Naučili sme sa nie práve jednoduchý gruzínsky jazyk a mohli sme lepšie porozumieť životu tunajších ľudí. Skutočne sme sa museli veľa naučiť v bezprostrednom kontakte s ľuďmi, „neodstrihli“ sme sa od problémov, ktoré nás všetkých obklopovali. Prežiť tieto neľahké časy spoločne však bolo prozreteľné.

Aké boli prvé kroky pri obnove katolíckeho spoločenstva?

Z katolíckych chrámov zostal otvorený len jediný – Kostol sv. Petra a Pavla v Tbilisi. Roztrúsené komunity na vidieku osireli. Naším počiatočným krokom preto bolo znovu nadviazať kontakty a hľadať kňazov z iných krajín či miestnych cirkví, ktorí by nám mohli prísť pomôcť. Veľmi pomaly sme začali s obnovou najdôležitejších štruktúr. Domnievam sa, že katolícku vieru nielen v Gruzínsku, ale aj v iných komunistických krajinách zachránil ruženec. Ľudia sa stretávali v domoch na modlitby a staré mamy cítili zodpovednosť za to, aby sa modlili. Nepotrebujete kňaza ani ružence – Zdravasy sa dajú počítať aj na prstoch.

Prvou úlohou, ktorú sme si dali, bola príprava katechétov. Na prvom letnom študijnom tábore sme zhromaždili okolo 30 mladých ľudí a počas 10 dní sme ich intenzívne vzdelávali, aby mohli začať pracovať s deťmi. Prvou knihou, ktorú sme dali vytlačiť, bol Katechizmus katolíckej cirkvi. A postupne sme riešili ďalšie veci…

Ako ste prežívali kaukazskú vojnu, ktorá vypukla roku 2008? Aká bola úloha cirkvi v tomto čase?

Vojna prišla celkom nečakane, vôbec som si nemyslel, že sa také niečo môže stať. Rusko dalo jasne najavo, že Gruzínsko nemá žiadnu šancu – útoky sa priblížili k Tbilisi. Prvýkrát som videl ľudí panikáriť. Celý mesiac sme v našej spoločenskej miestnosti prijímali utečencov z Gori a starali sme sa o nich. Doteraz mi niektorí pri príležitosti výročia vojny posielajú ďakovné listy. Gruzínska charita sa veľmi aktívne zapojila do pomoci vysídlencom a poskytovala jedlo. Spomínam si, že hneď, ako to bolo možné, sme vypravili kamión s potravinami do Gori. Prvá pomoc, ktorá tam prišla, bola teda naša – miestny pravoslávny biskup ju rozdelil podľa potreby.

Aké sú v súčasnosti najväčšie výzvy cirkvi v Gruzínsku? Čo zostáva urobiť aj po mnohých rokoch misionárskej služby?

Prvou výzvou do budúcnosti je ekumenická práca – je to hlavná a veľmi náročná úloha. Pravoslávna cirkev má v dôsledku dedičstva vlastnej minulosti stále problémy otvárať sa týmto smerom. Katolíci sa cítia nielen ako menšina, ale často sú aj diskriminovaní a zaobchádza sa s nimi nespravodlivo. Stačí spomenúť šesť kostolov katolíckej cirkvi, ktoré boli skonfiškované a už sa jej nikdy nevrátili, alebo zákaz sobášov snúbencov rôznych vierovyznaní. Ekumenická cesta si tu vyžaduje veľa trpezlivosti a pozostáva z neustáleho hľadania nových možných priesečníkov, z vytvárania osobných vzťahov, ktoré sa môžu stať mostmi. Významnú úlohu na nej zohráva naša univerzita, na ktorej absolútnu väčšinu študentov tvoria nekatolíci. Druhou výzvou je podľa mňa vzdelávanie veriacich – ide o to, aby ich viera bola čoraz silnejšia a istejšia. Na tomto sa osobitne podieľajú kňazi a rehoľníci vo farnostiach. Treťou výzvou je ukázať milosrdnú a milujúcu tvár Boha – týka sa to najmä ľudí, ktorí sa ocitli vo vážnych ťažkostiach.

Vnímame, že je nás príliš málo, pričom naše miesta pôsobenia v čoraz komplexnejšom svete pribúdajú alebo sa menia. Našťastie máme mladých, ktorí sa pripravujú na kňazstvo i zasvätený život. Cesta formácie je dlhá, no nie je to na škodu, pretože formácia musí byť dobrá. Získať kňazov zo zahraničia, ktorí by s nami spolupracovali, nie je jednoduché aj s ohľadom na jazykovú bariéru. Naučiť sa gruzínsky jazyk si žiada dlhé štúdium a dá sa využiť iba na tomto území. Pán však vidí a stará sa.

Aká je podľa vás budúcnosť katolíckej cirkvi v Gruzínsku?

Rád by som využil túto príležitosť a vyslovil veľké poďakovanie ACN: ďakujem tým, ktorí s nami spolupracujú a majú s nami trpezlivosť. Naozaj cítime, že sme milovaní. Hoci nemáme veľa finančných prostriedkov, sme schopní žiť každý deň v dôvere v Boha. Všetci sme povolaní ohlasovať evanjelium, ale rôznymi spôsobmi.

Tu v Gruzínsku som objavil hodnotu slova „katolícky“ – je to krásna myšlienka, že my katolíci môžeme ostatným tunajším cirkvám ukázať, že je dobré mať srdce, ktoré nepozná hraníc, nikoho neuprednostňuje a stále sa pozerá za svoje hranice. Je úžasné vydávať svedectvo o Bohu, ktorý nás prostredníctvom svojho Srdca učí mať široké obzory, nezameriavať sa len na svoje záujmy, ale čoraz viac sa otvárať druhým. Takáto je Božia láska k nám, a preto by také malo byť aj naše svedectvo a učenie. V tomto spočíva to krásne posolstvo – evanjelium. A pre mňa je to symbol katolicizmu.