Ursula zasahuje. Keď príslušníci určitej politickej kasty vedia myslieť iba v zabehnutých schémach

Taliani sa chystali na voľby a von der Leyenová tri dni predtým počas jednej univerzitnej debaty na otázku o možnom víťazstve talianskej pravice odpovedala takto: „Ak sa veci budú vyvíjať zlým smerom – a hovorila som už o Maďarsku a o Poľsku –, máme svoje nástroje.“

Pod slovom nástroje si môžeme predstaviť zdĺhavé disciplinárne konanie, ako aj odoberanie úniových dotácií. Predminulý týždeň siahla Komisia po tomto treste vôbec prvýkrát a zadržala prvých 7,5 miliardy eur pre Maďarsko. Predchádzala tomu správa Európskeho parlamentu o stave demokracie, súdnictva, ľudských práv či práv LGBTQ+ v tejto spurnej krajine. Europoslanci Maďarsko dokonca prekvalifikovali z demokracie na „volebnú autokraciu“ a Komisiu vyzvali na odvetnú akciu.

Vyhrážka Taliansku padla „len“ z úst predsedníčky Komisie, svojím spôsobom je to ale posun šikanovania o poschodie vyššie. Taliansko patrí k zakladateľskej šestici štátov, ktoré sa koncom 50. rokov združili do Európskych spoločenstiev, napokon príslušné akty sa volajú Rímske zmluvy.

Krajina ležiaca na Apeninskom polostrove je však bohužiaľ v stave, aký môže politických mandarínov zvádzať k povýšenectvu. Talianske elity sú vychované v politickom komplexe menejcennosti. Verejný dlh tohto štátu, ktorý počas krízy eurozóny osciloval okolo 120 percent HDP, po jedenástich rokoch liečby Európou prekročil nedávno 150 percent HDP.

Talianske banky sú síce v lepšom stave ako na začiatku krízy eurozóny, čo je dobre, napriek tomu sa zvyšovanie sadzieb centrálnou bankou vo Frankfurte z dnešných 1,25 percenta niekam nad dve percentá považuje z politických dôvodov za nemožné. Vládu v Ríme by to priviedlo k platobnej neschopnosti. Ohľad na Taliansko (ale aj na Grécko, Cyprus a azda aj Francúzsko) bráni Európskej centrálnej banke zdvíhať adekvátne úroky, poriadne bojovať s infláciou, ktorá v eurozóne presiahla deväť percent.

To je jeden z prejavov previazanosti v eurozóne. Druhým sú vyrovnávacie systémy medzi národnými bankami eurozóny cez ECB vo vyrovnávacom systéme Target 2. V auguste predstavovali záväzky Talianska 650 miliárd eur, zatiaľ čo pohľadávky nemeckej Bundesbanky vystúpili na 1,25 bilióna eur. Na Taliansko môžeme nepochybne použiť známy bonmot z bankovníctva: Keď banke dlhuješ milión, máš problém ty, keď banke dlhuješ miliardu, má problém ona. Preto nie je nevyhnutné, aby sa nejaký fatálny stret medzi Bruselom a Rímom odohral nad hospodárskou politikou alebo rozpočtom.

Prečo teda von der Leyenová tak „ušla“? Musíme mať na pamäti, že ľudia ako ona nie sú experti v nejakom odbore, nieto ekonómovia, ale predovšetkým príslušníci určitej politickej kasty, ktorá aj tvárou v tvár energetickej kríze, vojne na Ukrajine, inflácii alebo deindustrializácii Európy jednoducho nemôže myslieť inak ako v zabehnutých schémach. Kto v politike nezdieľa ich zelené, kultúrne a centralizačné preferencie, je autokrat, zatiaľ čo von der Leyenová a jej podobní sú demokrati (hoci ani nekandidovala do europarlamentu, šéfku Komisie z nej urobili na Európskej rade). Toto delenie použila nedávno pri inom verejnom vystúpení. A rovnako ako ona sa desí hlavnej tváre talianskej pravice, ktorou je Giorgia Meloniová. Maďarský premiér sa jej, naopak, nemohol dočkať.

Rozhovor, ktorý s ním v lete priniesol nemecký mesačník Tichy’s Einblick, obsahuje posolstvo aj pre nás. U Meloniovej totiž hľadá kompenzáciu za nás. Viktor Orbán: „Česi a Slováci so svojimi poslušnými ľavicovými vládami práve dezertujú na Postzápad a Európskej komisii pomáhajú v izolácii Maďarska.“ Taliansko je pre neho aspoň nádej na zmenu hry, ktorá sa v Európskej únii hrá niekoľko posledných rokov.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.