Moje kňazstvo drží Boh, manželka a veriaci, hovorí gréckokatolícky kňaz Čížik

Pôsobíte ako farár v gréckokatolíckej farnosti Bratislava – Staré mesto. Odkedy ste na tomto mieste?

Najprv som bol kaplán vtedajšieho farára Petra Rusnáka. Keď vzniklo nové biskupstvo, Peter Rusnák sa stal biskupom a ja som nastúpil na miesto farára. Je to už šestnásť rokov.

Gréckokatolíci sú doma hlavne na východe Slovenska. Aké to bolo prísť do Bratislavy, nebolo to niečo ako misia? Aj vízia pastorácie tu musela byť úplne odlišná.

Vedel som, že to v niečom bude iné, ako keby som ostal slúžiť na východe. Ale nebol to kultúrny šok. Študoval som na Orientálnom kolégiu v Nemecku, v medzinárodnom prostredí, bol som tam skoro štyri roky. Boli tam ľudia z Egypta, Indie, Ukrajiny či Ruska. Tam som pochopil a na vlastnej koži zažil, čo je to pestrosť v jednote kresťanstva a v katolíckej cirkvi zvlášť. Naučil som sa byť otvoreným, žiť ekuménu v praxi a v komunite.

Takže príchod do Bratislavy pred tými šestnástimi rokmi bol takým prirodzeným prechodom. Už v Nemecku som vnímal ten orientálny inštitút ako taký diaspórny ostrov. Nemci nevedeli, čo je východná cirkev alebo čo sú gréckokatolíci. Chodili sme tam do rímskokatolíckych farností a v podstate sme predstavovali tie naše domovské cirkvi. Pre prácu v diaspóre a Bratislava pre gréckokatolíkov diaspórou je, som mal dobrú skúsenosť.

Katolícka cirkev je geniálna vo svojej rozmanitosti. Miliarda tristo miliónov veriacich, ktorí sa dokážu zjednotiť pod krížom, to je v čase, keď je všetko atomizované, veľká vec. Čo vás to naučilo?

To, že katolícka cirkev je úžasné spoločenstvo. Veď okrem latinskej cirkvi, teda rímskokatolíckej, ktorá je najväčšia, jej súčasťou je ďalších vyše dvadsať východných cirkví. Máme tam päť obradových skupín. Je tu neuveriteľná pestrosť.

Zvykne sa tak vravieť, že Boh je len jeden a je jedno ako verím a do akého kostola chodím. Ale nie je to jedno. Áno, Boh je len jeden, ale je rozdiel po akej ceste kráčaš. Či ideš východnou alebo západnou cestou, alebo stenou po ktorej sa štveráš. Každá z tých ciest je v niečom iná a obohacuje veriaceho iným spôsobom. No a základ je, že žiadna z tých ciest ťa nezväzuje, ale dáva ti slobodu pre Boha. Spoločným aspektom je mať vzťah s Bohom, aby to nebolo len o vonkajšom formalizme a dobrom pocite s dôsledne vykonaných predpisov.

Šestnásť rokov je pomerne dlhé obdobie. Bratislava sa mení doslova zo dňa na deň. Aká to bola farnosť pred tými rokmi?

Farnosť bola iná, ale aj ja som bol „iný“. Po dlhom čase som tu bol ženatý kňaz. Prišiel som aj s manželkou, práve sme čakali naše prvé dieťa. Čo som tak započul medzi riadkami, to, aby tu pôsobil ženatý kňaz, bola požiadavka od farníkov. Naša farnosť mala tiež povesť, že aj keď je na západe, tak je východnejšia, ako farnosti na východe.

Čo to znamená?

Ide o liturgický zmysel. Bratislavská farnosť bola priekopnícka v tom hľadaní liturgickej čistoty. Bolo to spôsobené tým, že tu boli intelektuáli, ktorí boli zbehlí v tradícii a skúšali to robiť tak, ako sa to má, s dôrazom na autentickú východnú tradíciu. Tiež sa tu slúži v dvoch jazykoch vo vyváženom pomere. V cirkevnoslovanskom jazyku a tiež v slovenskom jazyku. V nedeľu máme napríklad dve slovenské a dve cirkevnoslovanské liturgie.

No a čo sa týka pastorácie?

Je tu veľká fluktuácia ľudí, ktorí sa obmieňajú. Nie je to typická „sídlisková“ farnosť. Niektorí ľudia prichádzajú aj zo vzdialenosti dvadsať kilometrov. To znamená, že farár sa do veľkej miery tomu musí prispôsobiť. Ak chcete urobiť nejaké farské stretnutie, nemôžete si len tak povedať, že bude povedzme v stredu alebo vo štvrtok. Tí ľudia by nemohli prísť. Tak sme sa začali sústrediť na nedeľu a vznikla tradícia nedeľných farských obedov. Je to spoločný obed po liturgii. Stretneme sa, preberieme dôležité veci, podelíme sa s radosťami i starosťami života, spoznávame sa, komunita sa takýmto spôsobom upevňuje.

Prekvapujúce je, že v nedeľu slúžite až štyri liturgie. To je pomerne dosť a je to o polovicu viac ako pred koronakrízou. Vtedy ste mali iba dve. Čiže vy ste odliv veriacich nezaznamenali.

Áno, pred koronou boli iba dve liturgie v nedeľu, no potom, čo boli obmedzené počty veriacich v chrámoch, sme pridali ešte dve liturgie, aby sa ľudia netlačili, aby sa dodržali odstupy a aby mohli do chrámu prísť všetci, ktorí majú tú potrebu. Ľudia sa naučili chodiť na všetky štyri liturgie, a tak sme to už nechali takto. Nie, odliv veriacich nenastal. Samozrejme aj nám zomrelo niekoľko ľudí počas korony, ale farnosť naďalej žije.

Vám cez koronu pomohla zostať v kontakte s veriacimi aj digitálna televízia, boli ste v tom priekopníci.

U nás sa začalo „digitalizovať“ už dva roky pred koronou. Logos TV osadili v našich hlavných chrámoch kamery a začali sme vysielať online. Ľudia už teda boli zvyknutí pozerať liturgie či iné bohoslužby. A keď prišla korona, keď sa kostoly zavreli, alebo keď sa obmedzila účasť, zostali sme v spojení.

Tie kamery vysielajú stále, ak sa nemýlim, síce bez zvuku, ale sú aktívne celý čas. Neruší vás to? Predsa tá intimita posvätných úkonov, ale aj súkromia ľudí sa tým narúša.

Najprv som to vnímal a vyrušovalo ma to, stále som myslel na to, že pozor, si na kamere, ale postupne si človek zvykne a berie to ako normálnu súčasť tej služby.

Ale áno, občas som z toho unavený. No aj bez kamier, ak si farár, kolegovia to potvrdia, tak si stále pod drobnohľadom. Či už svojich veriacich, ale sledujú ťa aj ľudia, ktorí nemajú k cirkvi blízko.

Byť kňazom znamená vzdať sa seba a darovať sa ľuďom. Aj iní duchovní hovoria o tom, aké to býva náročné. Zvlášť ak sú introverti.

No priznám sa, také prvé dva roky, keď som verejne slúžil liturgiu, som mal z toho veľký stres. Je to zodpovednosť, plus nebolo v mojej povahe vystupovať pred toľkými ľuďmi. V osobnom kontakte som si bol istejší. Časom sa to ustálilo a zvykol som si.

Hovoríte o tom, že ste si zvykli, ale dá sa vyhnúť rutine?

Rutina je dobrá, lebo ma drží v istých koľajach. Človek si nájde balans medzi rutinou a niečím novým. Ako je aj v Písme, že Ježiš podľa svojho zvyku prišiel v sobotu do synagógy. To bola tá rutina. A potom sa stalo niečo nové, otvoril knihu a povedal, že teraz sa splnilo čo napísali proroci. Takže rutina alebo zvyk vás drží v tempe a nové veci vás inšpirujú, aby ste neupadli do stereotypu. Každý deň človeka je v niečom iný a prináša nové podnety. A teda aj keď je liturgia rovnaká a sú tam aj rovnaké texty, tak v inom čase vám hovorí tým istým jazykom nové veci. To je to prepojenie medzi novou skúsenosťou a tradíciou liturgie.

Kňaz sa pri liturgii dotýka posvätna. Ako katolíci veríme, že prichádza k reálnej premene chleba na telo, Pána Ježiša Krista a vína na krv Ježiša. Čo vo vás vyvoláva toto vedomie?

Je to obrovská pokora. Ale nie moja pokora, ale pokora Boha. Boh, ktorý stvoril vesmír, sa stáva tak pokorným, že sa ohraničuje do matérie, do toho kúska chleba, a to len preto, aby mohol stretnúť človeka a dotknúť sa môjho života a mojej matérie. Ako kňaza ma to učí pokore. Keď je Boh taký pokorný, ako ja môžem byť iný? Je to inšpirácia pre kňazskú službu.

Východná tradícia je zaujímavá aj v tom, že na kňazov sú svätení ženatí muži. Čo prináša život ženatého kňaza?

Mne pomohlo manželstvo v kňazstve. Vždy, keď boli nejaké chvíle ťažké či krízové situácie, ktoré som zažíval, tak manželka podporila moje kňazstvo. Vtedy som si vždy znovu a znovu uvedomil veľkosť a poslanie manželky v živote kňaza. Stačí sa pozrieť do ťažkých 50. rokov dvadsiateho storočia, keď komunisti ničili cirkev a tú našu gréckokatolícku zvlášť, akú významnú úlohu tam zohrali manželky kňazov. Podporili svojich mužov, aby zostali verní cirkvi, aby nepodpísali prechod na pravoslávie, aby nespolupracovali s režimom. A to aj za cenu, že s celými rodinami boli uvrhnutí do vyhnanstva, chudoby a prenasledovania. Týmto im vyslovujem veľký rešpekt a uznanie.

My nie sme vystavení takým explicitným útokom, ale každá doba má svoje úskalia. Rod Dreher to nazýva mäkká totalita. Táto mäkká totalita ničí kresťanov aj kňazské povolania.

Manželka kňaza teda z neho môže urobiť ešte lepšieho kňaza, ale zase v opačnom prípade môže aj jeho kňazstvo zruinovať.

Presne tak. A rád by som podotkol, že manželstvo a kňazstvo sa nedá žiť oddelene. Že v kostole som kňazom a doma iba manželom. Tak to nie je. Kňazstvo žijete všade. Jedno je v druhom. Našťastie Boh mi dal dobrú manželku, ktorá moje kňazstvo zveľaďuje. Máme spolu tri deti a snažíme sa už doma žiť Cirkev v malom a tiež sa podľa možností zapájame do života farnosti. Spoločne chodievame v nedele sláviť sv. liturgie okrem Bratislavy aj do blízkych miest a obcí – Malaciek, Pezinka, Lehníc a Bernolákova. Pri našich liturgiách sa nezaobídeme bez kantorov – spevákov, ktorí vedú spev. A práve túto službu robí manželka spolu s dcérami, syn začína ako miništrant. Manželka tiež využíva svoje kulinárske umenie pri príprave rôznych pohostení i farských obedov. Môžem teda povedať, že moje kňazstvo drží Boh, rodina i veriaci.

Keď celibátni kňazi hovoria o rodine, z úst ich kritikov počuť slová, že o tom nič nevedia, ak nie sú ženatí. Paradoxom je, že tí kritici ale nepočúvajú ani ženatých kňazov… Ale predsa, myslíte, že ak ako kňaz žijete v manželstve, tak lepšie rozumiete problémom rodín?

Väčšina ľudí vychádza z nejakej rodinnej situácie. Ako celibátni kňazi, tak aj ženatí. Do veľkej miery je to všetko o empatii. Napríklad aj ženatý kňaz, keď je uzavretý, keď žije v bubline a manželku má len ako tú, ktorá sa stará, aby veci fungovali, ktorá udržiava rodinný krb, tak nemusí byť otvorený a chápať problémy ostatných ľudí. Je to o mojej schopnosti vcítiť sa do tých ľudí. Ako ženatý kňaz viem azda niečo viac o výchove detí, starostiach a radostiach s nimi. Každý človek je iný, no všetci máme podobné problémy.

Myšlienka dneška je, že rodina je ohrozená. Realita je, že rodiny sa rozpadajú. Kde je koreň tohto rozkladu?

Ako kňaz, ktorý je v pastorácii, môžem povedať, že rodiny sa rozpadajú hlavne vtedy, keď zlyhá napojenie na Boha. Keď tam miesto Boha vstúpi egoizmus. Máme slobodnú vôľu, môžeme sa rozhodnúť alebo pre Boha, ktorý je dobro, alebo pre zlo. A to zlo je rozklad. Aby rodina vydržala, je potrebná aj obeta. Koľkokrát počuť, že človek príde a povie, že už sa necíti vo vzťahu komfortne a odíde od rodiny a malých detí. Povie, že už viac nebude slúžiť, nebude sa obetovať. Ak prevládne egoizmus a neberieme ohľad na toho druhého a vznikajú obrovské zranenia. Nechávame za sebou spúšť. Nikoho však nesúdim, človek má slobodnú vôľu a nikto nikoho nemôže prinútiť, aby zostal nasilu s druhým človekom.

V Bratislave vznikla pred časom gréckokatolícka ukrajinská farnosť. Ste v kontakte?

Samozrejme. Biskup Peter Rusnák pozval ukrajinského kňaza a prijal ho medzi kňazov svojej eparchie. Kňaz sa volá Igor Marusyn, pochádza z Ľvovskej oblasti, je tu s manželkou, majú štyri deti a starajú sa o ukrajinských gréckokatolíkov v Bratislave a okolí. Sme v kontakte aj s ukrajinským biskupom Stepanom Susom, ktorý má na starosti pastoráciu zahraničných gréckokatolíkov. V rámci návštev chodieva aj do Bratislavy, navštevuje ukrajinskú farnosť aj naše biskupstvo, aj tu s nami katedrále slúžil svätú liturgiu. Ukrajinská misia funguje, majú kostol v Lamači, rímskokatolícka cirkev a mestská časť Lamač im umožnili, aby sa tam veriaci stretávali.

Ste novým spolupracovníkom Štandardu. O čom budete písať?

Mojou srdcovkou sú témy, ktoré sa týkajú kresťanského východu, ale aj témy, ktoré prepájajú východ a západ.

Posledné slovo patrí vám…

Som presvedčený, že určité povedomie o východných cirkvách je medzi čitateľmi (Štandardu) štandardom. Mojou ambíciou je preto ísť pri týchto témach do hĺbky a ponúknuť aj svoje vnímanie podložené osobnou skúsenosťou.