Poliaci majú pravdu, ale…

Poľsko sa stalo sovietskym satelitom a poľská tragédia pokračovala aj po roku 1945, pričom človek musí vždy skloniť hlavu pred tým národom, ktorý naozaj nikdy „nekľakol na kolená“, ale pri všetkých nepriaznivých okolnostiach vybudoval povojnové Poľsko, ktoré nakoniec zo seba striaslo aj jarmo komunizmu, do ktorého ho zapriahol Stalin.

Na začiatku poľskej tragédie bolo však hitlerovské Nemecko, jeho zákerné prepadnutie v septembri 1939, roky tyranského a rasistického režimu, devastácia miest a obcí, lúpeže, vraždenie elít aj obyčajných ľudí, genocída židovského obyvateľstva, ktorá mala epicentrum práve v Poľsku. Nemci sa k Poliakom správali s mimoriadnou krutosťou, pričom sa netajili svojím úmyslom ich buď vyvraždiť, alebo zotročiť a zraziť na roveň bezprávnych otrokov, helótov. Hrdinský boj Poliakov nebol porovnateľný so žiadnym iným odporom v Európe, aj preto, že išlo naozaj o samu existenciu toho národa.

Akt spravodlivosti

To všetko je skutočnosť a človek na to nesmie zabúdať. A napriek tomu aj človek, ktorý má k Poliakom ten najúprimnejší citový vzťah, trochu trnie alebo je v rozpakoch z úmyslu súčasnej poľskej vlády požadovať od Nemecka skoro osemdesiat rokov po vojne reparácie v rádoch biliónov eur. Zrejme najväčšie reparácie, aké kedy nejaký štát po inom požadoval.

Poľská vláda teraz už o tejto požiadavke hovorí ako o hotovej veci, premiér Mateusz Morawiecki uverejnil v európskych novinách článok, kde priamo píše o „akte spravodlivosti“ a podmienke „cesty vpred“, bez ohľadu na to, aká doba od spáchaných činov ubehla. O udalostiach pred osemdesiatimi rokmi píše ako o neukončených a nezavŕšených, ktoré bude možné prekonať len konečným aktom spravodlivosti, teda obrími reparáciami.

Z Nemecka nikto zaiste nesníme zodpovednosť za zločiny druhej svetovej vojny a nacizmu. Je to ale zodpovednosť historická, za ktorú Nemecko zaplatilo reálne stratou zhruba tretiny svojho predvojnového územia, de facto zánikom „východného Nemecka“, Pruska, Pomoranska a Sliezska, po stáročia integrálnych súčastí nemeckého „štátu“, nech mu budeme hovoriť akokoľvek.

Tieto (na pomery východu Európy) veľmi vyspelé, hoci vojnou poničené územia, sa stali súčasťou Poľska a je skutočnosťou, že ide stále o tú bohatšiu časť Poľska. Len úplne extrémne a okrajové, a to bohvie či hlasy v Nemecku snívajú o nejakej forme nemeckého návratu. Nemci vedia, že to bola cena, ktorú museli zaplatiť. A právom.

Úplne iná krajina

Nemecko je po osemdesiatich rokoch úplne iná krajina: v niektorých ohľadoch možno až veľmi iná krajina… To neznamená, že Nemecko nenesie ďalej svoj podiel na vtedajšej tragédii strednej a východnej Európy, je zrejme aj správne mu to z času na čas nepríjemne pripomenúť.

Ale z dôvodov, ktorých racionalitu by mohli oceniť aj dedičia jeho obetí, je v záujme práve tej Európy udržiavať Nemecko ako priateľský alebo aspoň partnerský a racionálne sa správajúci štát. Možno mať čiastkové pochybnosti, ale len dostatočne ideologicky zaslepený človek mu tieto vlastnosti upiera. Vôľa po lepšom a európskom Nemecku bola v tej krajine (ponechajme teraz bokom jeho rozdelenie) zásadným predpokladom toho, čo sa v Európe, v tej šťastnejšej časti, podarilo po vojne vybudovať. Teda predsa len znesiteľný kontinent, kde vedľa seba mohli existovať a prosperovať aj bývalí úhlavní nepriatelia.

Pri všetkom rešpekte k poľským dôvodom a poľským pravdám možno mať obavu, že ich požiadavka obrích reparácií (po osemdesiatich rokoch) k tomu veľmi neprispeje.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.