Drulák: Koniec vojny nezávisí len od Ruska, ale aj od Američanov. Ukrajina je od nich celkom závislá

Profesor Petr Drulák je český politológ, v minulosti pôsobil ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a veľvyslanec vo Francúzsku. Pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov. Za svoje kritické názory na politiku Západu narazil na spory s ministerstvom a s nadriadenými. Zhováral sa Dag Daniš.

Petr Drulák. Foto: Matúš Zajac Petr Drulák. Foto: Matúš Zajac

V českej verejnej diskusii ste známy tým, že vybočujete z oficiálnej režimovej línie. Tvrdíte, že vojna na Ukrajine je zástupná vojna Spojených štátov a Ruska, kritizujete vojenskú politiku Spojených štátov v Európe, teda rozširovanie NATO. Ako sa vám žije s takýmito postojmi v prevažne proamerickom a protiruskom českom prostredí?

Treba rozlíšiť názory elít, ktoré u nás aj u vás formujú obraz verejného priestoru, pričom nemyslím len názory politických elít, ale elít v širšom význame, a názory spoločnosti a ľudí. Tie ani zďaleka nie sú také jednostranné. Samozrejme, pre aktivistov z mimovládok, think tankov, médií a vlády som sa stal neprijateľnou osobou. Na druhej strane množstvo bežných ľudí oceňuje moje názory. Svet je oveľa zložitejší ako sa javí v médiách a veľa ľudí vidí veci podobne ako ja.

V posledných týždňoch ste narazili na problémy s vedením ministerstva, ktorému sa nepáči vaša kritika Spojených štátov, obviňujú vás, hoci bez dôkazov, z konšpiračných naratívov. Čo konkrétne vám vyčítajú? Nezachytil som, že by proti vám ukázali vážne argumenty a dôkazy pochybení.

V posledných týždňoch sa výhrady ministerstva voči mne medializovali, no v skutočnosti trvajú dlho, už od mája. Ministerstvo zahraničných vecí, ako zriaďovateľ, vytvára určitý tlak na Ústav medzinárodných vzťahov, pretože má problém s mojimi názormi, ktoré sú vraj v rozpore s politikou ministerstva a vlády. Na jednej strane tomu rozumiem, na druhej strane treba zdôrazniť, že ústav je verejná inštitúcia, nie je platená z rozpočtu ministerstva a v rámci vedy a výskumu môžu existovať rôzne interpretácie toho, čo sa deje v Európe. Sme verejná a stále pluralitná inštitúcia bez predpísaných návodov ako máme myslieť a čo máme hovoriť. Problém sme ale riešili celkom normálne, dohodou, že pri zverejňovaní svojich názorov, na čo mám ústavné právo, nebudem vystupovať ako zástupca ústavu, ale ako, povedzme, politológ.

Veľa sa asi zmenilo po nástupe nového progresívneho vedenia po voľbách…

Áno, s nástupom nového „pirátskeho“ vedenia a ich ľudí, ktorí sa v minulosti, keď boli v opozícii, zastávali Assangea, no zrazu stoja na strane cenzorov, sa to akosi otočilo. Vidia vo mne vnútorného nepriateľa a snažia sa riešiť, čo si myslím a čo hovorím.

Čo konkrétne vám vyčítajú a s akými argumentmi?

Vyčítajú mi absurdné veci. Napríklad, že som vystúpil na jednej akcii spolku Dosť, ktorý radikálne kritizuje českú politiku. Témou akcie, na ktorej som vystúpil, bola otázka vystúpenia Česka z EÚ. Vystúpil som s argumentmi, že vystúpenie z EÚ by nebolo rozumné. Ich však nepobúrilo to, čo som hovoril, ale len to, kde a s kým som sa stretol a kde, v akej spoločnosti som vystúpil.

Petr Drulák. Foto: Matúš Zajac

Obvinili vás aj z konšpiračných naratívov, čo sa dnes paušálne používa na spochybnenie tých, ktorí názorovo vybočujú z predpísanej línie. O čo presne išlo?

Hovoril som, že americký prezident Biden je pri Ukrajine v zásadnom konflikte záujmov, kvôli podnikateľským a lobistickým aktivitám jeho syna, ktorého platili ako konzultanta v ukrajinskom energetickom sektore. Vyhlásili, že ide o konšpiračnú teóriu. Asi to len preto, že s týmito informáciami pracoval tím Trumpa alebo konzervatívna Fox News. Opäť ich nezaujímalo, kde je pravda, ale len to, kto čo tvrdí. Oni takto uvažujú. Čo nezapadá, to je konšpirácia.

Za to nesú zodpovednosť aj médiá. Počas americkej volebnej kampane sa rozhodli, že informácie o kontroverzných aktivitách Huntera Bidena na Ukrajine budú blokovať. Blokovali ich veľké médiá, blokovali ich sociálne siete. Veľa ľudí dodnes nevie, že tieto obvinenia sa nakoniec potvrdili. Informácie má len malá skupina ľudí, ktorá číta aj konzervatívne médiá.

Bez ohľadu na politiku médií bolo aj tak všeobecne známe, že syn Joea Bidena má na Ukrajine podnikateľské aktivity a podnikateľské záujmy, hoci v energetickom sektore nemal skúsenosti ani znalosti. Pozíciu mal vďaka otcovi Joeovi Bidenovi, ktorý mal, v tom čase ako viceprezident, v kompetencii Ukrajinu. Sú to fakty, ktoré boli známe, ukazovali na konflikt záujmov a nie je na nich nič konšpiračné.

Toto sedí. Na druhej strane: nemyslíte si, že ste to prehnali s tézou, že vojna na Ukrajine je len zástupná vojna Spojených štátov a Ruska? Takto to pôvodne videli aj Rusi, rátali so slabým odporom Ukrajiny, ale zjavne sa prerátali. Po útoku na Ukrajinu narazili na celkom autentický a mimoriadne silný odpor Ukrajincov.

Pozor, ak poviete „zástupná vojna“, tak to má svoje pravidlá a vôbec to neznamená, že by ukrajinský aktér nebol dôležitý. S proxy vojnami máme skúsenosti zo studenej vojny, napríklad vo Vietname a v Afganistane. Neznamená to, že by tam Vietnamci alebo afganskí mudžahedíni neboli podstatní. Išlo o to, že súčasťou bojujúcich strán boli aj, a predovšetkým, veľmoci, bez ich masívneho vyzbrojovania, spravodajských informácií a vojenskej politiky by išlo o malé konflikty. Zástupná vojna neznamená, že v nej nemáte lokálnych hráčov. Máte, na nich je tá najťažšia a najkrvavejšia úloha. Tragédia je v tom, že slúžia, okrem iného, aj vyšším záujmom niekoho iného, kto priamo nebojuje a nekrváca. Tragédia Ukrajiny je v tom, že je, okrem iného, aj figúrou a možno aj obeťou vo vyššej geopolitickej hre a v dlhšom konflikte Západ – Rusko.

V minulosti ste pôsobili v diplomacii ako veľvyslanec vo Francúzsku. Ako vnímate verejnú debatu o Ukrajine vo Francúzsku a v západnej Európe? Zrejme nie je až taká jednofarebná a jednostranná ako na východe EÚ.

Nie, vo Francúzsku určite diskusia nie je taká jednostranná. Samozrejme, pokiaľ ide o tú oficiálnu, režimovú politiku, tá je všade podobná, teda povrchná a jednostranná. Vo francúzskych médiách však vidím pomerne veľký priestor na širšiu debatu. Určite je ten priestor a snaha o skutočnú polemiku širší ako v Česku, v Poľsku, na Slovensku. Vo Francúzsku totiž nie je tradícia rusofóbie. Navyše, Francúzsko sa ešte stále vymyká z priemeru aj tým, že je európska veľmoc. Má jadrové zbrane, je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, má vlastné spravodajské služby, ktoré nevykonávajú úlohy pre iné, väčšie tajné služby a ak spolupracujú, tak z pozície partnera nie figúrky anglosaských bezpečnostných služieb. Z tohto pohľadu je Francúzsko suverénna mocnosť, a tomu zodpovedá aj ich verejná debata o bezpečnosti Európy. Tá slobodná mediálna polemika sa však týka hlavne bezpečnostných otázok, v teréne imigrácie, islamu a rodových tém sú aj francúzske médiá pomerne obmedzené a s potláčanou diskusiou. Musím ale priznať, že v iných krajinách, hlavne v Nemecku, je debata v médiách veľmi obmedzená, takmer žiadna aj pri zásadných bezpečnostných témach. Niekedy je až zarážajúce ako plocho vyzerá nemecký mediálny svet.

Je to škoda. Ešte pred hybridnou vojnou a pred rokom 2014 to vyzeralo tak, že hegemónom EÚ bude Nemecko s Francúzskom a západným jadrom. Mohli sme ich kritizovať, ale boli to mocnosti vnútri našej EÚ. Dnes sú rozhodujúcimi hráčmi v Európe Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Ukrajina, Rusko… Západné jadro EÚ má marginálne, takmer bezmocné postavenie, dominanciu majú hráči mimo Únie. Myslíte si, že ešte existuje priestor pre suverenitu EÚ a pre zníženie hegemónie mimokontinentálnych, anglosaských veľmocí?

Toto je veľmi ťažká otázka. Áno, tandem Spojeného kráľovstva a Spojených štátov nahradil tandem Nemecka s Francúzskom. Pri vašej otázke som opatrný, lebo suverenita EÚ by znamenala EÚ ako centralizovaný suverénny štát. A pri tejto téme mám isté pochybnosti a obavy. Eurofederácia nemôže dobre fungovať a už vôbec nie v záujme štátov ako Česko alebo Slovensko.

Iste, ale pri geopolitických reáliách, teda pri dominantných Spojených štátoch a Rusku sa môže EÚ presadiť ako veľmoc len vtedy, ak bude mať 600 miliónov Európanov spoločnú politickú reprezentáciu, ktorá bude bojovať za európske záujmy, nie?

Globálne a geopoliticky máte pravdu. Mám ale pochybnosti, či by to fungovalo, ak by sa EÚ zjednocovala a federalizovala na báze súčasných bruselských inštitúcií, ktoré, ako vidíme, sú presiaknuté ideológiou, nie reálpolitikou v európskom záujme.

Otázka znie, čo je možné a čo treba robiť. Je možné mocensky emancipovať Európu a vymaniť ju z bezpečnostnej odkázanosti na Spojené štáty, ak nebude mať pol miliardy Európanov silné politické vedenie? V čom potom vidíte riešenie?

Riešením by boli vyššie regionálne zoskupenia v Európe. Predpokladám, že západný klub EÚ sa bude chcieť hlbšie integrovať, no východ EÚ, ktorý má iné predstavy o spoločnej politike, im do toho zapadať nebude. Tiež predpokladám, že východné štáty budú pracovať na vlastných zoskupeniach vnútri Únie, ktoré by mohli zastupovať cez 100 miliónov obyvateľov…

Petr Drulák. Foto: Matúš Zajac

Myslíte širší blok na kostre V4?

Áno, V4 plus Balkán. Nebude to suverénny blok, ale bude tam kapacita na hlbšiu spoluprácu, ktorá by mohla dobre fungovať.

Čiže vidíte niečo ako dvojjadrovú EÚ?

Dvojjadrovú alebo možno trojjadrovú EÚ. Asi by nešlo o globálneho hráča a projekciu sily, asi by nešlo o veľmoc schopnú zasahovať, povedzme, vo východnej Ázii, ale mohli by sme si postrážiť vlastné európske záujmy. Dôležité je, aby mala EÚ časom spoločnú armádnu kapacitu, vrátane jadrovej kapacity, ako odstrašenia. Od toho je dnes závislá suverenita v bezpečnostnom a politickom význame. Éru globálnej expanzie má Európa dávno za sebou, s tým sa treba vyrovnať, v budúcnosti môže ísť len o mocenskú emancipáciu, aby sme neboli v závislom a podradnom postavení.

Moja otázka nesmerovala k tomu, či môže byť EÚ globálna veľmoc, ale k tomu, či a za akých podmienok môže byť suverénna, teda nezávislá od Ruska aj Spojených štátov.

To bude pre EÚ výzva. Kľúčová bude ekonomická sila a množstvo iných faktorov, napríklad schopnosť vyrábať vlastné, európske zbrane a byť v bezpečnostnej politike sebestačný.

Čo sa týka veľkosti (populácie) a zdrojov, EÚ predsa má alebo mala na veľa: na vlastné vesmírne a družicové programy, na vlastné zbrane, na silnú menu, ktorá bude konkurovať doláru. Kontinent má predsa viac obyvateľov ako Spojené štáty a Rusko dokopy. Napriek tomu je dnes suverenita Európy úsmevné slovo.

Jadro problému je fungovanie alebo skôr nefungovanie Bruselu. Keď vidíme, ako nešťastne pracujú európske inštitúcie, máme obavy volať po ich masívnom posilnení. Navyše, ak vidíme, aké obrovské rozdiely sú dnes v západnej a východnej Európe, tlak na centralizáciu by priniesol skôr problémy ako prínosy.

Ďalším problémom Európy je, že ju poškodzujú a ekonomicky oslabujú obchodné sankcie. Energetické sankcie poškodzujú aj Rusko, aj európsku ekonomiku. Vidíte šancu na prehodnotenie sankcií tak, aby nepotápali EÚ?

Ak sa pozrieme na konflikt na Ukrajine, viem si to len veľmi ťažko predstaviť. Situácia je taká, že Rusko rozpútalo vojenský konflikt, na ktorý EÚ odpovedala obchodným konfliktom. Vojenský konflikt je ruská zodpovednosť, ruská chyba a možno aj ruský zločin. No obchodný konflikt je naša zodpovednosť. V tejto chvíli Rusi vidia, že ten obchodný konflikt a protisankcie môžu využívať aj oni a môžu byť efektívne. Čiže kým sa nevyrieši konflikt na Ukrajine, tak je ťažké predpokladať, že by sme vyriešili obchodné sankcie a prosperitu EÚ.

V tejto súvislosti sa objavili aj čierne scenáre – že EÚ bezpečnostnú a energetickú krízu a koniec éry prosperity nemusí prežiť. Na tento scenár sa pripravujú viacerí investori. Myslíte si, že je to až také vážne, že v hre bude prežitie EÚ?

Toto nevieme vyčítať z ekonomických dát. Kríza a prepad ekonomiky sú už neodvratné. Teraz ale nevieme, aké to bude mať sociálne a následne politické dôsledky. Veľa závisí od politiky EÚ. Ak bude chybná, riskujeme krízu samotnej EÚ. Nemecký kancelár napríklad navrhuje, aby sme zrušili právo veta pre členské štáty EÚ. Je to neprezieravé, lebo práve toto je pre východné krajiny EÚ celkom neprijateľné. Budú narastať pnutia. Ďalšiu chybu robí EÚ pri energetickej politike a zelených dohodách, ktoré, bez ohľadu na vojnu, predražujú energie a znižujú konkurencieschopnosť EÚ. Ak by niektoré, povedzme, západné krajiny išli ďalej cestou zelenej energie a východ by to odmietol, mali by sme tu zrazu dva trhy s rozdielnymi vstupmi na strane energií. A to znamená, že spoločný trh EÚ nebude udržateľný.

Jeden problém sú chybné rozhodnutia európskeho vedenia, druhý problém je verejná podpora. Politická entita, za ktorú nie je verejná podpora a dôvera, sa časom rozloží. Nemyslíte si, že práve koniec éry mieru, koniec éry prosperity a korózia verejnej dôvery môže pochovať EÚ? Európsky projekt predsa ťažil hlavne z toho, že má predchádzať vojnám v Európe a má byť zónou blahobytu a slušnej životnej úrovne.

Áno, ten spor je nielen medzi západom a východom EÚ, ten je aj vnútri európskych štátov. Pnutia sú vnútri francúzskej spoločnosti, polovica ľudí, reprezentovaná Le Penovou a Mélenchonom, je sklamaná z politiky EÚ. To isté pozorujeme v Taliansku aj v iných krajinách. Už pri kríze eura a eurozóny sme videli, že spoločná mena je pre niektoré krajiny prínosná, iné potápa. To isté vidíme dnes pri energetickej kríze, ktorá sa začala ešte pred vojnou a dnes sa len prehlbuje. Pre niektoré krajiny môže byť zničujúca a v spoločnosti potom rastú protieurópske nálady.

Vojna na Ukrajine sa začala už v roku 2014. Za konfliktom nie je iba vojenská politika Ruska, ale aj vojenská politika Spojených štátov a rozširovania NATO. Henry Kissinger už v roku 2014 varoval, že neuvážená politika NATO na Ukrajine môže viesť k vojne v Európe. Vidíte ešte priestor na to, aby sme sa vrátili na začiatok a aby Západ a Rusko rokovali o vzájomných bezpečnostných zárukách, ktoré by garantovali mier a bezpečnosť v Európe?

Ja nepochybujem o tom, že príde chvíľa, keď sa Západ a Rusko budú vedieť dohodnúť o bezpečnostnom modeli pre Európu. Nemyslím si ale, že by to bolo reálne v nasledujúcich mesiacoch. Aj Ukrajinci, aj Američania, aj Rusi vidia šancu na to, že problém vyriešia vojenskou cestou. Hrozí aj ten scenár, že konflikt zamrzne nejakou formou prímeria ako v Kórei na desaťročia, čo by ale nebolo optimálne riešenie. Dúfam, že časom budeme smerovať k veľkej politickej dohode, ktorá upraví štatút Ukrajiny a následne aj vzťahy a záruky medzi Ruskom a európskymi štátmi.

Bez dohôd o kontrole zbrojenia a limitovaní jadrového arzenálu v Európe sme neboli ani za studenej vojny.

No, bolo to, po roku 1949 sme mali niekoľko rokov, keď neboli nijaké dohody a keď obe strany naplno zbrojili.

Potom sa ale aj pod tlakom európskych štátov dosiahli dohody o kontrole raketových a jadrových zbraní na území Európy. Dnes rámcové dohody chýbajú.

Tie veľké dohody prišli až po rokoch. Nedá sa vylúčiť – bol by to čierny scenár, ale reálny – že budeme bez dohôd o zbraniach v Európe. Čo by, v krajnom prípade, mohlo viesť až k riziku jadrového konfliktu v Európe. Ale dúfam, že budeme smerovať k prímeriu a časom aj k mierovej zmluve, ktorá usporiadala pomery v Európe dohodami, ktoré budú všetky strany rešpektovať.

Petr Drulák. Foto: Matúš Zajac

Kedy by to bolo aspoň trochu reálne?

Teraz ťažko, čaká nás tvrdá zima. Po nej sa uvidí, či by nebol priestor na ukončenie bojov niekedy na jar 2023. Ak aj Európa, aj Ukrajina zvládne zimu, Rusko asi bude musieť prehodnotiť vojenské ciele a čiastočne ustúpiť. Na druhej strane, veľmi naivné a nebezpečné sú predstavy, že Rusko bude možné vojensky poraziť tak, aby sa obnovil stav spred roka 2014. Takisto sú nezodpovedné reči o odstránení Putinoveho režimu. Toto nás môže doviesť len k eskalácii vojny a k ďalším rizikám, nie k mieru a dohodám, ktoré obnovia bezpečnosť v Európe.

Reči o tom, že vojnu by riešilo odstránenie Putina, sú hlavne nepochopením hĺbky problému. Putinovu politiku podporuje aj Medvedev a prevažná väčšina ruských politických elít. Výhrady k politike NATO na Ukrajine mali v minulosti aj Gorbačov alebo dokonca Solženicyn. Odchod Putina by asi nijako neriešil ruský problém.

Rusko vo vzťahu k Ukrajine vyžadovalo spriatelený režim. Keďže to nevyšlo a Ukrajina sa otvorila vojenskej spolupráci, vyzbrojovaniu a cvičeniu armády z krajín NATO, Rusi sa rozhodli vyriešiť spor silou. Obsadili východné a južné územia a od zvyšku Ukrajiny vyžadujú vojenskú neutralitu. Otázne je, do akej miery sa im podarí ciele presadiť vojenskou silou. Aj Rusko bude časom potrebovať širšie dohody a bude musieť v niečom ustúpiť.

Problém je aj v tom, že prípadné dohody nezávisia len od politiky Ukrajiny, ale aj – a hlavne – od Spojených štátov, ktoré sú v konflikte aktívne a od ktorých je ukrajinské vedenie závislé. Predpokladáte, že sa raz dožijeme veľkej dohody na najvyššej úrovni, teda dohody, v ktorej by boli, okrem Ukrajiny, vyriešené aj strategické dohody Spojených štátov a Ruska o zbraniach v Európe?

Vnímam to ako spojený problém. Mierová dohoda o Ukrajine by asi bola nutnou súčasťou väčšej dohody o bezpečnostnom modeli v Európe, ktorý by rešpektovali aj Spojené štáty, aj Rusko. Je to, v konečnom dôsledku, jedna vec. Ukrajina v tejto chvíli nie je celkom suverénny štát, tlačí na ňu Rusko a zároveň prežíva len vďaka masívnej americkej pomoci. Americká prítomnosť je rozhodujúca pre akúkoľvek dohodu.

Vojna na Ukrajine je zjavne časťou širšieho konfliktu, ktorému hovoríme hybridná vojna Západ – Rusko. Ak sa nepodarí nájsť riešenia na ukončenie hybridnej vojny, Európe bude hroziť mizerná perspektíva – bude bojiskom tejto hybridnej vojny. A časom asi aj obeťou. Čo s tým vieme v Európe urobiť?

Je to stará otázka, o ktorej sme už hovorili – či si vie Európa zaistiť vlastné bezpečnostné a vojenské kapacity, vrátane jadrových, teda odstrašujúcich. Kým ich nemá, ostane v bezpečnostnej politike odkázaná na Spojené štáty. Myslím, že Francúzsko je pripravené diskutovať, ako by mohlo svoj národný jadrový arzenál využiť aj pre potreby spoločnej bezpečnostnej politiky EÚ.

Nemeckí konzervatívci sa zahrávajú s nápadom, že Nemecko by mohlo finančne podporovať francúzsky jadrový program, ktorý by sa sčasti integroval do bezpečnostných štruktúr EÚ.

To je logická úvaha. Francúzsko má jadrový štatút, Nemecko má finančné prostriedky, hoci vojensky po porážke v druhej svetovej vojne veľa neznamená. Dôležité je, aby do projektu pustili aj ostatných, aby to bol reálny európsky projekt.

Často počúvame, že Rusko napadnutím Ukrajiny urobilo strategickú chybu. Na druhej strane mohol strategickú chybu urobiť aj Západ, keď v decembri odmietol rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách a skončil v konflikte s Ruskom. Ten oslabuje aj Rusko, aj Európu, čiastočne aj Spojené štáty a v pozadí sa ako víťaz súperenia rysuje čoraz silnejšia Čína. Prečo sa podľa vás Západ a Rusko v decembri nedokázali dohodnúť a prečo riskujú, že z ich konfliktu vyťaží najviac Čína?

Áno, aj Západ sa konfliktom s Ruskom vyčerpáva a Čína rastie. Myslím, že vysvetlenie nie je politické, ale ideologické. Vidíme to aj na klimatickej a zelenej politike. Alebo na politike popierania dvoch pohlaví. Je to jeden zo znakov popierania reality a riskantných experimentov, nahovárame si, že je v našich silách meniť človeka, svet či podnebie podľa ideologických predstáv. Západní ideológovia uverili, že pravda a vývoj je na ich strane a kto nezapadá a neprispôsobí sa ich politike, ten prehrá. Podobne, vo svete ideologických predstáv o historickej pravde, žije aj Rusko, aj oni uverili, že sú bašta a ochrancovia tých pravých európskych hodnôt. Tie ideológie sú také silné, že nás vlastne ochránia pred realitou. Lenže realita je vždy silnejšia a časom sa prihlási.

To je výborná ideológia, ktorá nás vie ochrániť pred realitou. (smiech)

Áno, ona nás ochráni, vždy na chvíľu. A potom o to viac príde tá pecka. Vždy nakoniec príde realita, ktorá ideologické viery rozbije. Napríklad západní idealisti po roku 1918 budovali Spoločnosť národov a tešili sa, že táto organizácia im zachráni svetový mier. Nechápali, že svet sa neriadi ich univerzalistickými predstavami, ignorovali realitu a tá sa potom presadí a celé to rozbije. Napokon, ani ja som si pôvodne neuvedomoval a nečakal, že aj v 21. storočí do toho opäť vpadneme a nepochopíme, že ignorovanie mocenskej reality, ignorovanie iných, ich záujmov a obáv a bezpečnostných požiadaviek povedie k ďalšej vojne.

Je to smutné, lebo ľudia dnes, na začiatku 21. storočia, žijú v hlúpejšej a primitívnejšej ére než ich predkovia v polovici 20. storočia, ktoré bolo v Európe intelektuálne bohaté. Dnes riešime propagandu, antipropagandu, povrchné kampane, hlavné slovo majú trollovia pod ruskými alebo americkými vlajkami, v ľuďoch s inými názormi vidíme zradcov a nepriateľov. Čo by ste ako diplomat a politológ poradili európskym lídrom, aby sme zvládli úpadkové a krízové časy?

Z pozície akademika by som im poradil, aby si prečítali klasikov politického realizmu alebo aspoň Mearsheimera. Nehovorím, že je to škola, ktorá má vždy pravdu, ale treba poznať základy ich teórie. Politikom by som radil, aby sa držali reality a jej zákonov, aby sa držali zdravého rozumu a záujmov spoločnosti, ktorú, ako volení lídri, zastupujú a aby nepodliehali tlakom aktivistov a ideológov z mimovládok, médií a byrokratického aparátu. To radím všetkým: nenechajte si od, takzvaných, expertov naočkovať ich pravdu, majte svoj rozum a strážte si svoje záujmy.

Navrhujete vzburu volených lídrov proti tlakom aktivistov? To vyzerá ako náročná výzva. Atlantickí aktivisti dnes skoro všade, v médiách, v think tankoch, v treťom sektore, v štátnej správe, na školách, v Eurokomisii, v národných vládach a politických stranách. A narážate na nich ešte aj na vašom pracovisku.

Sú všade, ale ich moc nie je taká veľká, ako si nahovárajú. Do veľkej miery je to len bublina, ktorá môže kedykoľvek prasknúť. Stačí preukázať trochu odvahy a oni stratia silu a argumenty. Niekedy mám podobné pocity ako na sklonku socialistickej éry, kedy ľudia videli a cítili, že tá oficiálna, režimová línia je celkom mimo reality. Potom stačilo málo na to, aby režim veľmi rýchlo spadol a aby sa presadil záujem spoločnosti na zmene poriadku.


Ďalšie články