Prejav odvysielali na druhý deň ráno s chabou výhovorkou, že to tak bude lepšie pre divákov na Ďalekom východe. To ich napadlo práve teraz po dvadsiatich rokoch Putinovej vlády? Možno si len predstavovať, ako to v centrách moci a propagandy muselo v utorok večer vyzerať.
Ale je to veľmi zaujímavé nahliadnutie pod povrch ruského režimu, užitočné napríklad, keď sa veľmi ľahkovážne šermuje s prirovnaním k nacizmu. Je to veľmi zvláštny režim. V žiadnom prípade nie totalitný. Skôr by sa tentoraz hodilo iné módne slovo, hybridný. Na jednej strane Putin zhromaždil vo svojich rukách všetku moc rozhodovať. Nikto iný v centre nemôže prijímať najmenšie strategické rozhodnutia v oblastiach, na čo by ich k tomu formálna funkcia oprávňovala. Na druhej strane sa prevodové páky moci zjavne zadrhávajú.
Režim až doteraz nechával ľuďom značnú voľnosť, vrátane voľnosti nesúhlasiť, pokiaľ ju nebudete prejavovať príliš verejne a koordinovane. Režim vytyčoval strategické ciele a v ich napĺňaní sa spoliehal na tvorivú iniciatívu. Zjavne nikto nehovoril tvorcom televíznej propagandy, čo presne majú vysielať, rovnako ako nikto nedirigoval takých politických podnikateľov v radoch ruských oligarchov, ako je Konstantin Malofejev alebo Jevgenij Prigožin.
Od začiatku vojny sa to občas vymyká z ruky. Klasickým príkladom je Igor Girkin-Strelkov, vojak, ktorý zohral dôležitú úlohu pri pôvodnom pokuse o obsadenie východnej Ukrajiny v roku 2014. Teraz, hoci súhlasí so strategickým cieľom Kremľa, ktorý je za podriadenie si Ukrajiny, sa z neho stal veľmi nekompromisný kritik ruského vedenia vojny. Ukážky a analýzy neschopnosti a strát ruskej armády, ktoré šíri na svojom kanáli na sieti Telegram, sú svojim spôsobom presvedčivejšie ako ukrajinské či západné zdroje. Režim ho nechce alebo nemôže umlčať.
Ale tento rozklad dorazil do samotného centra. Šok z charkovského debaklu bol zrejme taký, že sa nefalšované kritické diskusie objavili aj na centrálnych režimových televíznych kanáloch. Zatiaľ, čo tam spravidla oponenti oficiálnej línie bývajú len kvôli zosmiešneniu, teraz tam zrazu prednášali argumenty, na ktoré pravoverní „zetkári“ mali len, zjavne absurdné, odpovede a zlovestné vyhrážky.
Mobilizácia ako riskantný krok
To, prečo je mobilizácia pre Putina nesmierne riskantný krok, je jasné. Doteraz na fronte slúžili len zmluvní vojaci, dobrovoľníci motivovaní ideológiou či peniazmi, prípadne naverbovanci z Doneckých a Luhanských republík, ktorí si príliš nemohli vyberať. Masa ruského obyvateľstva zostávala od dôsledkov vojny izolovaná. To teraz prestáva platiť, akokoľvek „čiastočná“ mobilizácia bude. V radoch tých, ktorí majú vojenské skúsenosti, asi už príliš dobrovoľníkov nezostáva. Cifra z úst ministra obrany Šojgua, tristotisíc, je skôr zbožné prianie. A väčšia koncentrácia nedobrovoľných odvedencov predstavuje pre režim potenciálne riziko, na ktoré je, z historických dôvodov, citlivý.
Zároveň je neisté, či mobilizácia môže priniesť vytúžený efekt z čisto technického hľadiska. Kde sú výcvikové strediská? Kde sú dôstojníci a poddôstojníci, ktorí musia nových odvedencov vycvičiť? Z veľkej časti na bojisku, prípadne mŕtvi. Kde sú pre nich zbrane? (V posledných týždňoch boli zaznamenané presuny tankov T-62, ktoré tvorili chrbticu výzbroje sovietskej armády v rokoch invázie do Československa v roku 1968.) Z rýdzo vojenského hľadiska by bola mobilizácia ideálna ešte na jar, lenže to politicky neprichádzalo do úvahy. Teraz môže vyjsť na prázdno.
Minulý týždeň sa dostalo na verejnosť video, na ktorom Jevgenij Prigožin, organizátor vojenských jednotiek vagnerovcov, verbuje trestancov v ruských väzniciach. Je to nepochybne fascinujúce predstavenie. Prigožin reprezentuje niečo, čo možno považovať za tajomstvo príťažlivosti Putinovho režimu pre niektorých západných postliberálov.
Tí radi hovoria o tom, že Putin predstavuje hrádzu kresťanských hodnôt, je antipólom rodovej revolúcie na Západe. Ale možno im imponuje skôr tá možnosť akcie. Čo zostáva západnému miliardárovi, ktorý nechce byť len Nietzscheho „posledným človekom“ prežívajúcim v hedonizme alebo, v zásade, bezcieľnych a osamelých adrenalínových činnostiach? Ktorý sa chce osvedčiť ako muž činu, tvorca hodnôt, dejinný aktér?
Prigožin viedol s upadajúcim Západom vojnu ideí (vytvoril „trolliu farmu“ v Petrohrade, ale aj vojnu skutočnú, keď jeho vagnerovci menili situáciu na bojiskách v Sýrii aj v Afrike). Aj medzi nastúpenými trestancami pôsobí impozantne, dokáže k nim prehovoriť ako chlap k chlapom. Predstavte si na jeho mieste Marka Zuckerberga ak sa chcete zasmiať.
Lenže každému človeku s trochou súdnosti musí byť jasné, že jeho trestanci sú v podmienkach moderného boja, proti ukrajinskej armáde vyzbrojenej západnými zbraňami, odsúdení na neúspech. Je to akt zúfalstva. A vlastne dokladá aj zúfalstvo Putinovej mobilizácie.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.
