Poliaci majú pravdu, ale…
Po druhej svetovej vojne nebolo takej zničenej, usúženej a rozbitej krajiny, ako bolo Poľsko. Respektíve ten štát, ktorý novo vznikol v strednej Európe, a to v podobe, na ktorú sa nikto Poliakov nepýtal. Poľsko bolo, ako je známe, posunuté na západ, pričom prišlo o historické územia na východe, zatiaľ čo mu na úkor porazeného Nemecka boli „darované“ územia, ktoré boli po stáročia nemecké.
Poľský vojak drží štátnu vlajku, ilustračný záber. Foto: TASR/AP
Poľský vojak drží štátnu vlajku, ilustračný záber. Foto: TASR/AP
Poľsko sa stalo sovietskym satelitom a poľská tragédia pokračovala aj po roku 1945, pričom človek musí vždy skloniť hlavu pred tým národom, ktorý naozaj nikdy „nekľakol na kolená“, ale pri všetkých nepriaznivých okolnostiach vybudoval povojnové Poľsko, ktoré nakoniec zo seba striaslo aj jarmo komunizmu, do ktorého ho zapriahol Stalin.
Na začiatku poľskej tragédie bolo však hitlerovské Nemecko, jeho zákerné prepadnutie v septembri 1939, roky tyranského a rasistického režimu, devastácia miest a obcí, lúpeže, vraždenie elít aj obyčajných ľudí, genocída židovského obyvateľstva, ktorá mala epicentrum práve v Poľsku. Nemci sa k Poliakom správali s mimoriadnou krutosťou, pričom sa netajili svojím úmyslom ich buď vyvraždiť, alebo zotročiť a zraziť na roveň bezprávnych otrokov, helótov. Hrdinský boj Poliakov nebol porovnateľný so žiadnym iným odporom v Európe, aj preto, že išlo naozaj o samu existenciu toho národa.