Ale čo to je vlastne za ohrozenie či výnimočný stav, ktorý tieto a podobné volebné výsledky vždy aktivujú?

A že to panika a výnimočný stav je, o tom niet pochýb. Bežne uplatňované kritériá toho, čo je dobré a zlé, sú suspendované – v tomto príklade najmä obligátne hecovanie, že je potrebné voliť ženy (prípadne sa tento nepasujúci fakt núdzovo uzná a nazve ako paradox). „Bude prvá talianska premiérka zlá pre ženy?“ pýta sa text na webe Politico.eu. Tento „paradox“ je pritom treba opakovať takmer pravidelne, napríklad kedykoľvek, keď získa veľa hlasov Marine Le Penová.

Nie je možné si nevšimnúť, že zoznam problémov, ktoré nás majú desiť, sa podľa potreby obmieňa. Chvíľu sa vytvára naratív, že nebezpečné sily majú spoločné to, že sú zasľúbené Kremľu a zrejme aj ním financované. Čo sa príhodne prepája s ďalšou rétorickou figúrou: že by voliči za normálnych okolností pre populistické strany nehlasovali, že ich naviedli, zmanipulovali nejakí zlomyseľní aktéri, Cambridge Analytica, proruské dezinformačné weby, skrátka niekto zvonku.

Líderka Bratov Giorgia Meloniová ale nie je proputinovská, podporuje bojujúcu Ukrajinu. Takže sa celkový koeficient jej nebezpečnosti musí zaobísť bez tohto komponentu – zrejme to ide aj bez neho.

Politológ Jan Charvát v podcaste českého Denníka N označil za najproblematickejší aspekt Meloniovej jej „nativizmus“, teda presvedčenie, že len pokrvní Taliani sú ozajstní Taliani. Keď ale v predvečer talianskych volieb web Politico.eu priniesol článok, ktorý mal čitateľa Meloniovou patrične vystrašiť, jeho dvaja (talianski) autori si nativizmus medzi jej najhoršie hriechy nevybrali. Zato uvádzajú, že vo svojej knihe spomína „britského arcikonzervatívneho filozofa Rogera Scrutona“.

Dozor pre fašistickú minulosť

Taliansko je navyše pod zvýšeným dozorom pre svoju fašistickú minulosť. Takže asi nemožno len tak prejsť, že stranícke logo Bratov odkaz na Mussoliniho obsahuje. Ale v Taliansku bol už v minulosti takto pod dozorom iný politik – Gianfranco Fini a rôzne formácie, ktoré viedol. A nič z toho nebolo.

V medzinárodnom meradle je dôležité tiež to, ale budilo to oveľa menšiu pozornosť, pretože novinári, komentátori a politológovia, o ktorých sa spomínaní talianski autori opierajú, majú kolektívne vo zvyku vidieť nebezpečenstvo na pravici. Aj práca tých vcelku najsolídnejších, najuvážlivejších z nich sa vyznačuje implicitným predpokladom, že svet by sa mal vyvíjať v podstate sociálno-demokraticky a keď sa od tejto trajektórie odchyľuje doprava, žiada si to vysvetlenie.

Pripomeňme si, čo sme hovorili o vplyve amerických médií, a pozrime sa na tieto grafy. Ukazujú výskyt pojmov označujúcich extrémizmus spätý s ľavicou a s pravicou. Pravicovému extrémizmu vždy venovali väčšiu pozornosť, ale po roku 2010 ten nepomer vyslovene explodoval. Heslo „žiadni nepriatelia na ľavici“ má vraj svoj pôvod už vo francúzskej revolúcii, ale drží sa stále pri živote.

Ak by sme sa mali pokúsiť o triezvejšie vysvetlenie, asi by sa muselo brať do úvahy niekoľko vecí, ktoré v tých panických správach notoricky chýbajú. Jednak sú v každej krajine nejaké lokálne podmienky. V Taliansku asi nemenej dôležitú úlohu než nejaká mágia fašistických narážok bude hrať to, že Meloniová držala svoju stranu dôsledne v opozícii, zatiaľ čo všetci ostatní sa striedali v najrôznejších neúspešných koalíciách.

A tiež to, že po mnohých rokoch, azda od roku 2011, by mohol v jej osobe viesť vládu volebný líder najúspešnejšej strany. Dlhé roky sa tam striedali buď politici, ktorých si ako premiérov nikto nepredstavoval, ale oni sa nimi stali vďaka nejakým koaličným dohodám. Alebo priam nestranícki technokrati, za ktorých sa politici rozhodli schovať – Giuseppe Conte – alebo ktorých aprobácia prišla predovšetkým zvonka, zo sveta nadnárodných a biznisových štruktúr – Mario Monti, Mario Draghi.

K tomu pripočítajme faktory, ktoré sú spoločné viacerým krajinám, ale sú pre túto dobu nadmieru špecifické. Po pandémii nasledovanej vojnou na európskom kontinente, infláciou a energetickou krízou asi nemožno byť prekvapený, ak posilnia strany vymedzujúce sa proti doterajšiemu konsenzu – v Taliansku, vo Švédsku aj v Česku.

A potom tu sú dlhodobé faktory, o ktorých ten doterajší konsenzus skôr mlčí a odporúča mlčať, ale ktoré sa sfére politiky nevyhnú. Pokles pôrodnosti, migračné vlny a ekonomické zmeny spôsobené globalizáciou. Keď ich vykážete zo slušnej politiky dverami, vrátia sa vám oknom alebo komínom.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.