Kto je za úderom na ruský plynovod Nord Stream

Časť verejnosti za útokom okamžite zacítila Rusov. V istom zmysle sú tieto inštinkty a predsudky pochopiteľné. Rusko je agresor, vyhráža sa stupňovaním vojny a akýkoľvek záhadný incident sa pripisuje práve jemu. Platí to dokonca aj v prípadoch, keď sú obvinenia nelogické. V Nord Streame 1 Rusi vlastnia väčšinový podiel, Nord Stream 2 vlastnia celý a oba plynovody považujú za strategicky dôležitý projekt.

Treba však dodať, že západní lídri sú – na rozdiel od facebookových mysliteľov – v hodnoteniach zdržanliví. Zhodujú sa, že asi išlo o sabotáž. No s ukazovaním prstov na Rusko sú veľmi opatrní.

Na druhej strane: plynovod Nord Stream je terčom „útokov“ už rovných desať rokov. Viedli sa v diplomatickej, politickej aj hybridnej rovine. A za útokmi vždy stáli Spojené štáty. Toto nie je názor, ale fakt. Američania roky tlačili na Nemecko aj na EÚ, aby Nord Stream 2 neuviedli do prevádzky. Európskym firmám, ktoré sa mali na nemecko-ruskom projekte podieľať, hrozili finančnými sankciami.

Dôvody boli a sú geopolitické.

Historické reálie

Projekt Nord Stream podporovali dvaja veľkí hráči. Rusi a Nemci.

Rusi sa naplno rozbehli do nemecko-ruského plynovodu pred 11 rokmi, po prvej plynovej kríze na Ukrajine (rok 2009). Ich zámerom bolo vyradiť z hry ukrajinský tranzit a dodávať plyn do EÚ priamo. Nord Stream 1 s obmedzenými prepravnými kapacitami bol prvý krok. Nord Stream 2 mal byť druhý a rozhodujúci.

Ruský projekt podporovali aj Nemci. Nielen Schröder, ale po ňom aj Merkelová. A po nej Scholz. Nemecké dôvody boli pragmatické a racionálne. Ukrajina bola po Oranžovej revolúcii, po prvej plynovej kríze a napokon aj po Majdane krízová zóna. Nemci chceli plyn pre nemecký trh a následne aj pre Európu zabezpečiť priamou a spoľahlivejšou linkou. Bolo to v ich životnom záujme. Výkonnosť nemeckého priemyslu a exportu je závislá od lacných ruských energií.

Nord Stream bol projekt, ktorý mal previazať Európu s Ruskom. Mal byť jedným z pilierov veľkého eurázijského trhu.

To bol zas dôvod, pre ktorý spozorneli a nakoniec aj politicky zakročili Američania. Proti plnej prevádzke a dokončeniu Nord Streamu vytrvalo bojovali desať rokov. Jednak preto, že potrebovali brzdiť zbližovanie Nemecka a Ruska, ktoré by oslabovalo americkú pozíciu v Európe. A potom preto, že obchádzanie a obmedzenie centrálneho plynového tranzitu by ohrozovalo ich kľúčového spojenca – Ukrajinu, ktorá má z tranzitu miliardové príjmy (platí to aj dnes, počas vojny).

Američania lobovali proti Nord Streamu priamo v Bundestagu aj na pôde európskych inštitúcií. Cez sankcie z projektu vytlačili európske partnerské firmy. No výsledky boli vždy len dočasné. Rusi Nord Stream 2 dokončili aj bez európskych korporácií. A Nemci výmenou za sprevádzkovanie plynovodu ponúkli Ukrajine miliardové kompenzácie.

Vyzeralo to tak, že rusko-nemecký projekt smeruje do finále a Američania to budú musieť akceptovať. Čo je celkom prirodzené. Prečo by mala mimoeurópska krajina rozhodovať o európskych energetických projektoch? Akým právom?

No… A na tomto mieste sa žiada trochu cynicky, ale pravdivo odpovedať: právom silnejšieho.

Kruté, ale jednoduché.

Scholz vo Washingtone

Asi to nepreženieme, ak povieme, že projekt Nord Stream bol desať rokov jedným z frontov hybridnej vojny. Rusi bojovali za dokončenie projektu. Američania bojovali proti. A Nemci? Nemci nervózne šúchali nohami a čakali na výsledok.

O Nord Stream 2 sa bojovalo aj po ruských manévroch pri hraniciach Ukrajiny. A aj potom, po vojenskom útoku Ruska na Ukrajinu.

Smutnou scénou bola návšteva nemeckého kancelára Scholza vo Washingtone krátko pred vojnou. Americký prezident Biden varoval Rusov, aby v ukrajinskej kríze nepoužili silu. Inak „nebude nijaký Nord Stream 2, my ho ukončíme“. Na otázku novinárov, ako ho majú Američania ukončiť, ak ide o projekt Ruska a Nemecka, Biden odpovedal: „Ubezpečujem vás, že to dokážeme spraviť.“

Nemecký kancelár postával pri Bidenovi a občasne jeho rétoriku zmierňoval diplomatickými frázami. Pre Nemcov bola táto scéna ponižujúca. No Američania dosiahli, čo potrebovali.

Aj po ruskom útoku na Ukrajinu prúdi ruský plyn do Európy. No nie cez Nord Stream 2, ktorý sa po výzve Bidena odstavil, ale cez – Ukrajinu.

Áno, cez Ukrajinu. Vojna na Ukrajine je jedna vec. Obchod so životne dôležitými surovinami druhá. Ani Rusi, ani Ukrajinci doteraz nepristúpili k vypínaču.

Zmena pravidiel

Rusko sa totiž napriek stupňovaniu vojny vyhýbalo drastickým krokom, ktoré sú vo vojnách celkom bežné: k likvidácii infraštruktúry napadnutej krajiny (letiská, železnice, cesty, rafinérie, elektrické rozvody). Dôvody nepoznáme. Zrejme zavážil aj fakt, že proti Rusku nestojí iba Ukrajina, ale všetky krajiny NATO.

Je však zrejmé, že po ukrajinskej protiofenzíve a po ruskej mobilizácii sa pôvodné pravidlá hry prepisujú. Rusko pripravuje anexiu dobytých území a varuje, že je pripravené použiť vo vojne „všetky dostupné prostriedky“.

Pravdepodobné je aj to, že Rusko plánovalo odstrihnúť Ukrajinu od plynu. Tým by jej nalomilo krk. Odstavením centrálneho (ukrajinského) tranzitu by zároveň Rusko zvýšilo tlak na Nemecko, aby akceptovalo plné sprevádzkovanie Nord Streamu 2 (spolu s Nord Streamom 1, ktorý Rusi v rámci pozičných hier dočasne odstavili už v lete).

Cez nemecko-ruské plynovody by potom mohli, hoci v obmedzonom režime, pokračovať dodávky plynu pre EÚ aj pri úplnom zarezaní ukrajinského (a bielorusko-poľského) tranzitu.

Tento plán Rusov je starý niekoľko rokov. No až dnes, po stupňovaní vojny, je pre nich naliehavý. Mimoriadne naliehavý.

Čo sa stalo

Presne v tomto kritickom čase prišli správy o poškodení oboch podmorských plynovodov Nord Stream. Incident sa odohral v medzinárodných vodách v blízkosti Dánska a Švédska.

Poškodenie ruského Nord Streamu znamená, že tranzit ruského plynu pre strednú Európu je dnes možný výlučne cez Ukrajinu, prípadne cez bielorusko-poľské rúry. Nijako inak (kapacity južných trás sú limitované).

Nemecko je od utorka pobúrené a tvrdí, že poškodenie plynovodu je sabotáž. Vidí za tým cielený útok, ktorý môže viesť k tomu, že európske ekonomiky a európske domácnosti ostanú v zime bez plynu.

Kľúčovou otázkou ostáva, kto je zodpovedný za sabotáž proti sústave Nord Stream. Na sabotáž tohto druhu sú podľa vojenských expertov potrebné nielen drony, ale aj ponorky a podmorské roboty. Technickými kapacitami, ktoré by v utajenom režime dokázali poškodiť morský plynovod, disponujú len vojenské veľmoci.

Jednou z možností je, že za útokom sú Rusi, teda že poškodili vlastný plynovod v rámci akcie pod falošnou vajkou. Motívom by mohol byť tlak na zvýšenie cien plynu pred zimou.

Druhou možnosťou je, že za akciou sú Spojené štáty (alebo ich spojenec Spojené kráľovstvo). Prípadný motív naznačil bývalý poľský minister obrany, poslanec europarlamentu a šéf jeho americko-európskej komisie Radek Sikorski. Na Twitteri pri fotografii poškodeného Nord Streamu napísal: „Thank you, USA.“

Z likvidácie Nord Streamu by totiž profitovala Ukrajina a Poľsko. Bez nich by boli dodávky ruského plynu pre EÚ prakticky nemožné.

Zvláštne je, že zo sabotáže sa vzájomne zatiaľ neobviňujú dvaja najsilnejší hráči: Spojené štáty s Ruskom. Front infovojny a propagandy, inokedy taký agresívny a intenzívny, je bol po incidente pokojný. Lídri aj ich trollovia boli akosi ticho. Von prenikli len informácie, že americká CIA pred možnou sabotážou varovala už v predstihu (oblasť pravdepodobne monitorovala). A Nórsko v pondelok na mieste zaznamenalo aktivitu neznámych dronov.

Krotko a bezmocne vystupuje aj Nemecko. Hoci pri ňom je to pochopiteľné. Nemecko a EÚ mali postavenie veľmoci v čase mieru, prosperity a voľného obchodu. V čase vojny sú pánmi v EÚ, respektíve v európskej politike, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo. Nie bývalé západné jadro okolo Nemecka, v ktorom stále pôsobia desiatky tisíc amerických vojakov.

Pravdepodobný scenár: varovanie

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je však také, že za útokom nie sú ani Rusi, ani Američania. A to z toho prostého dôvodu, že nešlo o útok. Malý úder s obmedzeným poškodením potrubí mohol byť len prejav vojenskej „diplomacie“. Varovným výstrelom do vody, akcia bublina. Poškodenie plynovodu a zničenie plynovodu sú dve rozdielne veci.

Ukrajina zo sabotáže viní Rusko. „Problémami s plynovodom“ by mohlo varovať Európu, aby nerozširovala sankcie a konflikt. Lebo inak by mohla prísť v obchodnej vojne počas zimy o všetko. Čo by zadusilo európsku a čiastočne aj západnú ekonomiku.

História bitiek o plynovod Nord Stream však ukazuje, že pravdepodobnejší motív by mali skôr Spojené štáty. Mohli touto cestou varovať Rusko, aby neuvažovalo o plnoformátovom stupňovaní vojny, teda o zničení alebo odstavení ukrajinskej energetickej infraštruktúry. Pretože v opačnom prípade by mohol niekto iný likvidovať ruskú infraštruktúru v medzinárodných vodách (pri krajinách NATO). A odrezať tým Rusko od obchodu s Európou.

Takýto varovný krok by posilnil energetickú bezpečnosť Ukrajiny (ktorá by po prípadnej likvidácii elektrární, rafinérií a plynovodov rýchlo skolabovala). A odradil by Rusko od plánov na stupňovanie tlaku.

Alebo aj nie… Ako reálny scenár vyzerá aj opak: rozšírenie vojny. A odvetný ruský úder na americké podmorské káble, na ktorých stojí a padá západná vetva internetu.

V réžii tajných služieb

Možné je aj to, že po výstražnom poškodení Nord Streamu prebieha čulá komunikácia medzi Spojenými štátmi a Ruskom na úrovni tajných služieb a generálnych štábov. Určujú sa červené čiary a odvetné scenáre, ak ich niekto prekročí. Riešia sa tiché dohody. Žijeme predsa v ére hybridnej vojny Spojených štátov a Ruska, keď sa veľa akcií a následných rozhovorov uskutočňuje na pozadí. Na spravodajskej úrovni, o ktorej veľa nevie ani verejnosť a médiá, ani figuríny vo vládach a parlamentoch.

Taká je daň za vojnu. Verejná debata, poznanie a verejná kontrola toho, čo sa deje a plánuje, neexistuje.

Veľmi pravdepodobné je dokonca aj to, že do týchto diskrétnych rozhovorov a rozhodnutí v pozadí vôbec nie sú zapojení európski lídri. A ak aj sú, tak len bez zásadných informácií a s domácimi úlohami, ktoré pripravuje a riadi niekto iný. A ktoré idú často proti európskym záujmom…

Táto podradná úloha vyplýva zo spomínaného pravidla sily. Európa mala moc a silu v čase mieru. Dnes, keď jej pod nosom ostreľujú plynovody, ju už nemá. Jej údelom je slúžiť ako bojisko. Ako obetavý pešiak.

Alebo ako nie veľmi bystrý užitočný idiot, čo v konfliktoch na povel tasí zbrane, ktoré nemá.