Zápas o prežitie pacienta RS. Aktívni sú poľskí aj britskí biskupi, ale nemusí to stačiť

Ešte 6. novembra minulého roku dostal Poliak žijúci v Anglicku známy pod skratkou ako „pacient RS“ infarkt, následkom ktorého upadol do kómy. Pri živote ho udržiavajú prístroje, ktoré za neho dýchajú a poskytujú mu výživu. Briti ho chcú od prístrojov odpojiť, a tak ho vlastne nechať umrieť hladom a smädom. Do prípadu sa vložili aj Poliaci, ktorí žiadajú o jeho prevoz do Poľska, čo však britské súdy, ktoré fakticky rozhodli o jeho smrti, odmietajú s odôvodnením, že pri prevoze by pacient mohol umrieť.

Ako je niečo tak bizarné vôbec možné? Na základe medializovaných informácií sa zdá, že začiatok treba hľadať v rodine „pacienta RS“, z ktorej časť požaduje odpojenie od prístrojov a časť zas žiada o pokračovanie výživy. Nie je známe, ktorá časť rodiny je na ktorej strane, vieme však, že britské súdy povolili odpojenie pacienta od prístrojov. Podľa CNA argumentujú tým, že podávanie živín „nie je v jeho najlepšom záujme,“ pretože predtým uviedol, že „v prípade ťažkej choroby by nikdy nechcel byť príťažou.“

Zástancovia zachovania podávania výživy zas argumentujú tým, že RS bol známy ako angažovaný, praktizujúci katolík, ktorý sa staval proti potratom a v Británii široko medializovanom prípade Alfieho Evansa, ťažko chorého malého dieťaťa, ktoré lekári odpojili od prístrojov, dokázateľne zastával stanovisko proti rozhodnutiu odpojiť Alfieho od prístrojov.

Prípad vzbudil veľkú pozornosť aj v Poľsku, preto sa vo veci časom začali angažovať aj poľské orgány. Tie ponúkli možnosť previesť pacienta RS do jeho domoviny, kde by sa mohlo pokračovať v umelom podávaní výživy. Túto ponuku však britské súdy odmietli s odôvodnením, že pri prevoze by pacient mohol prísť o život.

Tento spor však nie je len ďalším z rady bizarných rozhodnutí súdov vo veci odpojenia ťažko chorého pacienta od prístrojov. Súčasné rozhodnutie je problematické aj z toho dôvodu, že by vytvorilo dva nebezpečné precedensy.

Prvý sa týka výkladu toho, čo je základnou a čo medicínskou starostlivosťou. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako trochu triviálna otázka, v skutočnosti sa jedná o kľúčovú vec. Britské súdy totiž rozhodli, že pacienta RS možno odpojiť práve preto, lebo umelé vyživovanie považujú za medicínsku starostlivosť. Odporcovia tohto rozhodnutia, ktorých verejným hlasom je David Albert Jones, bioetik a riaditeľ Anscombe Bioethics Centre, zase argumentujú, že ide o základnú starostlivosť, ktorá nemôže byť nikomu odopretá. Nebezpečný precedens spočíva v tom, že ak sa bude považovať umelé vyživovanie pacienta za medicínsky zákrok, bude ľahšie odpájať od prístrojov ľudí, ktorí sú na ne odkázaní.

Druhý precedens vyplýva z viery pacienta RS. Vieme o ňom, že bol angažovaným katolíkom, ktorý sa snažil žiť v zhode s učením katolíckej cirkvi a nestaval sa voči jej náuke. Avšak, ako poukazuje už spomínaný bioetik David Albert Jones, tá sa v otázke umelého vyživovania prikláňa k tomu, že sa jedná o základnú starostlivosť a nie o medicínsky zákrok, a preto odmieta zastavenie vyživovania. Jones vychádza najmä z príhovoru pápeža Jána Pavla II. z roku 2004 s názvom Život udržujúce liečby a vegetatívny stav. V nej pápež hovorí jasne: „Rád by som zdôraznil predovšetkým to, že podávanie vody a jedla, aj keď je poskytované umelými prostriedkami, predstavuje vždy prirodzený prostriedok na zachovanie života, nie lekársky úkon.“ Jones taktiež pripomína, že neexistuje dôkaz o tom, že by RS považoval výživu za medicínsky zákrok a nie za základnú starostlivosť. Skôr naopak.

Rozhodnutie britských súdov teda neznamená predel len v otázke chápania umelej výživy, ale aj v tom, že jeho rozhodnutie je v rozpore s vierou pacienta. Toto rozhodnutie tak znamená, že súdy môžu odpájať ľudí od prístrojov, aj keď to je v rozpore s ich vierou a ich presvedčením. Takto však britské súdy potláčajú náboženskú slobodu a šliapu po jednom zo základných ľudských práv.

Aj z tohto dôvodu sa do prípadu vložila najprv anglická katolícka cirkev a tento týždeň už aj poľská konferencia biskupov, ktorej predseda Stanisław Gądecki poslal predsedovi biskupskej konferencie Anglicka a Walesu kardinálovi Nicholsovi list, v ktorom ho žiada o podniknutie ďalších krokov na záchranu ich krajana.

S odvolaním sa na Gadeckého vlastný list zase napísali britskí biskupi John Sherrington (biskup zodpovedný za otázky života v biskupskej konferencii Anglicka a Walesu) a Mark O´Toole (miestny biskup pacienta) a adresovali ho britskému ministrovi zdravotníctva Mattovi Hancockovi, ktorému pripomenuli, že neexistuje dôkaz, podľa ktorého by sme mohli usúdiť, že pacient RS by považoval podávanie výživy za medicínsky zákrok, a taktiež pripomenuli ponuku poľských orgánov na prevoz pacienta do Poľska.

Medzitým sa v prípade pacienta RS udiali dve veci. Prvou je, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu odmietol sťažnosť časti rodiny pacienta. Druhou je, že miestne médiá 18. januára informovali o tom, že nemocnica v Plymouth, v ktorej pacient leží, ho už začala odpájať od prístrojov.

Príbeh pacienta RS sa v mnohom podobá už spomínanému prípadu Alfieho Evansa, ktorého odpojili od prístrojov v apríli 2018, a taktiež prípadu Vincenta Lamberta, ktorému prestali podávať výživu v lete 2019. Podobne ako v prípade pacienta RS, aj v prípade Alfieho ponúkal pomocnú ruku iný štát, konkrétne Taliansko, ktoré mu dokonca udelilo talianske občianstvo, aby pomohlo jeho prevozu do rímskej nemocnice Bambino Gesú, kde boli lekári ochotní pokračovať v liečbe.

O odpojení Alfieho vtedy rozhodol britský súd na žiadosť lekárov liverpoolskej nemocnice, v ktorej sa Alfie liečil, v rozpore s požiadavkou jeho rodičov, ktorí odmietali odpojenie od prístrojov a žiadali o prevoz dieťaťa do Talianska. Sudca vtedy argumentoval tým, že práva dieťaťa majú prednosť pred právom rodičov rozhodnúť, čo je pre ich potomka najlepšie.

I keď lekári vtedy predpokladali, že 23-mesačný Alfie zomrie krátko po odpojení od prístrojov, chlapec po odpojení začal sám dýchať a zomrel až po piatich dňoch. „Môj gladiátor zložil štít a dostal krídla,“ napísal vtedy Alfieho otec.

Vincent Lambert bol Francúz, dlhodobo pripútaný na lôžko po vážnej dopravnej nehode. Podobne ako v prípade pacienta RS, ani tu sa na ďalšom postupe nevedela dohodnúť jeho rodina. Zatiaľ čo jeho manželka žiadala odpojenie od prístrojov, jeho rodičia, hlboko veriaci katolíci, žiadali o pokračovanie a deklarovali, že sú ochotní sa o neho osobne naďalej starať.

V jeho prípade sa taktiež angažovala aj cirkev, najmä arcibiskup Paríža Michel Aupetit, ktorý až do svojich 40 rokov pracoval ako lekár. Ten vtedy taktiež pripomenul, že prísun základných živín nie je liečbou, ale iba základnou starostlivosťou, ktorú potrebujú aj mnohí starí a nevládni ľudia či novorodenci a pýtal sa, či je človek skutočne len funkčný robot, ktorého treba vypnúť, keď už neplní svoju funkciu.

Pri prekovaní Lambertovho prípadu na kasačnom súde vo Francúzsku sa taktiež riešili precedensy. Lenže opačné ako v prípade pacienta RS. Generálny prokurátor vtedy argumentoval aj tým, že „ak uznáme právo na život ako najvyššiu hodnotu, potom sa zákon Leonetti (o vyhladovaní smrteľne chorých) a zákon Veilovej (o potratoch) spochybnia. Avšak vôľa ľudu schválila tieto zákony. Preto právo na život nemôže byť uznané ako najvyššia hodnota v rebríčku ľudských práv.“

Vincent Lambert za jedenásť rokov, ktoré strávil na lôžku, prekonal štyri procedúry s cieľom usmrtiť ho hladom. Posledná piata, ktorá trvala viac ako týždeň, sa mu napokon stala osudnou.