Na čo Palko, Daniš a Daniška zabúdajú, keď píšu o Ukrajine

Kvôli pracovnému vyťaženiu som na ne nestihol reagovať priebežne, takže som si vedomý istých zjednodušení a zovšeobecnení v mojej nasledujúcej argumentácii. Myslím si však, že moja argumentačná línia bude preto pochopiteľnejšia, hoci provokujúcejšia.

Kto eskaloval konflikt, Rusko alebo Západ?

Vladimír Palko tvrdí (a spolu s ním aj Daniška, Daniš a ďalší), že prvotnou príčinou vojny na Ukrajine je snaha časti ukrajinských elít o vstup do NATO a podpora pre tento vstup zo strany časti Západu. „Na Ukrajine táto myšlienka nespôsobila nič menšie ako občiansku vojnu na Donbase,“ píše Palko doslovne. Tak si to teda rozoberme podrobnejšie.

V roku 2013 vládol na Ukrajine v zásade proruský prezident Viktor Janukovyč. V „zásade proruský“ preto, že aj on sa snažil hrať na obe strany a vyťažiť pre seba a Ukrajinu čo najviac z postavenia medzi Ruskom a Západom. Ale na jeseň 2013 mu Vladimir Putin ponúkol 15 miliárd dolárov a on sa po návšteve Moskvy rozhodol zrušiť podpis asociačnej dohody s EÚ.

Preto 21. novembra 2013 vypukli na Ukrajine demonštrácie. Veľká časť Ukrajincov sa vzbúrila, pretože chceli užšie vzťahy s Európskou úniou a báli sa, že zrušenie podpisu asociačnej dohody s EÚ znamená ich posun do područia Ruska. Rusi k tejto kríze prispeli zásadným spôsobom tým, že Janukovyča presvedčili (donútili?) zrušiť podpis asociačnej dohody. Ako táto dohoda ohrozovala vojensky a bezpečnostne Rusko? Nijako. Alebo chce niekto vážne tvrdiť, že EÚ je pre Rusko bezpečnostnou hrozbou? Eskalácia krízy na Ukrajine sa teda začala kvôli otázke približovania sa Ukrajiny k EÚ, nie k NATO.

Masové protesty v Kyjeve nakoniec viedli k úteku Janukovyča do Ruska. Bola to porážka ruskej politiky na Ukrajine. Zrazu bolo jasné, že Rusko nedostane celú Ukrajinu do svojej sféry vplyvu. Naopak, ukázalo sa, že väčšina Ukrajincov chce patriť minimálne ekonomicky na Západ.

Vladimír Palko správne tvrdí, že časť obyvateľov Ukrajiny sa necíti byť súčasťou Západu. Treba však podotknúť, že ani časť občanov Slovenska. Na čo ale nesmieme zabúdať, je skutočnosť a realita, že väčšina občanov Slovenska, a aj Ukrajiny, chce byť súčasťou EÚ, a nie akéhosi euroázijského zväzu s dominanciou Ruska. Ak rešpektujeme vôľu veľkej väčšiny občanov Slovenska, potom nemôžeme uprieť veľkej väčšine občanov Ukrajiny právo patriť k EÚ.

Keď Putin prehral zápas o ovládnutie celej Ukrajiny za pomoci Janukovyča, rozhodol sa ovládnuť aspoň jej časť. A 27. februára 2014 obsadili Krym „zelení mužíci“. Obsadili vládne budovy a dve krymské letiská, a potom ruskí vojaci „v zelenom“ obsadili celý Krym. To nebolo žiadne spontánne hnutie obyvateľov Krymu za pripojenie k Rusku. Bola to anexia.

Iba kvôli vykresleniu situácie, nie kvôli podozrievaniu Maďarska, skúste si predstaviť, že by zelení mužíci obsadili Dunajskú Stredu, Komárno a následne by maďarská armáda obsadila Žitný ostrov. Asi by sa slovenskí Maďari proti tomu nevzbúrili. Ale nikto by určite nedokázal tvrdiť, že je to vyvrcholením spontánneho hnutia utláčaných slovenských Maďarov za pripojenie k Maďarsku alebo že na to malo Maďarsko historické právo. Ani by nikto na Slovensku netvrdil, že keď už to Maďari obsadili, tak nech si to nechajú. Prečo potom v súvislosti s Krymom historizujúce argumenty niektorí konzervatívci a „realisti“ používajú? Nemajú dvojaký meter?

A teraz poďme k Donbasu, kde podľa Vladimíra Palka otázka vstupu Ukrajiny do NATO vyvolala občiansku vojnu. Na jeseň 2013 ani na jar 2014 v Donbase nikto o NATO nehovoril. Iba zelení mužíci sa v apríli 2014 z Krymu presunuli do Donecka a Slavjanska.

Samozvaný veliteľ ozbrojených síl Donbasu Igor Strelkov, vlastným menom Girkin, bol dôstojníkom FSB a GRU. Dodnes je ruským občanom. Po obsadení vládnych budov v Donecku, Luhansku, Slavjansku, Kramatorsku, Mariupole a ďalších mestách bola vyhlásená separatistická Donecká ľudová republika a Luhanská ľudová republika. Nevznikli spontánne, ale ako produkt ruskej hybridnej operácie na destabilizáciu Ukrajiny. Žiadne davy Rusov na Donbase spontánne nekričali: „Nechceme do NATO!“ Prečo? Lebo o NATO nešlo.

Samotný Strelkov je toho najlepším príkladom. Tento ruský vojnový veterán a spravodajský dôstojník nie je žiadnym utláčaným proruským Ukrajincom, ktorý sa postavil na čelo vzbury proti NATO. Naopak. On organizoval štátny prevrat na Kryme a potom sa presunul na Donbas. Tam sa mu darilo už menej a v auguste 2014 po ukrajinskom znovuobsadení Slavjansku a Kramatorsku bol odvolaný z funkcie a odišiel naspäť do Ruska. Ukrajinci si zachovali kontrolu nad časťou bývalej Doneckej a Luhanskej oblasti. Zelení mužíci sa pokúsili postupovať rovnako ako na Kryme a Donbase aj v Odese a Záporoží, ale neboli úspešní.

Václav Klaus kedysi v roku 2014 vyhlásil, že Putina v zásade chápe, že urobil akýsi vynútený ťah. Hrozilo mu, že príde o Ukrajinu, tak sa rozhodol získať aspoň jej časť. Nuž, Putin prišiel o Ukrajinu preto, že to prepískol. Zle odhadol, že Ukrajinci sa nevzbúria proti prílišnému približovaniu sa k Rusku a proti odstrihnutiu sa od EÚ. Šachovou terminológiou: ako prvý vo vojenskej eskalácii konfliktu na Ukrajine potiahol Putin. Nie EÚ. Nie NATO. Nie Západ. Ak chceme byť realisti, toto nesmieme zamlčiavať.

Rovnako nesmieme zamlčiavať fakt, že destabilizácia pohraničného regiónu štátu, ktorý Rusi považujú za svoju sféru vplyvu, patrí už 30 rokov k štandardnej ruskej doktríne. Postupovali takto v Moldavsku – dodnes podporujú separatistickú Podnesterskú republiku. Rovnako postupovali v Gruzínsku, kde bol vtedy prezidentom bývalý sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševarnadze.

Napriek tomu vyhlásila nezávislosť na území Gruzínska Abcházska republika, ktorú Rusi dodnes podporujú. Moldavsko ani Gruzínsko nemali s NATO v 90. rokoch nič spoločné. Ale ruská politika destabilizácie pohraničných regiónov štátov, ktoré si chce Rusko nechať v svojej sfére vplyvu, je rovnaká už 30 rokov. Iba propaganda sa mení. Podľa aktuálnej situácie.

Vladimír Palko tvrdí, že ďalšou príčinou vojny je „absencia bezpečnostných záruk pre všetkých“. Predpokladám, že má na mysli všetky európske štáty vrátane Ruska. Je to pekná idea, ktorú prvýkrát pomenoval už pred 60 rokmi generál Charles de Gaulle, keď hovoril o Európe od Atlantik po Ural. Aj on však k tomu dodal menej známy dôvetok: „Ale chráň nás Boh, aby sa rozprestierala od Uralu po Atlantik.“

Snaha o vybudovanie systému záruk pre všetkých pokračovala Helsinským procesom a vznikom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe v 70. rokoch 20. storočia. Veľmi to nefungovalo. Potom prišiel Michail Gorbačov s ideou „spoločného európskeho domu“. Opäť sa táto idea nepresadila. Prečo? Pretože jej tí, ktorým mala takáto idea garantovať za účasti Ruska ich bezpečnosť, veľmi neverili. My v strednej Európe, na Balkáne, v Pobaltí sme jednoducho chceli ísť po roku 1989 na Západ. Nechceli sme bezpečnostný systém, v ktorom budeme závisieť od ruskej dobrej vôle. Chceli sme záruky bezpečnosti od Európy a najmä od USA.

Ukrajina sa pokúsila o realizáciu konceptu bezpečnostných záruk. V roku 1994 sa vzdala jadrových zbraní výmenou za záruky bezpečnosti od Ruska, Veľkej Británie a USA. Fungovalo to? Rusku to nijako nebránilo obsadiť v roku 2014 Krym. Prečo dnes Fínsko a Švédsko vstupujú do NATO? Pretože po invázii Ruska na Ukrajinu neveria, že ich neutralita ochráni pred Ruskom. Jeden konzervatívny poslanec britského parlamentu raz v súvislosti s Nemeckom povedal: „Pes, ktorý vás pohrýzol už dvakrát, vás pohryzie aj tretíkrát.“ Presne ten istý problém má stredná Európa už 100 rokov s Ruskom.

Iba pre poriadok uvádzam aj zjavnú vec: ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 je neprijateľná a neakceptovateľná. Kto takýmto spôsobom poruší suverenitu susedného štátu, bez ohľadu na vznešenosť alebo „reálpolitickosť“ svojej zámienky, je právom podozrievaný, že je schopný to urobiť aj v budúcnosti. A to je pre Slovensko a strednú Európu vážna a reálna hrozba.

Aby som zhrnul túto časť mojej argumentácie: Konflikt na Ukrajine eskaluje od roku 2013 násobne viac preto, že Rusko chce celú Ukrajinu „pre seba“, než preto, že by časť ukrajinských aj západných elít chcela Ukrajinu v NATO. Putin urobil na jeseň 2013 prvý ťah, aby znemožnil priblíženie sa Ukrajiny k EÚ. O NATO vtedy vôbec nešlo.

Ak „realisti“ tvrdia, že Západ Rusov vyprovokoval otváraním témy Ukrajiny v NATO, hovoria to na základe vyjadrení ruských predstaviteľov, ktorí deklarovali, že to tak cítia. Robiť politiku podľa aktuálne deklarovaných pocitov oponenta je naivné. Minimálne by sme potom museli zohľadňovať aj nasledovné: Vladimir Putin jasne povedal, že Ukrajina nemá právo na existenciu ani ako národ, ani ako štát. Opakujem: ruský prezident netvrdí, že Ukrajina nemá byť v NATO. Ruský prezident tvrdí, že Ukrajina nemá existovať. Bodka. A v našom slovenskom národnom záujme určite je, aby Ukrajina bola. Bodka.

„My sme vám to hovorili“

Ak Vladimír Palko tvrdí, parafrázujem: „My sme vám to hovorili, že USA a Západ nemá Rusko provokovať, pretože z toho bude vojna“, a inváziu na Ukrajinu berie ako potvrdenie svojich varovaní, tak sa podľa mňa veľmi mýli. Dovolím si pripomenúť, že ja som ho v našich rozhovoroch celé tie roky varoval, že v 30. rokoch 20. storočia postupoval Západ voči Nemecku presne podľa jeho rád. Neprovokoval Hitlera, naopak, toleroval mu postupné obsadzovanie Porúria, Rakúska a Sudet pod zámienkou ochrany národných záujmov a pod zámienkou ochrany nemeckých menšín v zahraničí, v nádeji, že mier a spolupráca medzi Britániou, Francúzskom a Nemeckom je predsa v záujme celej Európy. Bola to pravda. Lenže Hitler chcel územie. A keď si mal vybrať medzi mierom, ekonomicky výhodnou spoluprácou so Západom a územím, vybral si územie. A obsadil Poľsko, neskôr Dánsko, Nórsko, Benelux, Francúzsko a zaútočil na Britániu.

Slabina Palkovej argumentácie spočíva v tom, že počítala s Putinovou dobromyseľnosťou. Žiaľ, podobne ako západní politici v 30. rokoch, aj mnohí západní politici dlhé roky nebrali ako najdôležitejšie Putinove činy, ale Putinove deklarácie a apely na zohľadňovanie ruských pocitov, obáv, prianí, predstáv o tom, kedy sa Rusko cíti ponížené, kedy sa cíti ohrozené.

Palko a mnohí ďalší sa snažili Rusko a jeho záujmy „chápať“. Presne tak, ako sa snažili mnohí v 30. rokoch chápať Nemecko. Lenže v politike sa rátajú činy. Rusko má pod kontrolou časť Moldavska, časť Gruzínska, obsadilo Krym, obsadilo Donbas. A dnes sa snaží obsadiť Ukrajinu. To sú fakty a činy. Bez ohľadu na reči, deklarácie, propagandu, apely na chápanie „oprávnených“ ruských záujmov, Rusko má od porážky v studenej vojne jedinú základnú ambíciu – obnoviť svoju silu, obnoviť svoj veľmocenský vplyv a získať naspäť územia, ktoré pri rozpade Sovietskeho zväzu stratilo.

Putinova invázia na Ukrajinu nie je dôkazom toho, že Západ bol voči Rusku príliš tvrdý a neohľaduplný. Naopak. Je dôkazom toho, že Západ, Európa a najmä Nemecko boli voči Rusku príliš naivní. Ako viac sa mala snažiť Angela Merkelová spolupracovať s Ruskom, aby dala najavo, že nechce Rusko ohrozovať? Viac to už nešlo.

Merkelová obetovala strategické záujmy Slovenska a strednej Európy v energetike, aby Putinovi dokázala, že to s ním myslí dobre. A dúfala, že to s ním uhrá. Mýlila sa. Putin si vyložil nemeckú ochotu spolupracovať ako slabosť a teraz Nemecko vydiera: Obetujte Ukrajinu a všetko bude tak ako doteraz. Iba naivní politici sú ochotní podobne ako v 30. rokoch stále veriť, že toto je naozaj posledná požiadavka a ultimátum a potom už konečne bude ten mier a spolupráca.

Ako sa kedysi vyjadril známy slovenský rusofil Ján Čarnogurský, v politike rozhodujú iba dve veci: sila a sila. Západ ukázal po anexii Krymu a Donbasu slabosť, Američania ukázali slabosť stiahnutím sa z Afganistanu pred rokom. A Putin na to zareagoval inváziou. Prvé dni po invázii USA a EÚ neplánovali reálne urobiť pre Ukrajinu nič. V analógii s 30. rokmi pasívne čakali na „obsadenie Poľska“. Lenže Ukrajinci prekvapili a ukázali silu. Niečo, čo západné krajiny už roky nemajú: churchillovské odhodlanie nevzdať sa a bojovať za svoje záujmy bez ohľadu na obete. Za to si zaslúžia náš rešpekt.

Vojnu treba ukončiť čím skôr

Keď počúvam tvrdenia, že naším záujmom je čo najskoršie ukončenie vojny na Ukrajine, pravdupovediac neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Takéto výzvy zo strany Slovenska a najmä od ľudí, ktorí sa považujú za realistov a konzervatívcov, považujem buď za naivné, alebo pokrytecké. Naivné preto, lebo mi to pripomína situáciu, keď vonku zúri búrka a niekto do nej z okna kričí, že by sa mala skončiť. Veď fajn, aj ja si myslím, že najlepšie by bolo, keby sa vojna na Ukrajine skončila čo najskôr. Najlepšie, ak by sa ani nezačala. Na tom sa všetci zhodneme. Ale čo tým chcete povedať? Že by sme na Slovensku nemali byť šialenci, ktorí sa tešia z utrpenia nevinných? To hádam nie sme. Nepočul som na Slovensku o nikom, kto by sa z toho vytešoval.

Ak ale výroky o potrebe ukončenia vojny nemajú byť pokrytecké, očakával by som, že ich autori budú denne vyzývať Rusko, teda pôvodcu vojny, aby sa z Ukrajiny stiahlo. Toto mi od Palka, Danišku a Daniša dosť chýba. Tým by sa totiž vojna určite rýchlo skončila. Ale slovenskí „rýchloukončovatelia“ vojny to akosi nerobia. Asi to nepovažujú za reálne. Keď už raz Rusko na Ukrajinu vtrhlo, asi tú vojnu chcelo viesť… Lenže na ukončenie vojny treba dvoch. Toto nie je „realistom“ zrejmé? Ale potom nie sú realisti, ale utopisti.

Ibaže by za tým bolo aj niečo iné. Niektorí „realisti“ vyzývajú slovenskú vládu a ďalšie západné krajiny, že majú prestať podporovať Ukrajinu, lebo to vraj vojnu predlžuje. To je neuveriteľne podlý argument, ak si to preložíme do jasnej reči. Prestať podporovať Ukrajinu znamená, že Ukrajina sa nebude môcť brániť, takže prehrá. Takéto rýchle ukončenie vojny chcú títo vyzývatelia rýchleho mieru? Rýchlu porážku Ukrajiny? Okrem morálneho svinstva voči Ukrajincom to evokuje ešte jednu otázku: Mali sa takto k nám správať krajiny západnej Európy, keď sme chceli ísť do EÚ a NATO my? Mali nám povedať: Prepáčte, Rusom sa to nepáči, takže stredná Európa, sorry? Mám aj ďalšiu otázku: Naozaj je v národnoštátnom záujme Slovenska, aby Ukrajina vojnu prehrala? Nemyslím si to. Práve naopak.

Geopolitická naivita slovenských „realistov“

Američania sú fuj, rozoštvali Ukrajincov a Rusov, Európe vyhovuje spolupráca s Ruskom, Američanom nevyhovuje spolupráca Európy s Ruskom, preto sa máme od Američanov emancipovať a byť európski vlastenci – zhruba takéto úvahy čítam už mesiace na stránkach Štandardu. Tieto úvahy sú prezentované z pozície akejsi morálnej prevahy a pohŕdania tými americkými nekonzervatívnymi vojnovými štváčmi. Ján Čarnogurský razí túto líniu už tridsať rokov. Dobre sa to počúva a číta. Lenže to má dve zásadné chyby, ktoré z tejto línie robia prianie, ktoré je otcom síce pekných myšlienok, ale myšlienok naivných.

Prvou chybou je predpoklad, že Američania sú tí, ktorí sa vždy mýlia a ešte chcú aj Európe zle. Nuž, Američania sa veľakrát pomýlili, napríklad pri invázii do Iraku alebo pri podpore arabských revolúcií – pri nich sa ale pomýlili aj Európania. Lenže pri varovaní Američanov pred prílišnou závislosťou Európy od ruského plynu sa Donald Trump teda vôbec nepomýlil. Rovnako sa Američania nepomýlili pri varovaní pred ruskou inváziou na Ukrajinu ani pri odhade, že jej cieľom bude zmena režimu na celej Ukrajine. Čo sa týka amerického varovania pri otázke plynu a invázie na Ukrajinu, to nám chceli Američania zle?

Druhou chybou je predpoklad, že Európa má svoje jasné záujmy a keď sa ich bude držať, bude dobre. Európa je dnes najmä Nemecko. Sú záujmy Nemecka zhodné so záujmami strednej Európy, teda aj Slovenska? Určite nie vo všetkom. Práve nemecká politika zbližovania sa s Ruskom a obchádzanie strednej Európy napríklad plynovodmi Nord Stream I a II bola v úplnom rozpore s našimi záujmami.

Nemci v zásade dvadsať rokov robili presne to, k čomu dnes slovenskí „realisti“ Európu vyzývajú. Ekonomicky sa zbližovali s Ruskom, emancipovali sa od USA a dúfali, že to Rusi nezneužijú. Ale pomýlili sa. Stratégia ekonomického zbližovania sa Nemecka a Európy s Ruskom sa ukázala ako naivná. Ako sa ukázalo pri Ukrajine, územný zisk je pre Rusko viac ako vzájomne výhodné ekonomické vzťahy s Európou. Ak niekto po tomto všetkom, čo Nemecko urobilo, aby rozvíjalo úzke ekonomické vzťahy s Ruskom, vyzýva na európsky patriotizmus spočívajúci v prehlbovaní ekonomickej spolupráce s Ruskom, potom nie je realista, ale naivný rojko.

Navyše sa Nemci strašne pomýlili aj v Green Deale a v elektrine. A teraz za to má Slovensko platiť? Slovensko vyrobí dostatok elektriny pre svoju spotrebu, máme dostatok plynu v zásobníkoch a kontraktoch, ale čo nám je to platné? Nič, pretože Nemecko má taký obrovský deficit plynu a elektriny, že na to dopláca likvidačnými cenami energií celá Európa vrátane Slovenska.

A Američania sa Európe právom smejú. Vedeli ste, že Európa má viac zásob bridlicového plynu ako USA? Len ho neťažíme. Chránime životné prostredie až do umrznutia alebo až do úplnej nekonkurencieschopnosti európskej ekonomiky. Američania sú v tomto oveľa realistickejší. Veľmi dobre vedia, že najskôr musia mať silnú a konkurencieschopnú ekonomiku založenú na nízkych cenách energií, potom silnú armádu, ktorú silná ekonomika dokáže financovať, až potom môžu presadzovať vo svete svoje záujmy a ideologické predstavy. Európa má vďaka vlastnej nemeckej a bruselskej ideologickej zaslepenosti nekonkurencieschopnú zaostávajúcu ekonomiku. Na toto máme staviť ako Slovensko a stredná Európa? Ja by som sa teda na to nespoliehal.

Čo je naozaj realistické?

Po prvé, konzervatívec musí byť realista. A realista musí vidieť veci tak, ako sú. Nie tak, ako sa javia, alebo tak, ako ich chce vidieť. Vojnu na Ukrajine začal Putin. Nie NATO, nie Američania, nie Nemci, nie západné elity a ukrajinské elity, ktoré chcú Ukrajinu v NATO. Putin začal inváziu na Ukrajinu s vedomím, že to vzťahy s Nemeckom a EÚ rozbije. Na dobré vzťahy treba dvoch. Opájať sa dnes chimérami, že ekonomická spolupráca Európy s Ruskom je výhodnejšia ako konflikt, môže iba naivný idealista. Realista vidí, že Putin toto všetko zvážil a vybral si. Vybral si konflikt s plným vedomím, aké to bude mať dôsledky.

Po druhé, čo konzervatívec vidí, to potom rozlišuje a vyhodnocuje. Čo je príležitosť, čo je pasca, čo je v našom záujme, čo je hrozba. Čo vieme ovplyvniť, čo je mimo náš okruh vplyvu. Čo je v danom momente podstatné a čo je vedľajšie. Nekonečné argumenty o tom, ako Západ Gorbačovovi sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať a potom to nedodržal, sú úplne vedľajšie, aj keby to bola pravda. NATO sa rozširovalo dvakrát a problém z toho nebol. Problém nebol ani vtedy, keď Rusko a USA súperili o vplyv na Ukrajine. Dvadsať rokov striedali vo voľbách proruskí prezidenti proamerických a opačne. Nebola z toho vojna. Ani v roku 2008 po „pozvánke“ Ukrajiny do NATO niekedy v ďalekej budúcnosti z toho nebola vojna. Rusi stavili na Janukovyča a ten vyhral voľby. Ozbrojený konflikt sa začal až v roku 2014, keď Rusi chceli Ukrajinu celú pre seba a nevyšlo im to.

Po tretie, slovenský konzervatívec sa na veci pozerá zo slovenského uhla pohľadu. Na geopolitické koncepcie a hry môže mať aj svoj akademický názor, ale vyhodnocuje ich z hľadiska našich národných záujmov. Čo je pre nás výhodné? Napríklad, aj keby Američania stokrát Rusov oklamali, že NATO sa nebude rozširovať, aj tak pre nás platí nasledovná téza: Naším záujmom je, aby západná ruská hranica viedla čo najďalej na východ od slovenských hraníc. Rovnako platí aj ďalšia téza: Miera slobody v Rusku je dlhodobo nižšia ako miera slobody v Európe, a preto bez ohľadu na aktuálne európske progresívne úchylky, ak bude opäť padať železná opona medzi Nemeckom a Ruskom, Slovensko má byť na jej západnej strane.

Platí aj tretia téza: Najhorší pre Slovensko a strednú Európu je stav, keď si Nemecko a Rusko delia strednú Európu medzi sebou „o nás bez nás“. Preto je pre Slovensko výhodné, aby stredná Európa bola súčasťou väčších blokov, napríklad EÚ a NATO, kde Nemcov vyvažujú iné štáty. Preto je pre Slovensko výhodné posilňovať spoluprácu stredoeurópskych štátov, a nie takúto spoluprácu rozbíjať. Preto je pre Slovensko výhodné, aby medzi Nemeckom a Ruskom okrem strednej Európy existovala čo najživotaschopnejšia Ukrajina.

Po štvrté, konzervatívec sa nesmie utiekať k chiméram o veľkých, stabilných a dlhodobých geopolitických koncepciách, ktoré budú odpoveďou na všetky aktuálne otázky a problémy. Také neexistujú. Neplatí tvrdenie, že Američania sú vždy tí dobrí, ani tvrdenie, že sa vždy mýlia. Neplatí tvrdenie, že Američania vždy egoisticky presadzujú svoje záujmy, neplatí, samozrejme, ani tvrdenie, že Američanom ide vždy o slobodu a demokraciu. Neplatí, že čo je dobré pre Brusel alebo Nemecko, je dobré aj pre nás. Neplatí však ani tvrdenie, že čo je zlé pre Rusko, je dobré pre nás. Svet a vzťahy v ňom sú príliš zložité, aby sa dali jednoducho zaškatuľkovať. Robiť geopolitiku a európsku politiku z pohľadu Slovenska, znamená tancovať s vlkmi, čiže s tými väčšími okolo našich hraníc. A aj s tými ešte väčšími, ktorí majú v strednej Európe svoje záujmy.

Dedičným hriechom slovenských elít je neustále hľadanie pocitu úľavy z ťažoby stredoeurópskej neistoty v tom, že sa pridáme k niekomu väčšiemu, ako sme my. A tým sa to vyrieši. Potom ide iba o to, dobre si vybrať toho väčšieho, kto sa o nás postará. Tejto túžbe po úľave od neistoty, žiaľ, podliehajú aj slovenskí konzervatívci. Niektorí sa chcú opierať o ruské dubisko, iní sa dnes upínajú k Poľsku. Ďalší predtým hľadali úľavu vo Washingtone alebo Bruseli. Nič z toho dlhodobo nefunguje.

Nikto z nás nesníme zodpovednosť za to, aby sme boli ako Slovensko subjektom dejín. Nikto z nás nesníme zodpovednosť za neustále vyhodnocovanie situácie a rozhodovanie. Musíme byť schopní povedať ÁNO aj NIE, podľa toho, ako je to pre nás výhodné. Rozhodovanie a následné činy z rozhodnutia vyplývajúce bolia. Tým väčším „vlkom“ sa totiž nie vždy budú páčiť. Médiám sa nemusia páčiť. Elitám sa nemusia páčiť. A budú situácie, keď sa nebudú páčiť nikomu. Mať sebavedomie a ustáť vlastné rozhodnutia a činy, presadzujúc naše národné záujmy, to je povinnosť, ale aj výsada slovenských konzervatívcov.