Kresťanovi blahobyt nesvedčí

So Spoločenstvom Ladislava Hanusa ste oslavovali dvadsať rokov existencie. Na slávnosti v Moyzesovej sieni v Bratislave sa stretli členovia a sympatizanti SLH. Od premiéra Eduarda Hegera cez biskupov Jozefa Haľka a Františka Rábeka až po politikov, či už vyslúžilých, alebo aktívnych. Rečnili Vladimír Palko, František Mikloško, Miriam Lexmann, Anna Záborská… Ako to hodnotíte?

Som za to vďačný, že to tak vyšlo, že naše pozvanie prijali desiatky osobností kresťanskej kultúry na Slovensku. Bolo to pestré. V hlavných mediách býva kresťanské prostredie vykresľované ako uniformné, zviazané, jednoliate, no práve na našej slávnosti bolo vidno, aké rozličné svety sú v kresťanskom prostredí. Sme akademické spoločenstvo, veľa sa rečnilo a rečníci na seba vo svojich vystúpeniach aj kriticky reagovali. Čiže tá dynamika príhovorov bola citeľná a cez ňu sa dali vnímať pnutia a postoje, ktoré sú v rámci kresťanského sveta.

Ktorý z tých príhovorov najpresnejšie pomenoval to, čo cítite?

Prišlo mi trefné, keď historička pani profesorka Emília Hrabovec povedala, že pravda nie je uprostred, ale tam, kde je. Je to odvážne tvrdenie, a zvlášť na Slovensku, kde je ten priestor zúžený, a preto berie každý ohľad na každého na úkor pravdivosti postojov.

V príhovoroch okrem toho rezonovali dve témy. Jedna sa týkala odvahy a zdôrazňovala vernosť kresťanskému pohľadu na život, svet, človeka, politiku. Druhá skupina kritizovala riziko uzavretosti.

Vaše spoločenstvo je otvorené a slobodné, podľa toho, čo spomínate, to tak ale nie všetci vnímajú.  

Ja tú „getoizáciu“ chápem ako dobrovoľné uzatváranie sa do seba. Ako neochotu stretnúť sa a diskutovať s niekým, kto vidí veci inak. S tým nesúhlasím. Ale niekedy sa toto slovo používa ako kladivo na nejakú časť kresťanskej pravdy, ktorá neladí s kultúrnym mainstreamom. Vyčlenením do geta je táto pravda odmietnutá apriori. A zároveň okamžite nasleduje strašenie politizáciou takejto pravdy. Poznáme tie výroky, že: „Vy chcete celej spoločnosti nasadiť zvieraciu kazajku kresťanstva!“ A pritom realita býva často opačná: Ľudia, ktorí sú svojimi oponentmi vykresľovaní ako príliš katolícki či rigidní, sú v realite oveľa otvorenejší. Sú ochotní sa stretať a rozprávať so všetkými a hľadať pravdu v dialógu. No a tí zástancovia otvorenosti diskutovať nechcú. To je moja skúsenosť za posledné roky.

Vnímate aj to, že časť spoločnosti, ktorá nie je zakorenená vo viere, má paranoidné stavy z toho, čo môže priniesť kresťanstvo v spoločenskom živote? Z čoho to pramení?

V sekulárnom svete sa strácajú pevné identity. Náboženské, rodinné, národné. Ich rolu preberá politická identita. Čím progresívnejšie je niekto v tom spektre, tým viac sa identifikuje s politickou identitou. V demokracii sú rozličné politické identity. Sú voči sebe súťaživé. Tak vzniká ten ostrý osobný konflikt medzi identitami. V progresívnom chápaní je všetko politické. Ďalšou príčinou sporu je tendencia trvať na tom, že pravda je relatívna. Že človek je jej mierou a môže ju korigovať. No a potom, keď niekto trvá na tom, že pravda je objektívna, tak sa to označí ako prekážka rovnosti, ktorá je podmienkou demokracie.

Vnímať kresťanstvo ako politickú silu je však omyl. Podstata kresťanstva je inde. No my akoby sme to nevedeli komunikovať svetu. Kde robíme chybu?

Kresťanstvo sa týka aj spoločnosti, nie je iba osobné. Kristus predsa povedal apoštolom: choďte a hlásajte všetkým národom. Ale áno, kresťanská komunikácia by mohla byť lepšia. Mohla by byť vecnejšia a príťažlivejšia. Je to výzva do kresťanských radov. Musíme hľadať nové spôsoby, ktorými môžeme evanjeliové posolstvo tlmočiť dnešnému človeku. Aj samotná cirkev si to uvedomuje a stále nanovo sa pýta, ako dnes žiť kresťanský život v nových podmienkach. Som zároveň presvedčený, že súčasťou tejto výzvy má byť aj odhodlanie čeliť strate kultúrnej a náboženskej pamäti, lebo aj tomu dnes čelíme. To je zase veľká výzva dovnútra. Ako žiť autenticky vieru dnes, nežiť v minulosti, no zároveň minulosť poznať. Iba ten, kto pozná tradíciu, môže verne hľadať nové formy. Kto minulosť nepozná, má tendenciu prispôsobovať vieru dnešnému svetu a očakávaniam dominantných kultúrnych ideových prúdov. To je chyba. Kresťania sú presvedčiví vtedy, ak aj sami veria a žijú to, čo žil Kristus.

Toto je aj takou nosnou ideou vášho spoločenstva. Snažíte sa vypracovať ideálnu syntézu…

Snažíme sa reflektovať na tieto výzvy. Zamyslieť sa, čo to dnes znamená veriť a uveriť Kristovi. Zamýšľame sa, čo znamená Ježiša nasledovať, načo máme cirkev a Sväté písmo, ale aj ako sa modliť a prečo sa modliť, ako si obhájiť vieru. Ako evanjelizovať kultúru. Tieto otázky si musí položiť každý veriaci človek. A tí, ktorí dostali od Boha nejaký intelektuálny dar, a to je väčšina, by mali byť schopní na tieto otázky dať aj dobré odpovede.

Kľúče k tým odpovediam hľadáte kde?

Čítame a zamýšľame sa nad textami od najväčších katolíckych mysliteľov. Od Augustína, Tomáša Akvinského, Newmana, Jána Pavla II., Benedikta XVI. atď. Mladí ľudia sa konfrontujú so svojimi ideami a takto si odpovedajú na svoje vlastné otázky. Okrem akademických programov na to ideme tiež cez angažovanosť. Organizujeme Hanusove dni, vydávame časopis Verbum, organizujeme Konzervatívny summit.

Za tých dvadsať rokov vaše spoločenstvo vyformovalo vyše 600 absolventov. Je ich cítiť v spoločenskom živote? Nerozplynuli sa?

Chceli by sme, aby prítomnosť kresťanov vo verejnom živote bola väčšia a príťažlivejšia. Zároveň treba povedať, že v takmer každom súčasnom kresťanskom projekte, aktivite či spoločenstve sú nejakí členovia Spoločenstva Ladislava Hanusa. Pôsobia v médiách, sú vo verejnom živote, v akadémii, v ekonomickej sfére. Je to dobrý znak. Tá prítomnosť by mala byť premieňajúca, transformujúca kultúru, aby bola pravdivejšia, krajšia, vernejšia Kristovi. To je stála výzva a nedokončená úloha.

Na niektorých miestach spoločenského života je také nejaké nepatričné prihlásiť sa ku kresťanstvu. Ľudia ťa majú za čudáka, fanatika… Tí zo spoločenstva sa ku svojej viere verejne hlásia?

Určite sú takí, ktorí sa hlásia, no sú aj takí, ktorí sú viac opatrní. Zároveň, ak sa niekto neustále zaštiťuje vierou aj tam, kde to nie je potrebné, to tiež nie je cesta. Najlepšie je, ak to z človeka vyžaruje a nemusí hovoriť: Pozrite, kto som ja! Zároveň ale mlčanie môže byť aj znak zbabelosti a konformizmu. Dnes je čoraz väčšou výzvou hlásiť sa k viere, lebo kultúra ako celok sa vzďaľuje od kresťanského ideálu. Vyžaduje to od kresťanov vo verejnom živote pripravenosť ísť v niečom až na kríž. Kríž je, alebo aspoň by mal byť, kresťanom vlastný. A zároveň je to vždy veľká osobná výzva zostať verný Ježišovi, keď prídu ťažkosti.

Spomínam si, že keď boli protesty Za slušné Slovensko, niektorí z organizátorov boli tiež vašimi študentmi.. Vtedy sa udial zvláštny paradox. Mali ste mať príhovor k zhromaždeniu, no na pódium vás napokon nepustili. Boli ste príliš radikálny aj pre svojich študentov?

Mali pocit, že to nie je v tom čase téma. No ja som vedel, že keď hľadáme Slovensko, ktoré je slušné, tak súčasťou pravdivej spoločnosti je aj úcta ku každému ľudskému životu vrátane nenarodených. To som tam chcel povedať. No táto téma je vnímaná ako kontroverzná záležitosť. Lenže čo to hovorí o nás, keď myšlienka, že ľudská dôstojnosť patrí všetkým, sa chápe ako kontroverzná? Organizátori vyhodnotili, že sa to tam nehodí. Že sú situácie, kedy treba o tom hovoriť a kedy radšej mlčať a riešiť veci, ktoré nás spájajú.

Aký ste z toho mali pocit?

Bolo to sklamanie. No na druhej strane som si aspoň ujasnil, za čím a za kým stojím a o čo mi ide. Minulý rok v Šaštíne zaznelo od Svätého Otca, že naša kresťanská viera nemá byť len cukor, také tie sladké rečičky, ale že Kristus je v niečom svetlo v tmách a dvojsečný meč a spôsobuje rozdelenie. Výzvou je, ako byť takým znakom protirečenia proti kultúrnym očakávaniam a zároveň nebyť nenávistný voči ľuďom, ktorí so mnou nesúhlasia.

Pripúšťate, že by ste sa mohli aj mýliť? A potom, ak človek verí zle alebo zotrváva v omyle, tak konštruuje nezmysel.

V tej základnej kresťanskej otázke neprežívam dilemu ani pochybnosť. Zároveň to znamená, že vieru vnímam aj ako tajomstvo. Rozumom môžeme vieru stále lepšie poznávať a hlbšie chápať, ale stále platí, že nie sme schopní Boha našimi obmedzenými schopnosťami obsiahnuť. Zároveň si jasne uvedomujem prisviedčajúci hlas svojho svedomia voči viere. Viera akoby dopĺňa, povzbudzuje a zdôvodňuje to najkrajšie, čo je v človeku. Túžbu po dobre, po kráse, ušľachtilosť. Bez váhania poviem, že najlepší ľudia, ktorých som v živote stretol, boli veriaci. To neznamená, že nepoznám veriacich ľudí, ktorí by ma sklamali, ale neviním za to vieru, ale skôr to, čo si z nej ten daný človek berie v živote.

Rád by som spomenul príbeh amerického intelektuála so slovenskými koreňmi, ktorý sa volá Steve Skojec. Je aktívny na sociálnych sieťach a v poslednom období sa tak nejak verejne priznával k tomu, že stratil vieru. Zdôvodňoval to škandálmi v cirkvi, až dospel k presvedčeniu, že kresťanská viera stojí iba na autorite cirkevných predstaviteľov a začal ju akoby demaskovať. Často bol aj útočný až sarkastický. No ale minule som videl jeho post, kde písal, že hoci on osobne stratil vieru, aj tak prosí o modlitby za choré dieťa nejakého svojho priateľa. A že pripúšťa, že je v ňom časť jeho JA, ktorá spochybňuje to, čo mu momentálne hovorí jeho rácio. Ak by náhodou táto časť mala pravdu, chcel by urobiť všetko, čo pre svojho priateľa urobiť môže. A tak prosil o modlitby. To je v niečom odpoveď na otázku, či je rozumné veriť.

Vo viere ide v konečnom dôsledku o otázku života alebo smrti. Buď Boh, alebo nič, ako napísal kardinál Sarah. V praktickom živote je ale táto otázka väčšinou zahrabaná kdesi v kúte. Často sa iba intelektualizuje. Rozum je dôležitý. Ale zároveň potrebuje aj pomoc viery. Autenticky veriaci človek skôr dokáže žasnúť i prijať pokorný postoj k realite i k sebe samému. Sekulárny, ktorý verí iba to, čo dokáže sám zracionalizovať, má väčšie pokušenie k sebastrednosti. Myslí si, že zo svojho uzučkého pohľadu postihne šírku, a je alergický na tých, čo zmýšľajú inak. Často má tendenciu všade vidieť mocenský útlak nejakých protivníkov, ktorému treba zamedziť.

Veriaci to má teda celkom inak…

Veriacemu človeku dáva viera obrovskú slobodu vo všetkom. Politika totiž nezahŕňa celú ľudskú dimenziu. Dokonca ani rácio nezaujíma celú ľudskú dimenziu. Bytie človeka je oveľa hlbšie, širšie. Bytie vo viere má zmysel pre tajomstvo, pre poéziu aj pre rozum.

V politike sú dnes explicitní kresťania. Slovensko spoznalo tvár charizmatického hnutia. Na opačnej strane rezonujú pojmy „katolibanci“ či „kresťanisti“, ktorí sú nepriateľmi číslo jeden. Kresťan v politike to má celkom náročné. Na jednej strane čelí tlaku oponentov, na strane druhej môže zlyhaniami privolať nevôľu na celé spoločenstvo veriacich. Ako to ukorigovať?

V kultúre, kde je akoby dominantný ideový základ antagonistický voči kresťanstvu, nemožno očakávať, že z toho základu budú ľudia kresťanov chváliť. Skôr budú čakať na ich slabé miesta, budú ich zosmiešňovať, kritizovať. Veď aj Ježiš si vypočul veľa na svoju adresu. A to bol Bohočlovek a bez viny. Sme ľudia slabí, hriešni. Vo všetkom odkázaní na Božiu milosť. Človek je pri všetkej svojej dôstojnosti aj smiešny. Na jednej strane má dušu a intelekt, ktorými sa pripodobňuje Bohu. Na to netreba zabudnúť. Lenže zároveň má neuveriteľné schopnosti, ako byť komický, sebastredný blázon, ktorý si namýšľa, že je niečo viac a že sám niečo zmôže. Oba tieto rozmery sú v človeku a v jeho srdci, v napätí a v konflikte. Pre kresťanov je dôležité rozumieť súčasnej kultúre. Nemali by byť prekvapení, keď sú v očiach dominantných ideových prúdov vykresľovaní negatívne. Naopak, kresťania by mali byť prekvapení, keby ich títo ľudia, novinári či kultúrne elity chválili.

No a čo tí naši verejní kresťania. Zvládajú to?

Treba priznať, že mnohí na to neboli pripravení. Sú z toho v šoku. Musia zvládnuť ten tlak a zosmiešňovanie. Niektorí tomu podľahnú. Načo zbytočne provokovať. To kresťanské stiahnu do ulity a nahradia to rétorikou otvorenosti a všeobecnej prístupnosti. Je to cesta, ktorej rozumiem, no nie je to cesta, ktorú by som považoval za správnu.

Pred rokmi Spoločenstvo Ladislava Hanusa organizovalo podujatie Bratislava za život. Potom to bol intelektuálny akademický festival Hanusove Dni v Bratislave a v Košiciach. To všetko bolo ešte v rámci diskurzu prijímané bez emócií. No minulý rok ste prišli s Konzervatívnym summitom, čo vyvolalo na opačnej strane politického spektra doslova zdesenie. Prečo to tak ľudí podráždilo?

Prítomnosť niektorých politikov čiastočne vyvolala kritiku aj medzi kresťanmi. Ľudia sa identifikujú politicky a majú pocit, že tí rôzni politici z mäsa a kostí, ktorí sú vo verejnom živote a hlásia sa ku kresťanstvu či konzervativizmu, ich jednoducho nevyjadrujú či nezastupujú a skôr kresťanstvo len zneužívajú na politické ciele. Ideoví oponenti tiež radi poukazujú na ľudské zlyhania, samozrejme, aj oprávnene, aby spochybnili konzervatívne idey. Napriek všetkým rizikám ale platí, že aj politika je súčasťou kultúry. A aj ona má byť inšpirovaná kresťanskými princípmi. Mnohí povedia, že kresťanstvo a konzervativizmus nie sú to isté. Samozrejme. Lenže práve konzervativizmus zdieľa s kresťanstvom spoločné princípy a odmieta súčasné ideologické snahy preformátovať človeka. Cieľom summitu je spojiť ľudí z rôznych oblastí, aby sa sieťovali. Politici, ľudia z kultúry, novinári, intelektuáli, podnikatelia. Spolu by mali hľadať ideové riešenia aj pre verejný život. Summit je ale nadstraníckou záležitosťou. My chceme volať inšpiratívnych rečníkov a nastoľovať témy.

Summit v roku 2021 otváral Boris Kollár. Pre jeho životný štýl ste sa stali terčom posmechu. Rezonoval aj váš výrok o zákaze rozvodov.

Boris Kollár bol jeden z tých, ktorý otváral to podujatie z titulu svojej funkcie. Je predsedom národnej rady, čiže druhým najvyšším ústavným činiteľom.

A čo sa týka tých rozvodov?

Žijeme v kultúre, ktorá si takmer ani nepoloží tú otázku o správnosti rozvodov a dopadu rozvodov na život detí. Je našou úlohou povedať, že v spravodlivej spoločnosti nie je na mieste, aby spoločnosť podporovala alebo bola neutrálna voči tomu, keď sa rozpadajú rodiny. Zdravá spoločnosť je taká, ktorá chce podporovať zdravé rodiny a stabilitu manželských zväzkov. Určite je namieste hľadať správnu mieru v legislatíve, ale bezbrehá liberalizácia rozvodov je niečo, čo spoločnosti škodí, a nie pomáha.

Toto je uvažovanie v rovine ideálu. Život ale nie je ideál, realita je komplikovanejšia.

Do politického života patrí realizmus. Cieľom politiky by malo byť pomáhať ľuďom viesť cnostný život. A ten sa iste týka aj schopnosti byť verný záväzkom, ktoré na seba dobrovoľne vezmeme. O to viac, ak sa tieto záväzky týkajú druhých a zvlášť detí. Štát a zákon by nemal chcieť naraz od ľudí niečo, čo nedokážu zmeniť, to je pravda. Kultúrna zmena musí byť komplexná. Nedá sa ľudí viesť k dobru iba v jednom aspekte a tie ostatné nechať tak. V tomto zmysle by bolo nápomocné zdraviu spoločnosti, ak by v nej kresťanská viera mohla byť plnšie prítomná. Ale to nie je v moci konkrétneho človeka toto zariadiť. To je slobodná odpoveď ľudského srdca.

Každopádne, nie je dobré, aby štát dal od kultúrno-etických otázok ruky preč. Politická neutralita je vždy len taká falošná hra, lebo nakoniec štát vždy podporuje nejaký životný štýl. Buď cnosť, alebo neresť. Nič tretie nie je. Dobrý štát by mal podporovať cnostný život a také chápanie manželstva, v ktorom je ochota žiť vernosť a vychovávať deti. V takej miere, ako to bude v spoločnosti zakorenené, v tej miere môže štát zvoliť prostriedky, ktoré ten ideál budú chrániť.

Hovoríte o štáte, ale štát, obávam sa, je inštitúcia bez citu. Je to administratívny subjekt, nemôže mať empatiu…

Tak to nahraďme termínom politická spoločnosť. To je komplex celej kultúry. Je ilúzia myslieť si, že celok môže byť hodnotovo neutrálny. Buď ide k spoločnému dobru, alebo ide proti nemu. Inak nerozlučiteľnosť manželstva nie je iba záležitosť viery, ale aj takzvaného prirodzeného zákona, ktorý môžu poznávať všetci ľudia, aj tí, čo neveria v Krista. Keď v Írsku v 90. rokoch hlasovali v referende o zavedení rozvodu, pápež Ján Pavol II. ich vyzýval hlasovať proti. A podobne aj Benedikt XVI. Malťanom odporúčal, aby v právnom poriadku zachovali nerozlučnosť manželstva. V dnešnej rozvrátenej kultúre sa zdá byť ukotvenie nerozlučiteľnosti manželstva bláznovstvo a politicky nepresaditeľné. Ľahšie je veci pokaziť, ako ich potom namáhavo opravovať. Alibizmus ale nie je namieste. Chápem, že je spoločnosť rozdelená, ale to by nás nemalo odradiť hovoriť, aký je ideál spravodlivej spoločnosti. Vždy sa dajú nájsť spôsoby, aby sme sa k nej aspoň priblížili.

V pondelok sa začína druhý ročník Konzervatívneho summitu. Už však nie pod hlavičkou Spoločenstva Ladislava Hanusa, ale pod záštitou novej platformy, ktorou je Inštitút Ladislava Hanusa… Čo bude tohtoročnou nosnou témou?

Veľkou témou je rozdelenie v rámci strednej Európy ohľadom toho, ako čeliť ruskej agresii na Ukrajine. Toto je niečo, čo konzervatívny svet potrebuje hlbšie prediskutovať. Tiež treba hľadať nové inšpirácie v otázkach, ako podporovať dôstojnosť rodiny, ako chrániť náboženskú slobodu, ako mať rešpekt ku kresťanskej viere aj v týchto náročných časoch. Osobne sa teším na „premiérsku debatu“. Diskutovať budú premiéri Slovenska a Poľska. 

Okrem toho otvárate už 34. akademický program pre vybraných uchádzačov. Akú máte tému a prečo by sa mladý človek mal o niečo také zaujímať?

Pre mladých ľudí je dôležité, aby si ujasnili vzťah k súčasnej kultúre. Aby si ujasnili ich vzťah k spoločnosti, spôsob života, ktorý chcú žiť, aby boli schopní ochrániť a obhájiť si svoj životný štýl ako pred sebou, tak aj pred spoločnosťou. Počas roka spoločne hľadáme, ako evanjelizovať dnes, a to spôsobom, aby to bolo verné Kristovi. Okrem toho sa tu vytvorí komunita dvanástich ľudí, zrodia sa priateľstvá, možno aj manželstvá. Celé je to aj o povzbudení k angažovanosti osobitne v kultúre a verejnom živote.

Slovo na záver patrí vám…

Asi viacerí cítia, že sa blížia náročné časy. Sú to časy, keď kresťania ožívajú. Kresťanovi nesvedčia časy blahobytu a komfortu. Mali by sme si uvedomiť, že kresťanská nádej môže v týchto časoch naplno zažiariť a že nám ju nemôže nikto zobrať, môžeme sa jej len sami vzdať.

Juraj Šúst vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Vyučoval dejiny politického myslenia na viacerých univerzitách v Trnave a Bratislave. Deväť rokov pôsobil v Kolégiu Antona Neuwirtha. Od roku 2011 je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa, kde zastrešuje formačno-akademické programy. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum, dramaturgom publicistickej relácie RTVS Do kríža, vystupuje v relácii Reflektor na Rádiu Devín. Angažuje sa ako pro-life aktivista. Aktuálne sa podieľa na organizácii Konzervatívneho summitu a na rozbehu Inštitútu Ladislava Hanusa. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú 5 detí.