Svet bez práce, ale plný rečí

Citát môže pobúriť cynizmom, ale najskôr provokuje len svojou nevkusnosťou. Koniec koncov Bernhard bol Rakúšan. A jeho knihy sú okrem iného proti rakúskej absencii vkusu. Ale úplne výstredný ten výrok nie je. Prežitie, nielen to fyzické, ale aj duševné a duchovné, sa spája s prácou.

Odtiaľ sa začala šíriť povera, od začiatku nie práve presvedčivá, že práca je posledným západným náboženstvom. Niežeby to bolo úplne nezmyselné: práca ponúka zmysel, poriadok, identitu. Je napokon výrečné, že sa v čase „po smrti Boha“ o prácu opreli všetky moderné ideológie, od komunizmu po kapitalizmus. Podľa zamerania daných mysliteľov či ideológov potom čítame, že práca vytvára spoločenský poriadok, prípadne svojou prácnosťou človeka kultivuje v čase, keď náboženské verzie kultivácie nie sú ktovieako presvedčivé.

Od výroby k službám

Tým sme pri jadre problému. Práca v 20. storočí a ešte viac v 21. storočí, nevyniká prácnosťou. Iste sa aj dnes hocikto plahočí, ale už to nie je vypovedajúci obraz doby. Zo štatistického hľadiska je modelovým pracovníkom bankár, poisťovák, terapeut, poradca všetkého druhu. Počas druhej polovice 20. storočia sa ťažisko pracovného trhu v západných ekonomikách posunulo do sektora služieb. V Nemecku tvorí terciárny sektor 70-percentný podiel na pracovnej sile, v Českej republike predstavoval vlani 61 percent.

To zvádza k moralistickým výrokom typu: „Ľudia už dnes nevedia, čo je to práca.“ Nedávno do toho žánru prispel Tomáš Březina, občas nazývaný „betónový kráľ“, v súčasnosti kandidát na českého prezidenta. Ten poznamenal, že spoločnosť trpí mnohými neduhmi práve preto, že ľudia nepracujú s motykou na poli. Tí, ktorí nikdy nespoznali prácu, nemajú potuchy o disciplíne, nie sú realistickí, riešia nezmysly alebo „pracujú ústami“.

Úškrn nad úškľabnými súdmi sa ponúka, ale to neznamená, že výrok niečo podstatné nepostihuje. Práca v terciárnom sektore tkvie skutočne v komunikácii – a komunikácia, ktorá nie je ukotvená jasnými štandardmi, ale len ďalšou komunikáciou, je náchylná na pomätenosť. Odpoveď na otázku o tom, čo by takéto jasné štandardy mohli byť, nie je ľahká. Ale povedzme napríklad, že keď človek podá zlý výkon pri stavbe domu, budova sa rúca. Komunikácia takto bezprostredný korektív nemá.

Predovšetkým si možno položiť otázku: môžeme v prípade komunikácie vôbec hovoriť o práci? Napríklad Hannah Arendtová, ktorá sa premenami práce systematicky zaoberala, o tom pochybovala. Málokto dnes pracuje, ako čítame v Biblii, v pote tváre. Práca je nenamáhavá. Ale je preto jednoduchá? Fenomén vyhorenia tomu nenasvedčuje. Lenže ako môže byť človek vyhorený z práce, ktorá nie je prácna? Neponúka sa teda to, na čo poukazoval Tomáš Březina? Že sa človek komunikáciou prekomunikoval k nejakému módnemu nezmyslu?

To by bola príliš jednoduchá odpoveď. Fyzická práca má svoj začiatok aj koniec, ktorým je typicky vykonané dielo, teda výsledok. S komunikáciou je to iné – komunikáciou sa práca nerieši, ale vytvára. Odpoveďou na e-mail nič nezavršujeme – dorazí odpoveď na odpoveď. Práce terciárneho sektora preto môžeme označiť priamo za antiprácu. Výkon takejto antipráce nič neukončuje, ale spúšťa. Jednoduchšie povedané, predpoklad, že komunikácia rieši problémy, je predsudok. Ona ich vytvára.

Na situáciu budiacu zdanie bezvýchodiskovosti možno adaptovať citát Woodyho Allena: „Život je plný samoty, utrpenia, žiaľu a tragédií, a navyše sa končí strašne rýchlo.“ Naša komunikačná antipráca je tiež plná samoty, utrpenia, žiaľu a nedorozumenia, a navyše nám hrozí, že už čoskoro nebude. Podľa štúdie Budúcnosť českého pracovného trhu, ktorú koncom augusta publikovala Boston Consulting Group, hrozí v Česku do konca roku 2030 zánik milióna pracovných miest.

Kto príde o prácu? Podľa ekonómov a sociológov existuje jednoduché pravidlo, ktoré napovie: Čím viac rutiny, tým pravdepodobnejší zánik. Ohrození sú predavači, skladníci aj bankoví poradcovia a poisťovatelia. Naopak, zachované budú tie zamestnania, v ktorých sú dôležité ruky alebo kreativita.

Ostatne prvý chválospev na ruky pochádza z Aristotelovho diela, v ktorom o rukách hovorí ako o nástroji všetkých nástrojov. Stroje ruky nemajú (alebo mizerné), čím sme pri prvej zlatej bani budúcnosti: sú nimi remeslá, ktorých sláva a uznanie už stúpajú. Tesár alebo zvárač, záhradník alebo kaderník dokážu skĺbiť toľko drobných zručností, že bude ťažké, skôr nemožné ich v dohľadnej dobe nahradiť. Výučný list bude väčšou cennosťou ako vysokoškolské vzdelanie – aspoň v prípade, že sa človek nevyznačuje vysokou inteligenciou kombinovanou s niekoľkými zručnosťami, predovšetkým predstavivosťou.

Inteligenciu zvládne počítač

Inteligencia bude, naopak, slabou menou. Tou totiž počítače disponujú. Preto môžu nahradiť rutinné práce, ktoré si nevyžadujú kreativitu. Ide napríklad o bežné bankové alebo poisťovacie služby. Ale čo je to vlastne spomínaná kreativita? Povedzme, že tkvie v tom, čo uplatňujeme, keď si s niečím nevieme rady. Je to všestrannosť spätá s adaptabilitou, ochota hľadať riešenie bez toho, aby sa človek zľakol toho, že nevie, kam smeruje.

Ľudia, ktorí sa vyznačujú touto intelektuálnou kreativitou, už teraz pracujú vo vedomostnom, teda kvartérnom sektore. Sú to vysoko kvalifikovaní zamestnanci v IT alebo vede, pôsobia na vysokých pozíciách v bankovníctve, médiách, v právnom a daňovom poradenstve. Ťažkosť je zrejmá. Počet týchto ľudí je v každej spoločnosti obmedzený. Navyše sme pri špecifickej náročnosti súčasnej antipráce. Tieto zamestnania súvisia so vzdelávaním: človek nikdy nie je dostatočne kvalifikovaný. Aj vysoko inteligentní ľudia toho raz môžu mať jednoducho dosť. Preto si sociológovia všímajú jeden paradox: zanikne veľa pracovných miest, takže ľudia nebudú mať prácu, ale tie zamestnania, na ktorých spoločnosť bude stáť, nebudú mať dosť adeptov, ktorí budú schopní alebo ochotní sa ich ujať.

Treťou oblasťou, ktorej sociológovia predvídajú žiarivú budúcnosť, je niečo, čo môžeme nazvať oblasťou citovej a sociálnej kreativity. Počas pandémie sa ukázalo, že spoločnosť sa na nejaký čas zaobíde bez mnohých zamestnaní, ale ak sa uzavrú škôlky, ľudia kolabujú. Pritom platí banálne zistenie, že pre ošetrovateľa alebo učiteľku v škôlke je láskavosť a trpezlivosť cennejšia ako závratná inteligencia.

Filozof Richard David Precht a ekonóm Oliver Nachtwey, ktorí v posledných mesiacoch vydali hojne diskutované pojednania o budúcnosti práce, v tejto súvislosti varujú pred znižovaním významu láskavosti, empatie alebo pozornosti voči druhému na obyčajné vlastnosti, ktoré človek buď má, alebo nemá. Skôr na ne máme pozerať ako na zručnosti, ktoré možno trénovať a ktoré sú strategicky dôležité v spoločnostiach, kde rastie konfliktnosť.

Podľa Nachtweya sa napätie vo vnútri súčasnej spoločnosti napokon vyjavuje na samotnom sektore starostlivosti. Iste sme už pred pandémiou vedeli, že ošetrujúce zamestnania sú podstatné, napriek tomu sú podhodnotené finančne a majú málo spoločenského uznania. Nachtwey, ktorý je autorom pojmu „spoločnosť zostupu“, poukazuje na paradox, ktorý sa môže stať bolestivým: spoločnosť ponúka ľuďom, ktorí sa starajú o komfort druhých a vykonávajú zamestnanie kľúčové pre budúcnosť, tragicky malý komfort a nízke ohodnotenie im upiera dôveru v ich vlastnú budúcnosť.

Pracovať menej

Covid a jeho dozvuky vyjavili ešte niečo: nie je pravda, že práca je pre súčasného človeka samou podstatou existencie, nieto ešte posledným náboženstvom. Väčšina ľudí by chcela pracovať menej alebo inak. Ako ukazuje nedávny prieskum americkej spoločnosti Gallup, v západnom svete je práca radosťou len pre šestnásť percent ľudí, rovnaký počet udáva, že svoju prácu vykonáva zámerne s minimálnym nasadením – len tak, aby ich tesne minula výpoveď. Zvyšok absolvuje pracovný deň len obstojne – bez radosti aj znechutenia.

Zamestnania budúcnosti spočívajú nielen na zvláštnych schopnostiach, ale aj v odolnosti a ochote sa o tieto schopnosti dlhodobo starať. To nie je dobrá správa. Väčšina sa zaradí medzi tých, ktorí v tejto hre nebudú mať dobré karty. Predobrazom takého sveta môžu byť sociálne siete s ich nepomerom medzi tými, ktorí si získavajú pozornosť, záujem a status, a tými, ktorí z toho nemajú nič. A aj tí, ktorí sú víťazi, sú nakoniec porazení, hoci iného typu. Ich vyčerpanie, často späté so samotou, ktorá ide ruka v ruke s pracovným nasadením, si na nich vyberie daň.

Na tomto pozadí vyznieva vstupný citát od Thomasa Bernharda menej dramaticky. A že prišiel k slovu románopisec, nie je náhoda – prognózy sú výkony predstavivosti. V skutočnosti nepoukazujú na to, ako bude svet vyzerať. Skôr sú nahustenou prítomnosťou a mapkou na orientáciu v dnešku. Plynie z toto prinajmenšom jedno priamočiare ponaučenie: v čase, v ktorom je všade plno šikovných zariadení, nie je ktovieako múdre ohromovať inteligenciou. Stávky sa zmenili – už teraz.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.