Piargy bez Švantnera

Keďže názov filmu sa priamo odvoláva na rovnomenný príbeh významného slovenského prozaika Františka Švantnera, pokúsime sa v tejto recenzii reflektovať zásadné rozdiely medzi prozaikom a scenárom filmu.

Režisér filmu Ivo Trajkov sa pre denník Pravda vyjadril: „Švantner písal magický realizmus svetovej kvality,“ toto vyjadrenie je zároveň titulkom jeho rozhovoru o filme. S jeho postrehom možno súhlasiť, no s predstavovaným filmom toto konštatovanie súvisí len veľmi málo. V rozhovore ďalej uvádza: „Keď som si prečítal novelu Františka Švantnera, bol som veľmi príjemne prekvapený z kvality tejto literatúry. Na Slovensku tomu hovoríte ‚lyrizovaná próza‘, ale v kontexte svetovej literatúry je to magický realizmus – a je v porovnateľný s najlepšími dielami tej doby.“ K tomu možno dodať, že ako presnejší sa javí termín naturizmus, ktorý v slovenskej literatúre vnímame ako súčasť lyrizovanej prózy, pretože kým lyrizovaná próza “lyrizuje“ aj mesto (Ivan Horváth: Laco a Bratislava) alebo exotické prostredie (Ján Hrušovský: Pompíliova Madona a iné poviedky), naturizmus stojí a padá s vybraným okruhom archaicko-mýtických a baladicko-rozprávkových tém, ako konštatoval literárny vedec Oskar Čepan. Naturizmus charakterizuje vidiecke prostredie, v prípade Švantnerovej zbierky noviel Malka (1942), odkiaľ je i novela Piargy, je to ešte periférnejšie prostredie osamotených dedín, pastierov, drevorubačov, strážcov stád, skrátka príroda „nad“ mestom a dedinou. Dôležité udalosti sa odohrávajú vo výnimočné dni – v prípade Piargov sú to fašiangy, s čím je divák oboznámený už v úvode filmu.

Prečo sú teda Švantnerove Piargy potrestané lavínou? Autor čitateľom predstavuje malú osadu pozostávajúcu zo 6 domov. V osudný večer rodí slaboduchá Léna. Vraj sa zapodela s vlkom, ktorého chovala doma. Stará Uľa predpovedá, že porodí dieťa vyzerajúce ako cap. Bude to ancikrist, ktorý privodí pohromu, citujúc zo Zjavenia apoštola Jána. O jej sestre Magduši Švantner vraví: „Túlala sa po svete s čipkami, nuž sa zopsula.“ Teda zjednodušene povedané, Magdušu „pohltil“ svet, morálne ju zničil, čoho dôsledkom je zničenie osady, ktorú ona svetom skazená poškvrňovala „bakchiádami“ – pijatikami a neriadenými zábavami, ak nechceme priamo povedať orgiami. Naproti nej vsadil Švantner postavy mladých manželov Klementa a Johanky Pilarčíkových, ktorí ako jediní tragédiu prežijú. Postavy Magduše a vedmy Uli sú jediné, ktoré hodnoverne spájajú Švantnerovu novelu a Trajkov film. Všetky ostatné postavy sú odlišné. Rodina Roháčov je v poviedke spomenutá iba okrajovo, rovnako ako Juliša, s ktorou sa v poviedke stretávame taktiež marginálne.

Julišu vo filme stvárňuje Judit Bárdos a je predstavená ako sestra vypočítavej Magduše. Vydá sa za bohatého Roháča (Daniel Fischer), čím zradí svoju priateľku, rovesníčku Johanku (Jana Kvantíková). Čoskoro ju znásilní jej svokor Ján Roháč (Atilla Mokos), no po čase sa mu Juliša podvoľuje. Premena nastane po tom, čo starý Roháč skrotí a osedlá kobylu, ktorú jej manžel nezvládol osedlať sám. Táto domestikácia pôsobí na Julišine city. Spoznáva vo svojom svokrovi mocného muža. Azda to má podľa tvorcov korešpondovať s poetikou naturizmu, no Švantnerovi sú takéto modely v zbierke poviedok Malka cudzie.

V kontexte naturizmu a zvlášť Švantnera je zásadná apolitickosť a asociálnosť prostredia, v ktorom sa odohrávajú Piargy, ale aj zvyšných 7 poviedok zbierky Malka. Politika, spoločenské dianie a dobové reálie nie sú zámerne konotované, aby tak atmosféra evokovala prostredie známe z folklóru, rozprávok, bájí, povier, balád. Preto vo filme pochodujúci gardisti spievajúci pieseň Kamaráti na stráž či prejav Jozefa Tisa z rádia nielenže nemajú s pôvodinou nič spoločné, idú priamo, ako sme uviedli, proti Švantnerovmu úmyslu. Nevedno, prečo týmito „reáliami“ filmári „pošpinili“ Švantnerovu ideologicky nezaťaženú predlohu.

Obdobnej politizácii naturizmu sa dokázali vyhnúť paradoxne v časoch socializmu napríklad vo filmovom spracovaní novely Dobroslava Chrobáka Drak sa vracia alebo Troch gaštanových koní Margity Figuli. Tu režiséri hlbšie vnikli do kontúr slovenského literárneho naturizmu, snažiac sa ho čo najautentickejšie premietnuť na filmové plátno napríklad aj s pomocou hudby a podobne. Mimochodom, hudba vo filme Piargy nekorešponduje nielen s literárnou predlohou, ale ani dobovými reáliami. Starý a chlípny Ján Roháč si neustále pospevuje tango, ktoré sa tvári ako dobové, avšak na gramoplatni, z ktorej si ju Roháč vo filme púšťa, takéto slovenské tango nikdy nebolo nahrané. Postavy muzikantov hrajú indiferentné ľudové piesne, hoci v novele čítame názvy piesní evokujúcich atmosféru: Nikto nevie, čo ma bolí, Nepôjdem k nej alebo Prečo sa ty za mnou vláčiš, ktorú spieva Magduša, čo je len zvýrazňuje jej žiadostivosť.

V Švantnerovej novele je naznačená jej nadradenosť v jej intímnom partnerskom vzťahu s pochabým študentom vyzerajúcim ako „popoluch“, ako „päťročné  chlapča.“ Túto dominanciu v sexuálnej oblasti vo filme jednoznačne zastupuje starý Ján Roháč, ktorý sa správa surovo v milostnom vzťahu s manželkou, neskôr Julišou a slúžkami. Švantnerove náznaky sexuality nie sú vulgárne, práve naopak. O milostnom živote mladých Pilarčíkovcov čítame: „Klement bol dobrý a nežný. Mám ho rada, viac ako pred týždňom, oveľa viac. Ani sa už neostýcham. Bozkávam ho zavše aj sama, lebo sa mi žiada veľmi jeho úst. Má ich mäkké a teplučké ako voňavé vankúšiky, rozohriate popoludňajším slniečkom. Chcela by som ho uhryznúť, len sa okúňam, aby nemal viditeľnú ranu. Hej, uhryznem na takom mieste, kde mu to nebude vidieť.“ Tento vzťah kontrastuje s nezriadenými vzťahmi Magduše a dedinčanov.  

Problematická je tiež filmová postava miestneho farára, ktorý za úplatok (opravenie strechy kostola) kryje hriech Roháča a jeho pomer s vlastnou nevestou prezentuje počas kázne na bohoslužbe ako ohováranie. Opäť treba pripomenúť, že táto postava nemá nič spoločné so Švantnerom. Viera jednoduchých ľudí – Švantnerových postáv – nie je blasfemická, ako to badáme vo filme. Mimochodom, Švantnerova novela Kňaz z o čosi neskoršieho obdobia jeho tvorby predstavuje kňaza, ktorý obetuje vlastný život za svojich veriacich. Aj táto novela má filmové spracovanie – Tvár v rose (1988) v hlavnej úlohe s Karolom Machatom.

Zachytil som tiež žánrové označenie filmu ako folk horor. Takéto označenie je značne preexponované. Na filme nepôsobí hororovo takmer nič, azda len postava biskupa, ktorého stvárnil Marián Geišberg, ak si uvedomíme, že od jeho smrti uplynuli už takmer štyri roky. Vidieť ho v tomto čase v premiére filmu pôsobí mierne desivo. V záverečnej scéne vyšetrovacia komisia na biskupskom úrade uzavrie narodenie chlpatého dieťaťa ako hypertrichózu, nie ako narodenie ancikrista.

František Švantner patrí medzi spisovateľov okruhu takzvaného povinného čítania. Na záver celkom priamo. Film Piargy korešponduje so Švantnerovou novelou len málo. Neprezentuje estetické a literárne kontúry slovenského naturizmu. Vedie skôr k jeho dezinterpretácii.