Ľubo Stacho: Chcel som vytvoriť fotografický román

AVS bola zvláštna organizácia, zamestnávala a dobre platila prorežimných maliarov a sochárov, ktorých diela sme špeciálnym autobusom vozili vystavovať do kasární po celom Československu, aby mužstvo „nasiaklo socialistickým umením“. Pobyt v tomto „zaujímavom“ prostredí mi umožnil pripraviť súbor fotografií na prijímačky na FAMU. Skončil som prvý, ale bol som prijatý len na externé štúdium. Som rád, že som túto školu absolvoval, bola v tom čase najliberálnejšou školou v Československu. Aj táto skúsenosť  ma viedla k opozícii proti režimu.

Na výtvarnú scénu ste vstupovali v druhej polovici 70. rokov. Bola to scéna neoficiálna, mimo štruktúr tzv. socialistického realizmu.
Po skončení FAMU v roku 1985 som odišiel zo Zväzu architektov, kde som pracoval ako fotograf. Chvíľu som bol na „voľnej nohe“, ale depresie ma paralyzovali. Vďaka priateľom som začal pracovať v Mestskom dome kultúry a osvety (MDKO). Ako dramaturg Komornej galérie fotografie som organizoval fotoamatérov.
Jednou z prvých výstav bola výstava Jinřicha Štreita potom, ako sa vrátil z väzenia. Vďaka priateľstvu s ním som spoznal dianie na umeleckej scéne v Česku. Jazdili sme na Sovinec, kde v opustenej škole usporadúval výstavy neoficiálnych výtvarníkov. Na vernisáže chodili stovky ľudí z celého Československa, boli monitorované ŠtB. Takto som sa dostal aj k Chalupeckého samizdatom, z ktorých  som sa dozvedel napríklad o Alexovi Mlynárčikovi. Mal som možnosť porovnať oba undergroundy, ktoré boli rozdielne. Slovensko bolo vo väčšej izolácií, v Česku to viacej „bublalo“.
Mojimi kolegami boli Radislav Matuštík a Igor Peter Meluzin, často sme sa stretávali. Matuštík mi daroval samizdaty o slovenskej alternatívnej scéne. Zúčastnil som sa na niektorých ich akciách, napríklad Meluzinovu akciu Z novej tvorby (1988) som aj dokumentoval.

Bola to irónia na nastupujúcu generáciu maliarov, ktorí mali prezývku „divočáci“. S perestrojkou výtvarníci začali vystavovať v oficiálnych galériách a kurátori siahli práve po tejto generácii. Meluzin si tajne prenajal menší pavilón v PKO, celá akcia bola utajená. Stretli sme sa v ňom za tmy – Matuštíkov okruh výtvarníkov. Ironik a sarkastik Meluzin zohnal od poľovníkov surové kože diviakov, ktoré strašne smrdeli. Účastníci vernisáže si ich museli prehodiť cez seba a vystúpiť na rebrík, symbolizujúci „piedestál“ umenia. Ako pohostenie sa podávala bravčová tlačenka.

Jedna z aktivít, ktorou ste sa zapojili do diania neoficiálnej scény, boli tzv. bytové výstavy vo vašom panelákovom byte. Išlo o dobový fenomén, ktorý aktuálne mapuje výstava v Galérii umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch. Byty a ateliéry umelcom nahrádzali galérie, kam mali vstup obmedzený. Mohli by ste nám priblížiť ich myšlienku?
Chceli sme mať kontakt s  umením, ktoré sa nesmelo prezentovať v oficiálnych galériách. Preto sme s manželkou Martou vytvorili v obývačke nášho bytu Galériu v paneláku. Na stene sme do drevených líšt zasunuli sklá a medzi ne sa vkladali kresby, grafiky a fotografie. Prezentovali sme najmä výtvarníkov, ktorí boli v „nemilosti“, napríklad Jindřicha Štreita, Bohdana Holomíčka, Vladimíra Kompánka, Ivana Hoffmana, Jožka Sedláka, Viktora Kolářa, Joža Jankoviča, Inge Koskovú, Alenu Kučerovú, Ruda Filu, Igora Kalného, Jula Kollera a ďalších. Vernisáže prebiehali v malom okruhu priateľov. Na každoročných PF-kách bol vždy uvedený zoznam výstav, ktoré sme realizovali a zároveň pozvania výtvarníkom, ktorých sme nasledujúci rok zaradili do plánu.

Jeden z vašich princípov tvorby predstavujú diptychy, v ktorých tematicky konfrontujete dve fotografie z rôznorodých období a s rôznym obsahom, čím vzniká zaujímavé napätie. Často sú trefným komentárom meniacej sa doby, starých a nových svetov, našich očakávaní.
Už počas štúdia na FAMU som si uvedomil, že médium fotografie dokáže zachytiť zmeny v čase. Fotka „vysekne“ jeden okamih, ale všetko ide ďalej. Najskôr som kládol vedľa seba dve rôzne časové situácie. Už v čase mojej diplomovky (1984) som mal tieto štúdie pokope, napríklad Manifest času (1976 – 1984), kde som použil nahryznuté jabĺčko a potom jeho zosušenú verziu. Koncepciu diplomoviek sme museli odovzdať ešte v roku 1983 a tak v mojom diplomovom výstavnom súbore boli len fotografie naznačujúce časové zmeny.

Po skončení FAMU, som sa s vervou pustil do výskumu času a jeho zobrazenia. Túžil som mať na jednom papieri oba obrazy. Kúpil som si zväčšovák Magnitaurus, ktorý mi umožnil zväčšovať viacero negatívov naraz. Prvé diptychy vznikali, keď som v archíve našiel negatívy z cesty do Španielska z roku 1979. Tak vznikol diptych Slepec na brehu mora (San Sebastiano,1979-84) či Vybíjaná (El Eskoriál, 1979-85).

Pokračoval som v zátišiach s jabĺčkami, broskyňami... Vzniklo veľa štúdií ako Situácia (1985) alebo Tá posledná je tvoja (1986). Boli metaforou situácie v spoločnosti a myslím si, že platia aj pre súčasnosť. Výskumy s časom boli „vo vzduchu“ a „zavetril“ to aj kurátor Moravskej galérie v Brne Antonín Dufek. Vyzval viacero autorov v Česku a na Slovensku, ktorí pracovali s fenoménom času a pripravil úspešný projekt  na ObKaSS-e II v Bratislave Fotografia a čas (1986) a V čase, v G4 v Chebe (1987).

Podstatnou súčasťou vášho uvažovania v médiu fotografie je práca s časom, časozbernosť.
Hľadal som možnosti ďalšieho vyjadrenia času. Vyzýval som ľudí, aby mi priniesli fotografie z minulosti a ja som k nim nafotil pandant z prítomnosti. Tak vznikol aj portrét Ireny Bluhovej (1933 – 1983), kde som použil jej fotografiu z Bauhausu. Pokračoval som diptychmi kaplniek a komunistických symbolov.

Na princípe diptychu vznikol aj Mailartový projekt odpovedí iných výtvarníkov na moje zahalené tajomstvo na zaslanej fotografii. Pozvanie do projektu prijali napríklad výtvarníci Milan Knížák, Rudo Sikora, Stano Filko, Julo Koller, Ilona Németh, Václav Boštík, Olbram Zoubek, Milan Bočkay, a aj autori so zahraničia ako Richard Stoud, Vida, Duane Michals... Na  vernisáži na Prepoštskej som odhalil, aké tajomstvo bolo v nike ukryté. Neskôr som začal klásť vedľa seba dva obrazy a divákovou úlohou bolo nájsť súvislosti. Každý človek si tam vedel nájsť niečo zo svojho života.
S Jozefom Jankovičom sme na začiatku 90. rokov boli v Kolíne nad Rýnom. Tomáš Štrauss nám tam vybavil výstavu, na ktorú si vybral diptychy kaplniek a komunistických symbolov. Podľa neho tieto fotografie symbolizovali polohu Slovenska, ktoré sa nachádzalo na hranici medzi Byzanciou a západnou Európou, prechádzajúcou východným Slovenskom, kde je posledná gotická katedrála a začínajú sa gréckokatolícke a pravoslávne kostoly.

Vráťme sa k fotografickému cyklu s jabĺčkami, ktoré sú v umení istým archetypom. Je to, mohli by sme povedať „cézannovský“ cyklus inšpirovaný aj fotografiami Josefa Sudka.
Áno, Sudek mal na mňa veľký vplyv. Ticho, pokoj a jednoduchosť jeho zátiší pôsobili blahodarne na ľudskú dušu. Krátko pred jeho smrťou v roku 1976 Tony Dufek v Moravskej galérii v Brne pripravil úžasnú výstavu, ktorá ma ovplyvnila na celý život. Okrem fotografií s veľkou škálou šedej tam bol nainštalovaný aj nábytok z jeho „kouzelnej zahrádky“. 
Na vojne som bol s Ivanom Doležalom, ktorého diplomovka na FAMU bola o Sudkovi, zachytil posledné obdobie jeho života. V Prahe ma zaviedol na miesto jeho ateliéru na Újezde, ale aj na Pohořelec, kde býval. Neskôr som spojil Sudkovo jabĺčko s mojimi jabĺčkami a vznikol štyriptych Pocta Josefovi Sudkovi (1986), kde sa jabĺčko postupne menilo v čase.

Pristavme sa pri vašom časozbernom projekte Obchodná, v ktorom ste v rokoch 1984 až 2014, teda 30 rokov, mapovali výklady obchodov tejto ulice, a následne ste ich konfrontovali. Čo ho naštartovalo a aké bolo jeho vyústenie?

V roku 1984 som začal fotiť Obchodnú ulicu, kde som sledoval zmeny v čase.

Literárny román zachytáva obyčajne dlhší časový úsek. Ja som túžil vytvoriť fotografický román. Systematicky som fotografoval svoju rodinu, bola to príliš intímna téma, ktorú som  nakoniec nechcel zverejňovať. Keď zomrel Černenko (generálny tajomník komunistickej strany v Sovietskom zväze), vo výkladoch na Obchodnej ulici namiesto tovaru vystavovali jeho parte. S okolitými nápismi vytváralo surrealistické kompozície naplnené iróniou a sarkazmom. Zachytil som to.

Krátko na to zomrel jeho nástupca Andropov, a to už ľudia začali dúfať v lepšie časy. Znova som to dokumentoval. Uvedomil som si, že politická propaganda vo výkladoch je absurdná, a tak som ich fotil, ale negatívy som len zakladal do archívu. Prišla Nežná revolúcia a ľudia si nechávali odkazy na výkladoch a robili si žarty z komunistov. Aj ten začínajúci kapitalizmus bol „veselý“. Čas bežal a ja som fotil ďalej a negatívy len odkladal.
Nazbieral som množstvo materiálu. Manželka Monika potom celé dni a noci dávala projekt dokopy, materiál digitalizovala, triedila. Proces bol náročný, bolo potrebné dohľadať, o aký obchod išlo, keďže sa rýchlo menili, najmä po roku 1989. A prišiel moment, keď sme si uvedomili, že z toho môže byť kniha. Spolupracoval na nej výborný dizajnér s nadhľadom Boris Meluš. Kniha Obchodná 1984 – 2014 vyšla pred Vianocami roku 2014.

Popri knihe ste organizovali aj výstavy.
Nasledujúci rok sme pripravili výstavu v Galérii Satelit a zároveň sme do jednotlivých obchodov z fotografií dali veľkoplošné obrazovky, na ktorých bežala história toho-ktorého výkladu vo viacerých záberoch. Ľudia stáli pred výkladmi očarení, cez obrazovky sa prenášali do dôb minulých a uvedomovali si plynutie času.
V tretej etape v roku 2015 sme zapojili študentov, ktorých práce na tému Obchodnej sme vystavili v opustenom priestore priamo na Obchodnej. V trojici, s Markom Horbanom, sme dali dokopy časozberné video dokumentujúce celý priebeh projektu a vytlačili katalóg.  Výstava študentských prác a premiéra filmu boli na FA STU v Bratislave na jar 2016. Je to doteraz náš najväčší projekt. 

Vráťme sa do 90. rokov k inštaláciám, ktoré ste vystavovali v synagógach v Trnave (cyklus Umenie aury kurátorky Jany Geržovej, 1997) a v Šamoríne 1999. Reflektovali ste v ňom tému holokaustu prostredníctvom portrétov židovských obyvateľov, ktoré ste prenášali na plátno a na kamene. Ako cyklus vznikal?
Počas socializmu bola téma holokaustu tabuizovaná. Po Novembri 1989 som sa pustil do štúdia historických faktov. Navštevoval som zdevastované židovské synagógy a cintoríny podľa knihy Židovské náboženské obce na Slovensku od autorov Barkányho a Dojča. Ľudovít Dojč už vtedy vedel, že hrobka Chatama Sofera bude jedinečnou pamiatkou Bratislavy, a preto ju chcel spropagovať. Nahovoril ma, aby sme so študentmi nafotili náhrobné kamene v podzemí hrobky. Vstupovalo sa do nej vtedy cez kanálový otvor po železnom rebríku. Bolo tam vlhko a my sme fotili s bleskami napojenými do elektrickej siete. Z náhrobných kameňov sme spravili metrové zväčšeniny a výstavu sme realizovali v SNM.

Na inštaláciách Plátna spomienok a zabúdania (1997) v synagóge v Trnave a Návrat stratených (1999) v Šamoríne ako kurátori spolupracovali Jana Geržová a Peter Salner. V prvom projekte, Portréty preživších, som fotografie prenášal na plátna, ktoré som doplnil množstvom prázdnych plátien za tých, ktorí sa nevrátili. Nainštalovali sme ich na šnúru, ako v sušiarni v synagóge v Trnave. V druhom projekte som cestoval po celom Slovensku a pýtal som si od preživších fotografie, na ktorých boli tí, čo sa nevrátili a tie som prefotil. 
Arizátori cenné veci pobrali, ale fotografie ostali často nedotknuté, o tie nemali záujem. Tí, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, fotografie rôznymi spôsobmi nachádzali a pripomínali si príbuzných, ktorí tu už neboli. Preniesol som ich pomocou fotoemulzie na kamene. Bola to pripomienka starého židovského zvyku klásť kamienky na hroby, akési nadviazanie spojenia s mŕtvym. Kamene som zbieral v rôznych častiach Slovenska, vo Vysokých Tatrách, vo Vyhniach, kde bol pracovný tábor. Dodnes sa divím, že moje auto unieslo také zaťaženie, a že som ich vládal zodvihnúť. Nedávno som niektoré daroval Múzeu holokaustu v Seredi.

Na viacerých fotografických cykloch ste spolupracovali s manželkou Monikou Stacho. Napríklad v cykle Dva domy jedného pána, v ktorom ste dokumentovali kostoly a synagógy. Režijne ste s Monikou pripravili aj film Zachor o pracovnom tábore v Novákoch.
V 90. rokoch som spravil dve kratšie videá. Posledné rozhovory (1997), kde minimalistickou skratkou približujem príbehy troch ľudí počas 2. svetovej vojny a Jób (1998), prerozprávanie príbehu Martina Kučeru, ktorého životný osud pripomína biblického Jóba.

Pochádzam z Novák a z detstva si tento tábor pamätám. Práve táto spomienka bola hnacím motorom pri realizácii projektu. Prizval som aj Moniku, bol to veľký projekt. Film mapuje pamäť miesta neďaleko Novák v časti Laskár, kde bol v rokoch 1941 – 1944 pracovný a koncentračný tábor pre Židov. Od marca do októbra roku 1942 bolo z koncentráku v Novákoch vyvezených okolo 5 000 ľudí do táborov v Poľsku. Potom sa transporty zastavili a tábor v Novákoch fungoval až do vypuknutia SNP ako pracovný.
Film zachytáva výpovede piatich ľudí, ktorí boli internovaní a prežili tam časť svojej mladosti.
O svojich spomienkach v ňom hovoria Alžbeta Schicková-Tauberová, Rozália Becková-Steinerová, Alexander Bachnár, Dalma Špitzerová-Holanová a Josef Wiess. Prostredníctvom ich výpovedí sa dozvedáme, že láska má jeden z najväčších zmyslov nášho žitia a pomohla im prežiť túto strašnú etapu života. Vo videu sú použité archívne fotografie z pracovného tábora zapožičané od Ruženy Beckovej, Alexandra Bachnára, z Múzea Yad Vashem, Slovenského ústredného archívu a ďalších zdrojov. Siahli sme aj po citáciách z filmu režiséra Petra Solana Boxer a smrť (1963), nakrútenom v tábore v Novákoch v čase, keď ešte existoval.

Aktuálne pripravujete výstavu Sakrálne príbehy v Považskej galérii umenia v Žiline. Aká je jej koncepcia?
Výstava Sakrálne príbehy bude viacvrtstevnatým projektom so šiestimi kapitolami. Je to pripomenutie nášho kultúrneho dedičstva. Prvá kapitola má názov Minulosť, ako jedno z najstarších sakrálnych miest na Slovensku tam bude napríklad rondel s megalitmi v Holíči, alebo torzo najstaršej synagógy z roku 1360 v Bratislave na Panskej ulici, kde sa nachádza jezuitská kaplnka. Bude tam aj hradisko Ducové, dva najstaršie románske kostoly Nitrianska Blatnica a Kopčany, Hervartov, kde je najstarší drevený kostol a ďalšie.
V kapitole Rituály zachytávame bohoslužby na rôznych miestach, napríklad židovskú Bar Micvu alebo Konfirmáciu u protestantov. Treťou témou je Kultúra. Z mnohých synagóg sa stali, v tom lepšom prípade, galérie alebo koncertné siene, napríklad v Trnave, Šamoríne, Lučenci, Liptovskom Mikuláši a ďalších mestách. V ďalšej kapitole Konzum mapujeme synagógy, napríklad  v Banskej Štiavnici, kde je pivovar, v Trnave kaviareň, vo Vyšnom Orlíku je krčma, vo Zvolene reštaurácia a fitnes centrum...
Predposledná téma je Smútok, skladá sa z viacerých častí. Sú tam zbúrané synagógy, ktoré vo forme diptychu zobrazujú pôvodnú fotografiu synagógy a miesto, kde stála. Ďalej sú tam synagógy vo Sv. Jure a Šaštíne, kde sa preborili stropy, ale uvažuje sa o ich záchrane. Budú tam aj devastované či zničené kostoly ako je Lomnička, či Katarínka, Haluzice, Miloj na Spiši, synagógy prestavané na kresťanské chrámy, Drietoma, Slovenské Nové Mesto, Halič, Ľubotice atď.

O čom bude záverečná kapitola výstavy?
Posledná kapitola má názov Krása, tam budú zachránené synagógy v Bytči, Lučenci, Trenčíne, Bardejove, zreštaurované kostoly v Kšinnej, (v neskoro románskom kostolíku odhalili maľby, našli tam dve maľby cez seba, z novšej tam nechali oči, asi Panny Márie, ktorá prekrýva staršiu maľbu). Na jej reštaurovaní sa podieľa náš kolega zo školy Jano Síkoriak. Ako dizajnéra výstavy sme prizvali Pavla Chomu.
Je toho veľa, treba to zažiť. Najlepšie bude prísť si výstavu pozrieť do Považskej galérie umenia v Žiline (22. septembra až 5. novembra 2022).

Komentár Daniely Čarnej k dielu Ľuba Stacha: Pocta Josefovi Sudkovi (1985)

Jablko. V slovníkoch symbolov o výtvarnom umení by sme pri tomto hesle našli mnoho významov a dejiny umenia ich reflektujú aj dnes. Rajské jablko zo stromu poznania dobra a zla, jablko sváru z Paridovho súdu, v rukách malého Ježiška predznamenanie jeho vykupiteľského poslania, atribút sv. Mikuláša a sv. Doroty aj predmet študijných skíc či zátiší, reflektujúcich každodennosť života.
Jeho mnohovrstevné významy by vystačili na tematickú výstavu. Na tej mojej by z novodobejších diel určite nechýbali Cézannove zátišia s jablkami, obraz Reného Magritta s jablkom vypĺňajúcim interiér celej miestnosti (The Listening Room, 1952). Čestné miesto by na nej patrilo plastike monumentálneho ohryzka od nedávno zosnulého Claesa Oldenburga a poetickým dielam domácich autorov, Kláry Bočkayovej a Dezidera Tótha (mimochodom, v r. 1980 publikoval vtipnú maľovanku „Ako sa robí obložené jablko“), či Adamovi a Eve Doroty Sadovskej.
A, samozrejme, na pomyselnej výstave by boli zastúpené časozberné série s jablkami Ľuba Stacha, ktoré sú poctou tvorbe Josefa Sudka a poctou životu. Symbolickým spôsobom zachytávajú pokojné, tiché a pomalé plynutie času, prirodzený proces postupnej premeny života, s viac či menej viditeľnou krásou každej jeho etapy. Aj keď jej objavovanie je často náročným procesom, stojí za to sa do neho pustiť.