Bohužiaľ sa to tentoraz neskončilo len pokutou, ale smrťou. Úrady oficiálne tvrdia, že išlo o smrť prirodzenú, ale snímky z počítačového tomografu, kolujúce po internete, ukazujú niečo iné: rozsiahle zlomeniny lebečných kostí. Mahsu Aminíovú jej väznitelia umlátili na smrť.
Ak by niekto ešte potreboval ďalšiu udalosť do zbierky dôkazov, že režim vládnuci v Teheráne je fundamentálne zlý, tu ju má. Ale ono to ani potreba nie je, pretože takých zverstiev sú bohužiaľ moderné iránske dejiny plné. Islamská republika Irán, založená na toxickom koktejli korupcie, násilia a psychotického presvedčenia, že práve takéto usporiadanie štátu chce Boh, sa dávno drží pri moci len čírou brutalitou.
Vražda mladej ženy vzbudila medzi iránskym obyvateľstvom také rozhorčenie, že už po niekoľkýkrát vyrazilo do ulíc. Revolučné gardy, ozbrojená päsť islamskej revolúcie, strieľajú do protestujúcich, ale niekoľko ich členov bolo tiež zabitých. Ich protivníci veľmi dobre vedia, že mierová zmena v skostnatenom teokratickom systéme, kde o všetkom dôležitom rozhodujú klerici stareckého veku, nie je možná. Ich jedinou nádejou na zmenu je úspešný prevrat.
To nie sú dobré vyhliadky, pretože súčasný iránsky režim má v potláčaní nepokojov bohaté skúsenosti. Základným receptom je už spomínaná číra brutalita, podporená v posledných rokoch aj použitím sofistikovanej techniky na odhaľovanie disidentov a protivníkov vlády. Nie je náhoda, že vrelé vzťahy má Irán s Ruskom a Čínou. Ruská armáda si pri Teheráne nedávno objednala niekoľko stoviek samovražedných dronov, ktoré ihneď nasadila na ukrajinskom bojisku. Vrana k vrane sadá, to platí aj v medzinárodnej politike. Možno dokonca najmä v medzinárodnej politike.
Európa nemôže s iránskym režimom nič aktívne robiť. Preč sú koloniálne časy, keď si európske mocnosti dokázali v cudzích krajinách vynútiť pomery podľa ľubovôle a ani by to nebolo dobré. Aj súčasný iránsky režim stavia svoju legitimitu okrem iného na britsko-amerických mocenských zásahoch z 50. rokov, ktoré viedli k zosadeniu vtedajšieho premiéra Mosaddeka.
Môžeme ale urobiť aspoň to, že sa s nimi nebudeme baviť. Žiadne oficiálne návštevy, žiadne investície, žiadne trápne fotky z Teheránu, na ktorých sa švédske ministerky – v duchu nimi proklamovaného feminizmu – riadne zahaľujú hidžábom, hoci ako štátna návšteva dokonca ani nemuseli. To celé okoreniť dôkladným zoznamom nežiaducich osôb, na ktorý by mal patriť každý pomocník režimu, od radového člena revolučných gárd až po najvyšších ajatolláhov.
A ešte jedna vec by sa dala urobiť. Podporiť disidentov v emigrácii a pripraviť ich na možnosť, že režim predsa len padne. Iránske obyvateľstvo je vzdelané a v sekulárnom štáte by sa mu darilo oveľa lepšie. Nesmie sa ale stať, že v prípadnom revolučnom chaose uchopí moc niekto ešte horší ako súčasná klika krvavých klerikov. Bola to totiž Európa, konkrétne Francúzsko, ktoré svojho času chránilo Rúholláha Chomejního v exile a umožnilo mu v pokoji naplánovať budúcu islamskú revolúciu, ktorej výsledkom je dnešná dystopia. V tomto zmysle tým súčasným protestujúcim Iráncom niečo dlhujeme.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.