby nastavené Federálnym rezervným systémom. Na konci 70. rokov čakal svet ďalší ropný šok v dôsledku Iránskej islamskej revolúcie.

Cesta k ukončeniu ropnej krízy a inflácie

Do 80. rokov svet vstupoval s bezprecedentne vysokými cenami ropy. V reálnom vyjadrení boli porovnateľné s tými, ktoré sme zažili v poslednej dobe. Do roku 1986 však klesli na polovicu a okolo tejto úrovne sa držali do konca dvadsiateho storočia. V reálnom vyjadrení ropa výrazne zlacnela. Kľúčom k úspešnému skroteniu cien neboli nové a lepšie regulácie – naopak, bola ním deregulácia a zodpovedná menová politika.

Deregulácia však prišla až koncom sedemdesiatych rokov počas vlády prezidenta Cartera. V tejto dobe si už mnohí uvedomovali neblahé dopady cenovej regulácie. Na jednej strane podporovala dopyt po ropných produktoch v rozpore s vládnym úsilím o šetrenie zdrojov, na druhej strane brzdila zvyšovanie domácej produkcie. Cenová kontrola naviac viedla k hromadeniu zásob práve v čase obmedzených dodávok, či už v roku 1973, alebo 1979.

Ukončiť cenovú reguláciu politicky umožnilo niekoľko faktorov. Za tento postup sa postavili ekonómovia sprava doľava – miera konsenzu bola v tejto veci naozaj neobvyklá. Prezident Carter navrhol cenové kontroly odstrániť postupne a uvoľnenie spojil s novou daňou, ktorá mala zdaniť mimoriadne zisky ropných spoločností. Daň nazvaná windfall profit tax bola v skutočnosti spotrebnou daňou počítanou z rozdielu medzi skutočnou cenou a regulovanou cenou v roku 1979, nie zdanením zisku. Nakoniec vyniesla oveľa menej, než politici očakávali.

Prezident Carter začal koncom 70. rokov postupovať správnym smerom aj voči celkovej inflácii. Spomalil rast vládnych výdavkov a naštartoval dereguláciu priemyslu. Za predsedu rady Federálneho rezervného systému vymenoval v roku 1978 protiinflačného jastraba Paula Volckera, ktorý zvýšil úrokové sadzby.

Pozitívne zmeny v ekonomike však prišli až neskôr a Carter musel medzitým uvoľniť miesto Ronaldovi Reaganovi. Ten v rozumnej hospodárskej politike pokračoval a cenovú kontrolu na trhu s ropou definitívne ukončil v roku 1981. V roku 1988 skončila aj zložitá a málo výnosná windfall profit tax. Americká ekonomika prešla na začiatku 80. rokov dvoma krátkymi recesiami, problém inflácie bol však s novým vedením Federálneho rezervného systému zažehnaný.

Okrem politických faktorov by sme v tomto príbehu nemali obísť ani technológie a zmenu životného štýlu. Silné a žravé autá sa stali minulosťou a nastúpil nový trend hľadania väčšej energetickej efektívnosti. Kríza 70. rokov ukázala, že rýchly rast spotreby a životnej úrovne, aký Amerika zažila po druhej svetovej vojne, nie je zďaleka samozrejmý. A tiež, že ďalší ekonomický rast vyžaduje technologické inovácie a dobrú hospodársku politiku.

Riešenie energetickej a ekonomickej krízy 70. rokov nebolo bezbolestné. Také by pravdepodobne nebolo dokonca ani v prípade, že by hospodárska politika fungovala bez chýb. Napriek tomu je zrejmé, že dobre mienené, no ekonomicky nezmyselné intervencie situáciu zhoršovali. Kto nepozná históriu, musí ju prežiť znova. Po päťdesiatich rokoch nás možno čaká repríza.