Smútok a schizofrénia v Benátkach

Bienále súčasného umenia v Benátkach je a má byť pojem. Stále sa tu nájdu skvelé inštalácie či video art osobností, ktoré si dlhé roky držia svoju kvalitu. Prevažuje však, žiaľ, niečo iné a v divákovi zostane najmä marazmus zo súčasného umenia. Niektorí to nazývajú oslavou súčasného umenia, ale keď sa na to pozrieme triezvym pohľadom, ide v skutočnosti o jeho slepú uličku.

A ešte jedna kritická poznámka z Benátok, tentokrát smerovaná domov. Tohtoročná „olympiáda umeleckého sveta“ totiž ukázala v plnej „kráse“ aj marazmus česko-slovenského pavilónu. Ten je stále zavretý a čo je smutnejšie, chátra. O pavilón sa delíme s Českou republikou a dôvodom jeho uzavretia bol vlečúci sa technický stav budovy. Budovu navrhol architekt Otakar Novotný, je vyhľadávaná fotografmi z celého sveta, žiaľ, dôvodom je prázdnota a jej úpadok. Pokojne to nazvime národnou hanbou, presnejšie medzinárodnou hanbou. Ešte v roku 2019 sa rozhodlo, že prebehne rekonštrukcia, ale nič významné sa nekoná. Je to ako so stavbou tunelov na Slovensku. Za tri roky neboli zodpovední úradníci schopní tento pavilón pripraviť a vyzerá to tak, že dlhé roky sa ho ešte nedočkáme. Oficiálne všetko stojí na nedostatku financií, ale príčina bude hlbšia.

Poďme však k umeniu.

Počas pandémie sa benátsky festival umenia konal v online priestore, tento rok sa konečne mohol zástup dychtivých divákov osobne prechádzať po krásnych záhradách a v úžasných interiéroch industriálnych budov (hlavne v časti Arsenale) a popritom vnímať reflexiu umelcov na surrealizmus s ekologickým podtónom. Ako správne tušíte, výrazne tu bolo cítiť politickú až ideologickú angažovanosť výtvarníkov. Inštalácie niekedy pôsobili priam zmätočne až „preplácane“, akoby boli vytvorené nasilu. To je, ako vieme, jedna z centrálnych bolestí súčasného umenia. Nádej azda spočíva v tom, že čoraz viac sa o tom začína hovoriť, aj keď skutočnej kritiky je stále málo. Nepokojnosť už však presakuje.

Nosnou inšpiráciou tohtoročného bienále mala byť reflexia na knihu Mlieko snov od britskej umelkyne Leonory Carringtonovej. Knižka opisuje svet podvedomia a magickosti, ale témou, pochopiteľne, bola aj vojna na Ukrajine.

Jednotlivé inštalácie boli vytvárané z prírodných artefaktov, ale aj z technologického progresu. Svoje putovanie som začal v rozsiahlych záhradách parku Giardini della Biennale, kde sa nachádzajú národné pavilóny, najmä centrálny pavilón, určený pre najväčšie hviezdy festivalu. Už pri vstupe ma ohromil obrovský objekt slona postaveného medzi zrkadlami, autorkou bola Nemka Katharina Fritschová. Tešil som sa najmä na inštaláciu Rogera Ballena a video art asi hlavnej hviezdy Nan Goldinovej, ktorá sa stala súčasťou aj filmového festivalu.