Slušný človek si dá pozor, aby nikoho neurážal
Pár dní po oznámení nakladateľstva sa potom pridala verejnoprávna televízia ARD. Tá oznámila, že už nepočíta s ďalším uvádzaním klasických filmových majoviek, teda tých, ktoré s Pierrom Bricom a Lexom Barkerom natočila v 60. rokoch spoločnosť Rialto Film. Treba dodať, že iné televízne stanice, ZDF a Bayerische Rundfunk, oznámili, že oni budú filmy vysielať ďalej. ARD potom upresnila, že vlastne jej rozhodnutie s prípadom nesúvisí, ale už jej jednoducho vypršali práva. Tie sa obvykle obnovujú, ale oni tak neurobia. Predovšetkým preto, že sledovanosť vraj klesá (nepochybne ale menej ako pri iných klasických filmoch).
V Nemecku, čo je popri strednej Európe jediná oblasť, kde je Vinnetouova románová postava známa, sa z tohto románového Indiána stáva letná spoločensko-politická kauza, ktorá sa potom mediálne prenáša sčasti aj k nám. K tomu treba pripísať obvyklý protinemecký resentiment (Nemci sa už úplne zbláznili), ktorý sa v tomto prípade trochu ťažko vyvracia. Terčom novej vlny „bláznenia“ sú teda predpokladaní podozriví, Vinnetou a Old Shatterhand a, samozrejme, ich stvoriteľ Karl May.
Sú dostatočne známi, bezbranní a symptomatickí, aby boli pribití na kôl a mučení nástrojmi angažovaných pokrokárov. Príťažlivosť tejto koristi je o to väčšia, že ide o hrdinov, na ktorých sa viažu sympatie a emócie starého sveta, ktorý na provokácie (vážne mienené) čistiacich úderiek reaguje obzvlášť bolestne, podráždene – a pritom aj ustrašene. Nasleduje rýchla kapitulácia (nechceli sme „urážať city ľudí“) a stiahnutie z pozícií.
Kniha sa prestane predávať, filmy vysielať, nemecké deti v škôlkach sa radšej prestanú hrať na Indiánov (deti prisťahovalcov môžu?). Samozrejme, že nejde o úplné vymazanie, naozaj sa knihy alebo filmy nepália, čo by dnes ani nemalo zmysel. Namiesto fyzickej likvidácie sa teraz používajú jemnejšie metódy morálnej stigmatizácie: slušná firma by predsa nemala vydávať a slušný človek ani čítať knihy či konzumovať filmy, ktoré môžu urážať. Slušný človek si dá pozor, aby nikoho neurážal.
Hlas ľudu nie je ten relevantný
Je však spravodlivé povedať, že v Nemecku sa popri ľuďoch z prostredia woke culture vyjadrili aj niektorí tradičnejší politici, napríklad predseda bavorskej vlády Markus Söder, že oni majú Vinnetoua radi a že predsa by sa veci nemali riešiť zákazmi. Tiež hlas ľudu na sociálnych sieťach sa prejavuje obranne, ako svedčia ankety na nemeckých serveroch, kde sa za zákaz mayoviek vyslovuje menej ako dve percentá respondentov. Lenže toto nie sú tie relevantné hlasy pre našu dobu.
V multikultúrnej spoločnosti majú väčšiu váhu a väčší zastrašovací potenciál uvedomelí hovorcovia menšín, pretože tí sú vystavení možnému „zraneniu citov“, čo je najstrašnejšia vec, akej sa v súčasnosti môže predstaviteľ „privilegovanej kultúry“ dopustiť. Svedčí o tom urýchlená a zaiste úprimná reakcia vydavateľstva. Milovníkom Vinnetoua sa, samozrejme, za „zranené city“ neospravedlňuje. Právo na „zranené city“ patrí iným a len na tých treba brať ohľad. A málokto by sa v takto nastavenej spoločnosti odvážil ísť proti citom iných, diskusia sa tým de facto končí.
Argumentovať nejakým kultúrnym kontextom, právom na umeleckú slobodu či fiktívnym priestorom literárneho či filmového diela alebo jednoducho tým, že ide o svojho druhu rozprávky, nemá zmysel. Toto všetko je nič proti potenciálne „zraneným citom“, do ktorých sa zmestí všetko. Pokojne aj celé kultúrne dedičstvo Západu, pretože to, dovedené do dôsledku, má potenciál zraňovať city zvyšku sveta. A kto by si chcel niečo také – použijeme germanizmus – lajsnúť?
Sentiment starých bielych možov
Serióznou verziou takejto argumentácie citmi sú potom umúdrené a sofistikované texty (napríklad komentár v týždenníku Die Zeit, možno si ho preložený prečítať na stránkach pražského Goethe-Institutu). Tie vysvetľujú, že sa vlastne nič nedeje, žiadne hranice s knihami nehoria, v múzeu Karola Maya v Radebeule majú stále otvorené a v Bad Segebergu sa vinnetouovské slávnosti môžu predsa ďalej konať…
Ale jednoducho svet sa mení a je nutné mať pochopenie pre jeho mnohosť a pestrosť, ku ktorej patrí aj to, že niekomu sa nepáčia staré knihy a filmy o, ehm, Indiánoch, čo je slovo, ktoré by sa vraj napokon malo prestať používať. V podtexte tejto argumentácie je, že táto mnohosť a pestrosť je vlastne väčšou hodnotou ako tie staré filmy (prípadne knihy), ktoré rovnako udržuje v obehu predovšetkým sentiment starých (bielych) mužov.
Ako väčšina väčších či menších bitiek takzvaných kultúrnych vojen má aj táto kauza na jednej strane komické črty, na druhej strane celkom smutné a vážne. Pamätník českého spolužitia s Vinnetouom spomína na vplyv mayoviek na jeho svet a na ich pozoruhodné miesto v spirituálnom vývoji niekoľkých generácií. Komunistický režim sa dosť ťažko vyrovnával s existenciou konkurenčného sveta červených mužov, ale nakoniec musel chtiac-nechtiac ustúpiť a od konca 50. rokov (prvý pofebruárový May, Syn lovca medveďov, vyšiel v roku 1959) ich v obmedzenej a cenzurovanej podobe (vygumované boli „nemecké“ a hlavne náboženské motívy, pre Maya pritom zásadné) pripustil.
Hlavné dôvody boli jednoducho finančné, čo platilo hlavne pre sériu vinnetouovských filmov, ktorých tržby v kinách mali zrovnanie iba s máločím iným. Obľuba mayovského sveta má nepochybne čo robiť s kvázi náboženským obsahom, ktorý tými príbehmi prestupuje bez toho, aby narúšal dobrodružnú a akčnú líniu rozprávania. V jej základe je túžba po dobre, bratstve a oddanosti jedného k druhému.
Tento morálny základ je napojený na svet, ktorý sa zdá v tej chvíli, teda na prelome 19. a 20. storočia, k tomu obzvlášť priaznivý. Dôvera univerzálnej „bielej“ alebo západnej, teda technickej či vedeckej civilizácie v seba samého sa zdá neotrasiteľná, ale zároveň je to kontext prvých sebareflexií, čo toto prenikanie civilizácie do divočiny, kde pritom žili ľudia, prinieslo a bude prinášať. V Karlovi Mayovi, samoukovi zo saskej strany Krušných hôr, sa spojilo oboje v jednom obdivuhodnom stroji na dobrodružné príbehy.
Má čo naprávať, lebo najviac pokazil
Tie sú plodom a dedičstvom istého poňatia sveta, ktorého bol Karl May typickým predstaviteľom a Vinnetou, Old Shatterhand a všetky tie farbisté postavy Divokého západu príkladnými hrdinami. Toto dedičstvo je možné definovať ako pohľad bieleho muža, ktorý vo svojom univerzálnom postoji vidí vo všetkých ľuďoch všetkých farieb pleti a náboženstva potenciálne a vítané postavy svojho fantazijného sveta. Vidí ich, samozrejme, z pozície seba, teda onoho bieleho muža, čo mu ale nebráni, ba naopak ho to zaväzuje, venovať práve tým „iným“ záujem, ústretovosť a súcit, čo sa u Karla Maya vrchovato deje.
V tomto jednoznačne pozitívnom duchu smeruje k idealistickej predstave, že na horizonte ľudstva je spriatelenie všetkých rás a náboženstiev, pričom hlavné bremeno v tejto ušľachtilej veci spočíva na chrbte Európana, ktorý na to má najviac schopností, ale má toho aj najviac čo naprávať, pretože toho tiež najviac pokazil. Tento idealizmus prestupuje celým Mayovým dielom, ktoré sa často chybne interpretuje iba ako dobrodružná literatúra alebo ako literatúra pre deti, s čím by Karl May vôbec nesúhlasil.
Jemu išlo o niečo oveľa dôležitejšie a vznešenejšie: o bratstvo všetkých ľudí na zemi. Je svojím spôsobom výrečné, že to je práve to, čo mu teraz najviac škodí.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.
