Bienále súčasného umenia v Benátkach je a má byť pojem. Stále sa tu nájdu skvelé inštalácie či video art osobností, ktoré si dlhé roky držia svoju kvalitu. Prevažuje však, žiaľ, niečo iné a v divákovi zostane najmä marazmus zo súčasného umenia. Niektorí to nazývajú oslavou súčasného umenia, ale keď sa na to pozrieme triezvym pohľadom, ide v skutočnosti o jeho slepú uličku.
A ešte jedna kritická poznámka z Benátok, tentokrát smerovaná domov. Tohtoročná „olympiáda umeleckého sveta“ totiž ukázala v plnej „kráse“ aj marazmus česko-slovenského pavilónu. Ten je stále zavretý a čo je smutnejšie, chátra. O pavilón sa delíme s Českou republikou a dôvodom jeho uzavretia bol vlečúci sa technický stav budovy. Budovu navrhol architekt Otakar Novotný, je vyhľadávaná fotografmi z celého sveta, žiaľ, dôvodom je prázdnota a jej úpadok. Pokojne to nazvime národnou hanbou, presnejšie medzinárodnou hanbou. Ešte v roku 2019 sa rozhodlo, že prebehne rekonštrukcia, ale nič významné sa nekoná. Je to ako so stavbou tunelov na Slovensku. Za tri roky neboli zodpovední úradníci schopní tento pavilón pripraviť a vyzerá to tak, že dlhé roky sa ho ešte nedočkáme. Oficiálne všetko stojí na nedostatku financií, ale príčina bude hlbšia.
Poďme však k umeniu.
Počas pandémie sa benátsky festival umenia konal v online priestore, tento rok sa konečne mohol zástup dychtivých divákov osobne prechádzať po krásnych záhradách a v úžasných interiéroch industriálnych budov (hlavne v časti Arsenale) a popritom vnímať reflexiu umelcov na surrealizmus s ekologickým podtónom. Ako správne tušíte, výrazne tu bolo cítiť politickú až ideologickú angažovanosť výtvarníkov. Inštalácie niekedy pôsobili priam zmätočne až „preplácane“, akoby boli vytvorené nasilu. To je, ako vieme, jedna z centrálnych bolestí súčasného umenia. Nádej azda spočíva v tom, že čoraz viac sa o tom začína hovoriť, aj keď skutočnej kritiky je stále málo. Nepokojnosť už však presakuje.
