Znovuobjavené čaro vnútorného nepriateľa

V súvislosti s vojnou na Ukrajine už dávnejšie badám na Slovensku staronovú tendenciu hľadať vnútorného nepriateľa. V súvislosti s tým vidím aj podivný návrat dávneho iracionálneho zvyku trestania poslov zlých správ.

Posol, ktorý priniesol zlú správu, bol potrestaný, niekedy aj trestom najvyšším, hoci za tú zlú správu vôbec nemohol.    

Hľadal som na internete, či taká tradícia niekedy v histórii bola, veľa som nenašiel, ono sa vlastne nedá hovoriť o tradícii. Niekedy však k takému iracionálnemu potrestaniu dochádzalo. Ľudstvo oddávna vedelo, že súčasťou ľudskej psychiky je sklon k nevraživosti voči tým, čo nám povedia nepríjemné fakty. Na Wikipédii sa pod heslom Shooting the messenger (Zastreliť posla) spomína citát zo Sofoklovej Antigony „nikto nemiluje posla zlých správ“. Plutarchos vo svojich Životopisoch slávnych Grékov a Rimanov spomína, že arménsky kráľ Tigranes dal sťať hlavu poslovi, ktorý ho informoval, že sa blíži nepriateľské vojsko. Moderná psychologická veda potvrdzuje túto črtu ľudskej povahy.

Naše myslenie či skôr emócie, lebo myslením sa to nazvať nedá, sa nezriedka pohybujú po nasledovnej trajektórii. Posol nám prinesie zlú správu. Vzápätí nám napadne, že ten posol sa z tej zlej správy teší. A hneď potom nám napadne, veď ten posol vlastne obsah tej zlej správy sám spôsobil. A stane sa z neho náš nepriateľ.

Snáď netreba pripomínať, že rozumný človek má povinnosť túto črtu povahy v sebe potláčať.

Veľký problém nastáva, ak je tým príjemcom zlej správy štátna moc. Ak potom zlé správy prichádzajú v masovom meradle, tá moc si nájde a verejne definuje posla zlých správ ako svojho vnútorného nepriateľa.  

To sa deje i na súčasnom Slovensku. Začalo to postupne, už dlho pred začiatkom vojny na Ukrajine, a s jej príchodom to akcelerovalo.

Pomsti sa poslovi zlých správ!

Isteže sú u nás i ľudia, ktorí sa necítia súčasťou Západu, nesúhlasia so zmenami roku 1989, občas preto, lebo boli komunistami, pri Rusku pociťujú asociáciu so starými časmi a dnešné dianie považujú za príležitosť na revanš za dávnu porážku. Lenže títo ľudia zďaleka netvoria väčšinu v obrovskom tábore občanov, ktorí vidia v politike Západu smerom k Rusku hrozbu vojny.

Existuje tu veľké množstvo občanov (autor týchto riadkov je medzi nimi), ktorí sú západne orientovaní, už prebiehajúcu vojnu na Ukrajine však právom vidia ako zástupnú vojnu medzi USA a Ruskom, ktorá začala už dávno. Netúžia po politickej orientácii na východ. Inváziu Ruska na Ukrajinu odmietajú, ale odmietajú aj kroky Západu, ktoré k vojne smerovali. Veria v možnosť mierového nažívania Západu a Ruska.

Tým, že však kriticky pomenúvajú korene vojny, stávajú sa pre politicko-mediálny mainstream (a jeho priaznivcov) neželanými poslami zlých správ. A posol zlých správ sa vzápätí označí ako vnútorný nepriateľ štátu, ktorého pôsobenie by dokonca malo byť označené ako nelegálne.

Prinášaš zlé správy, čiže si ich želáš, čiže si nepriateľ

Pred pár mesiacmi som na nemenovanom portáli videl bývalého politika, známeho ešte z roku 1989, ktorého si vážim. „Sú tu takí, ktorí hlásajú, že éra dominancie Západu sa končí,“ hovoril. A potom pokračoval: „No povedzte, a toto chceme?!“ Z toho, čo hovoril, bolo zrejmé, že takéto výroky nepovažuje len za oznámenie faktu, ale za súčasť akéhosi protizápadného programu, za nepriateľský akt.

Povedať, že dominancia Západu sa končí, je pritom banalita. Pol tisícročia Západ dominoval, pri nevídanom rozmachu jeden a pol miliardovej Číny už vidno, že sily Západu a zvyšku sveta sa začínajú vyrovnávať. Proste je to tak. Lenže onen politik to chápal inak. Hovoríš, že dominancia Západu sa končí? Aha, vlastne hovoríš, že sa končí Západ. Vlastne to vítaš. A vlastne na tom aj sám pracuješ… Neviem, či si ten bývalý politik uvedomoval, že sa podobá na komunistov, ktorí tiež mali tendenciu každého, čo nahlas povedal, že Západ nedobiehame, považovať za rozvratný antisocialistický živel.

Od roku 2014 som roky písal o tom, že bezmedzné rozširovanie NATO a paralelné dvojstranné vojensko-spravodajské prenikanie USA na Ukrajinu povedie k vojne. Napokon k občianskej vojne na východe Ukrajiny tá politika vyústila už v tom roku 2014. Písal som, že v jednej chvíli to Rusi označia za svoje ohrozenie a zaútočia. Keď som to písal na sociálnej sieti, podaktorí ma tam obvinili, že som proruský. Jedna hysterická pani mi napísala, či si želám, aby sme sa opäť povinne učili ruštinu. Podľa tejto logiky, kto varuje predtým, aby ste pichali medveďa do oka, si asi praje, aby medvede napádali ľudí.

Takto uvažujú. Varuješ pred vojnou, tak si na strane Rusov. Si nepriateľ štátu. Vnútorný nepriateľ. Posol správ, ktoré sa nevmestia do ich pohľadu na svet. Teda zlých správ. A keď tá vojna naozaj príde, teda tvoja zlá správa sa potvrdila, potom ťa znenávidia ešte viac.

Hľadanie nepriateľa

Onálepkovanie „proruskosťou“, „rusofilstvom“ a vytláčanie celkom obyčajných požiadaviek mierovej politiky mimo legálny rámec prebieha ako na úrovni radových občanov (sociálne siete, internetové diskusie), tak na úrovni vysokej politiky.

Všimnime si, ako je Viktor Orbán označovaný za proruského a proputinovského. Pritom ruskú inváziu odsúdil a Maďarsko hlasovalo za balíky európskych sankcií proti Rusku. Stačilo, keď sa od mainstreamu odchýlil v jedinej veci, keď Maďarsko neposiela Ukrajine zbrane.

Pred dvomi týždňami sa v Prahe na Václavskom námestí konala stotisícová demonštrácia proti vláde. Stotisíc ľudí trápila hroziaca chudoba a hroziaca energetická kríza, ktoré, samozrejme, súvisia s vojnou. Premiér Fiala tvrdí, že demonštráciu zvolali proruské sily. Tým jednoznačne onálepkoval demonštrantov ako zmanipulovaných proruskými silami. Nepochybne boli medzi organizátormi a účastníkmi aj komunisti, aj naozaj proruskí ľudia, aj exoti. Ale zďaleka nie všetci. Fialova reakcia nevystihuje dôvody, pre ktoré prišlo na námestie stotisíc ľudí. Tí ľudia účasťou na demonštrácii vyslali vláde posolstvo o jej zlej politike a dočkali sa len nepriateľskej nálepky.

Kto sledoval genézu vojny na Ukrajine, vie, že jej vznik sa nedá vysvetliť bez príbehu Amerikou húževnato podporovaného rozširovania NATO. Keď poslanec OĽaNO György Gyimesi vyjadril želanie, aby „nová vláda bola vládou Slovenskej republiky, a nie päťdesiateho prvého štátu USA“, minister Jaroslav Naď, tiež nominant OĽaNO, označil Gyimesiho a hneď aj Richarda Sulíka za „geopoliticky stratených rusofilov“. Gyimesi rusofil? A Sulík? Ten Sulík?! Veď Sulík si kedysi dávno len dovolil jemne poznamenať, že s odstrihnutím od ruskej ropy a plynu sa nemožno až tak ponáhľať. Naď, nie po prvýkrát, preukázal arogantnú tuposť.       

Ušlo sa aj Eduardovi Chmelárovi. V statuse zo 7. septembra na facebookovej stránke Dezinformácie Hoaxy Propaganda, ktorú založil Juraj Smatana, je tiež označovaný za proruského človeka. Sú tam klzké formulácie o „Chmelárových priateľoch na ruskej ambasáde“, čo je absurdné a spochybňuje sa, že je mierovým aktivistom. Autor statusu je anonymný.

O Chmelárovi si môžete myslieť, čo chcete, rozhodne nemusíte súhlasiť s každým jeho výrokom, ale vyhlasovať ho za podporovateľa ruskej politiky je lož. Chmelár bol dôsledným odporcom bombardovania Juhoslávie, invázie do Iraku i ruskej invázie na Ukrajine. Označuje ju za agresiu a ostro ju odsudzuje. Putina považuje za diktátora zatlačeného do kúta.

Aj pápež je vraj proruský

Pápež František pred pár mesiacmi povedal, že možno k vojne na Ukrajine prispelo i „štekanie NATO pri bránach Ruska“. To si určite dovolil viac ako Gyimesi či Sulík. Ale Jaroslav Naď ostal v prípade pápeža radšej ticho. Na pápeža si môžu dovoľovať len najťažšie váhy. Tými sú Ukrajina a Amerika.

Pápeža vtedy kritizoval ukrajinský veľvyslanec pri Vatikáne Andrij Juraš. Priamo za proruského označil pápeža, pre vyššie uvedený výrok, vplyvný americký časopis Foreign Affairs v článku Fiony Hillovej a Angely Stentovej. Časopis vydáva think tank Council on Foreign affairs (CFR), ktorého členmi sú často bývalí washingtonskí politici a generáli, ktorí formovali americkú zahraničnú politiku v uplynulých desaťročiach. Teda ľudia, ktorí „štekali“.

Pravda je taká, že pápež je vášnivým kritikom ruskej invázie a odsudzuje „zúrivosť a krutosť ruských vojakov“. S pápežom možno len súhlasiť.

Inak Fiona Hillová bola i poradkyňou prezidenta Trumpa. A vlastne aj ten bol vraj proruský. Kebyže proruský. Médiá ho označovali za Putinovho špióna a FBI viedla v tomto smere vyšetrovanie niekoľko rokov. Až kým nepovedala, že vyšetrovanie neprinieslo nič.

Pritom Trump štyri roky vyzbrojoval Ukrajinu zbraňami. Jediné, čoho sa „dopustil“, boli jeho neurčité zámery zlepšiť vzťahy s Ruskom, ktoré vyslovoval pred voľbami 2016.

A, samozrejme, Štandard je na rane

A, samozrejme, útočia aj na denník Štandard ako na údajne proruské médium. Písali sme o bezdôvodných obvineniach, že Štandard je financovaný z nejakých ruských peňazí, čo je nezmyselná konšpirácia. Najhoršie je však poznanie, koľko primitivizmu preukazujú útočníci, ovplyvňujúci chod štátu v rôznych štátnych alebo významných súkromných inštitúciách (Michal Lehuta, analytik vo Všeobecnej úverovej banke, alebo Libor Melioris, ktorý radí prezidentke Čaputovej).

Pritom Štandard bežne uverejňuje články tvrdo kritické voči Rusku. Ibaže občas uverejní aj články, ktoré hovoria o podiele Západu na vojne. A to stačí, aby sa stal nepriateľom.

Zhrňme si princíp „proruského“ vnútorného nepriateľa

Zhrňme si princíp vnútorného „proruského“ nepriateľa. Ak sa odchýlite od naratívu mainstreamu o príčinách vojny na Ukrajine tým, že spomeniete podiel Západu na jej vzniku, ak pritom uvediete holé fakty (teda zlé správy), budete označený za „proruského“, použije sa na vás princíp „Potrestajte posla zlej správy“ a stanete sa vnútorným nepriateľom.

Skutočnosť, že opakovane odsudzujete ruskú inváziu, že ste ju opakovane preventívne odsudzovali v čase, keď ešte len hrozila, skutočnosť, že označujete ruský prístup za brutálny, surový a podobne, na tom, že budete obvinený, nezmení nič ani o milimeter.

Skutočnosť, že sa cítite príslušníkom západnej civilizácie, na vašom obvinení nezmení nič.

Skutočnosť, že opakovane kritizujete vnútornú povahu spôsobu vládnutia v Rusku, že hovoríte, že to nie je spôsob vládnutia hodný nasledovania, na tom, že budete obvinený ako vnútorný nepriateľ, nezmení nič.

Že to obvinenie je demagogické a podlé, snáď ani netreba zdôrazňovať.

Ale nemá zmysel niečo vysvetľovať. Žalobcom nejde o diskusiu s vami, ide o vaše „odkrágľovanie“ v zmysle vytlačenia na okraj spoločnosti.   

Na demagógiu a podlosť netreba reagovať rovnakými prostriedkami. Je však zrejmé, že ľudia sa donekonečna urážať nenechajú.

Vnútorný nepriateľ vtedy a dnes

Princíp vnútorného nepriateľa poznáme veľmi dobre z obdobia komunizmu. Vnútorný nepriateľ sa vtedy volal „protisocialistické sily“. Za mečiarizmu to boli protislovenské sily.

Za komunizmu šla proti vnútornému nepriateľovi mocenská štruktúra štátu. Dnes sú to predovšetkým médiá. Nemôžu nás zavrieť, ale schopnosť človeka morálne poškodiť majú.

Komunizmus i mečiarizmus prehrali. Dnes sa tí, čo hľadajú proruského vnútorného nepriateľa, spoliehajú na svoju mediálnu prevahu.

Mali by spozornieť, lebo medzi obyvateľstvom sú v menšine.