Sandále predávajú aj v decembri. Reportáž z dielne, kde vonia koža a poctivosť

V poslednom čase mám čoraz viac pocit, že čím jednoduchšiu požiadavku na zakúpenie oblečenia či obuvi mám, tým je táto moja požiadavka voči výberu v nákupných centrách viac premrštená. Aj moje predošlé sandále boli predsa len čistým kompromisom zrezignovanej ženskej duše, s ktorým som sa postupom času zmierila. Tie mi, popravde, slúžili dobré tri roky, no práve v horúcich letných Aténach si povedali, že už majú tých prechodených kilometrov nazbieraných požehnane a dali výpoveď. Odišli si jednoducho na dôchodok. K Egejskému moru.

Nemám rada nakupovanie z núdze. Nemám rada nakupovanie vôbec. Tentokrát mi ale neostávalo nič iné, iba sa zmieriť s víziou času stráveného hľadaním si mojich nových letných topánok. Našťastie som sa ocitla v meste, kde to nevyzeralo až tak veľmi beznádejne. Keď sa prejdete aténskymi uličkami, nemôžete si nevšimnúť stánky či obchody s hromadou letnej obuvi. Akoby tu tie sandále boli niečoho symbolom. Možno, že aj sú. Popravde, ak by ste si dali trochu námahy, dokázali by ste si ako suvenír z Grécka priviezť celý starobylý outfit gréckej bohyne. Ja som, našťastie, potrebovala iba sandále. Ponuka však bola veľká a ja nerada robím zlé rozhodnutia. Obzvlášť, čo sa týka módy. Vedela som však, že za najlepšou kvalitou a cenou sa chodí do najmenej príťažlivých obchodov. Spomenula som si, že som okolo jedného takého nedávno prešla. Vrátila som sa doň a ani tentokrát som neoľutovala.

Na ulici Athinas pod číslom 47 sedáva v útrobách obchodíku starček, ktorému sa výroba sandálov stala živobytím už v jeho dvadsiatich rokoch. Do Atén prišiel v roku 1952. Presťahoval sa sem z jeho rodného mestečka Kalamata, ktoré sa nachádza na juhu gréckeho polostrova Peloponéz. V hlavnom meste Grécka sa priúčal remeslu presne v tomto obchodíku, ktorý neskôr odkúpil. Dnes má tento pán sedemdesiat rokov a hoci je už vo výrobni sandálov skôr návštevníkom, stále mu táto práca robí veľkú radosť.

Stĺp ovešaný výrobkami pána Giorgosa a Thanasisa láka turistov prechádzajúcich hlavnou ulicou Atén. Foto: Giorgos Dimitrakopoulos

Keď som sa do obchodu, obvešaného najrozličnejšími modelmi sandálov vrátila, starček bol už na odchode. O ich malom, úspešnom podnikaní mi však porozprával jeho syn, pán Giorgos Dimitrakopoulos (44). Spolu so svojím otcom Thanasisom (70) sú totižto v hlavnom meste Grécka nazývaní kráľmi sandálov.

So sandálmi predávajú aj príbeh

Je cítiť, že Grécko je krajinou žijúcou z turizmu. Predavači sú veľmi milí a takmer všetci hovoria plynulou angličtinou. Kým si skúšam jednotlivé modely a porovnávam ich estetickú a praktickú stránku, dozvedám sa, že tento obchodík nepatril vždy im. „Môj otec ho kúpil od toho pána, u ktorého sa zaúčal, pretože on ho nemal komu prenechať. Nemal totižto deti. Mal však s otcom dlhoročné skúsenosti, dôveroval mu, a tak sa potom môj otec stal vlastníkom.” Dnes obchod vlastní už pán Giorgos. Jeho otec mu ho prenechal, keď odišiel do dôchodku. Sandále tak teraz vyrába on, príležitostne jeho otec a ešte jeden člen ich rodiny.

Pýtam sa, či ho všetko, čo vie, naučil jeho otec. Odpovedá: „Je pravdou, že som navštevoval aj šesťmesačný seminár tu v Aténach. Naučil som sa tam veľa zaujímavých vecí, ale to najdôležitejšie o tom, ako sa robia sandále, ma naučil práve môj otec.” Vraj ešte tak tridsať rokov dozadu bolo toto remeslo bežnou záležitosťou. Dnes je to už však, podľa jeho slov, veľmi výnimočná vec. „Existuje už iba zopár ľudí, ktorí sandále vyrábajú ručne. Naše sandále sú takto robené až na 80 percent. Dovážame iba podrážky, ktoré si nevieme vyrábať sami. Zvyšok je poctivá ručná práca.”

Vidím, že pán je veľmi zhovorčivý. Okrem mňa nemá v tomto horúcom obednom čase ďalších zákazníkov, tak si teda dovolím vyzvedať o čosi viac. Samozrejme, tiež v záujme o produkt, ktorý si možno o chvíľu kúpim. Na otázku, odkiaľ kupujú materiál, dostávam pre mňa uspokojivú odpoveď: „Koža je hovädzia, pochádza z Grécka, takže si vieme odsledovať jej kvalitu. Pár rokov dozadu sme skúšali používať na výrobu sandálov aj kožu z byvola vodného, ale na produkciu sandálov sa nám najlepšie osvedčila koža z kráv. Podrážky, ktoré používame, zasa pochádzajú z Talianska. Kupujeme ich tam, pretože sa v kvalite iným nevyrovnajú.”

Pán Giorgos je aktuálne vlastníkom ich rodinného obchodu. Foto: Giorgos Dimitrakopoulos

Prednedávnom som sa pri jednej príležitosti napočúvala o problémoch s kvalitnými dodávateľmi. Lokálne totižto nemusí znamenať vždy aj kvalitne. Pýtam sa teda, či sú s ich dodávateľmi spokojní. Pán Giorgos vraví, že mám pravdu, ak narážam na to, či je ťažké nájsť dobrých producentov kvalitnej kože. Jedným dychom dodáva, že si stále dávajú záležať na tom, aby boli lokálnou značkou. Nakupujú materiál predovšetkým od producentov v okolí Atén. S nostalgiou v hlase však hovorí, že kedysi to bolo jednoduchšie. Dnes sa výber zužuje, ale stále je možné sa spoliehať výhradne na lokálnych producentov.

Lacné napodobeniny ako najväčší nepriateľ remeselníkov

Ja už som si svoje sandále vybrala. Všimla som si však, že ich modely sa vizuálne veľmi nelíšia od tých, ktoré som videla inde v meste. Pýtam sa ho na to a dostávam úprimnú odpoveď: „Ak by som mal povedať o niečom, čo nám náš obchod veľmi sťažuje, tak sú to práve tieto imitácie našich produktov. A taktiež to, že trh zaplavujú nízko kvalitné výrobky. Ľudia, prirodzene, idú za cenou a neuvedomujú si ten rozdiel. Keď prechádzajú ulicou a vidia podobný výrobok o desať eur lacnejší, idú za ním. Ale kupujú si niečo, čo nie je koža ani ručná práca – iba sériová výroba.”

Vidiac jeho trochu ustarostenú tvár, sa teším, že pokračuje trochu optimistickejšie. „Je šanca, že sa to zmení. Teraz sa čiastočne vracia móda ku kvalite a ako sa hovorí – udržateľnosti, takže sa nám už aj teraz stáva, že sa niektorí ľudia vracajú a nakoniec si kúpia sandále u nás. Ja som optimista, takže verím, že všetky prekážky, ktoré sa naskytnú, dokážeme prekonať a budeme môcť v našom remesle pokračovať.”

Keď platím, rozpráva mi ešte o svojich zákazníkoch, ktorí sa k nemu vrátili, keď zostali sklamaní po lacnejšej kúpe napodobenín. Prichádzajú so sklamaním, že sa im tie lacné sandále rozleteli po niekoľkých použitiach alebo že ich neustále odierajú na chodidle a podobne. Potom si kúpia jedny v ich obchode a odrazu si uvedomia, že tu ten rozdiel v kvalite naozaj je a nakoniec sú zaň ochotní zaplatiť.

Okrem sandálov v ich obchode môžete nájsť aj dámske či pánske opasky a kabelky. Foto: Giorgos Dimitrakopoulos

Zo zvedavosti sa pokúšam zistiť, či je obchod so sandálmi dobrý biznis model na celoročné podnikanie. Pýtam sa na klientelu aj na sezónnosť. „V lete sú zákazníkmi, samozrejme, väčšinou turisti, tvoria asi sedemdesiat percent. Mimo sezóny sú to hlavne domáci. Máme stálych zákazníkov, ktorí si chodia k nám nakupovať už desaťročia. Niektorí sú takí starí ako môj otec. Tí sú nám verní od úplného začiatku.” Na otázku, čo predávajú v zime, dostávam nečakanú odpoveď: „Dokonca aj v decembri alebo januári predávame sandále. Aj keď je vonku sneh. Nemáme v ponuke iný typ obuvi.”

Vysvetľuje mi, že majú taký a nie iný sortiment z jednoduchého dôvodu. Je totižto rozdiel robiť sandále a topánky. Je to úplne iný druh práce. Oni sú čistokrvní výrobcovia sandálov, nikdy nevyrábali inú obuv.

Nie bohatstvo, ale poctivá práca

Predtým, než odídem, sa ešte opýtam na to, či ho táto práca robí šťastným. Odpovedá, že áno. Dodáva tiež, že hoci nevlastnia veľký podnik, iba túto malú predajňu a dielňu, dokážu si na seba zarobiť poctivou prácou. „Nie sme nejakí bohatí, ale žijeme si dobre. Dôležité pre nás je, že sme v tom spolu, ako rodina. Stojí nás to veľa práce aj námahy, ale radosť z poctivej práce a z toho, že sa dokážeme sami uživiť, za to stojí. Je to v súčasnosti veľmi zriedkavé, ale tešíme sa, že sa nám, napriek všetkému, darí a hlavne, že to vidia naše deti. Je to pre nich dobrý príklad.”

Pán Giorgos má dve deti. Staršieho syna a mladšiu dcéru. Zaujímam sa teda, či sa toto remeslo zapáčilo aj im. „Sú stále mladí. Je pravda, že sem často chodia a prizerajú sa, ale pre nich to je stále iba hra. Bol by som veľmi rád, ak by to tu po mne niekedy v budúcnosti prebrali. Ja mám totižto svoju prácu veľmi rád. Naozaj som s ňou veľmi spokojný a verím, že sa nám podarí náš obchod udržať, aj keď už budem starší.”

Aténski králi sandálov ponúkajú široký výber vlastnoručne navrhnutých modelov pánskej aj dámskej letnej obuvi. Foto: Giorgos Dimitrakopoulos

Sandále už mám na nohách a sú naozaj veľmi pohodlné. Nakoniec si ešte popýtam vizitku. Rada by som tu tento obchodík našla aj v budúcnosti, keď sa sem možno raz vrátim. Pýtam sa teda na to, či už rozmýšľal nad tým, čo spraví, ak jeho deti nebudú chcieť pokračovať v rodinnej tradícii. Na moje počudovanie, odpovedá bezstarostne. Vraví, že okrem svojich detí má ďalších potencionálnych pokračovateľov aj v rodine svojho brata, ktorý je v ich podniku dizajnérom. Nechce byť pre svoje deti zlým policajtom.

Jeho otec mu nikdy nehovoril, kým má byť. Nechal ho úplne slobodne sa rozhodnúť, za čo mu je veľmi vďačný. Spomína, ako ho so sebou brával do obchodu v každú voľnú chvíľu, keď akurát nesedel v škole. Nikdy ho však nenútil robiť niečo, čo nechcel. „Keď som sa opýtal, ukázal mi, nasmeroval ma, ale nikdy mi neprikazoval, čo mám robiť. Nikdy. A ja som si tú moju prácu jednoducho zamiloval sám od seba. Som mu za to veľmi vďačný a neurobím nič iné ani s mojimi deťmi. Ak budú zvedavé, všetko im ukážem. Ak budú chcieť prevziať firmu, veľmi sa tomu budem tešiť. Ak nie, nič nenarobím. Nútiť deti do takýchto vecí nie je dobré.”