Ruskí generáli by nedovolili Putinovi odpáliť jadrovú zbraň. Povedali by nie, tvrdí generál Šedivý

Čo znamená Putinova mobilizácia pre Európu? Ako môže ovplyvniť ďalší vývoj vojny na Ukrajine a pomery v Rusku? V Salóne Týždenníka Echo hľadajú odpovede generál Jiří Šedivý, bývalý náčelník generálneho štábu Armády Českej republiky, politický geograf Ján Kofroň z Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe a Daniel Koštoval, bývalý námestník českého ministra obrany pre vyzbrojovanie.

Pán generál, je podľa vás mobilizácia zásadný zlom v celej vojne?

Šedivý: Samozrejme. Putin k mobilizácii skôr alebo neskôr musel pristúpiť. A pristúpil k nej až vo chvíli, keď už vyčerpal všetky možnosti pôvodného kontingentu, s ktorým začal vo februári inváziu. Už nebol schopný zohnať pre Ukrajinu ďalších regrútov, prípadne vojakov súkromnej armády vagnerovcov. Postupom času sa ukazovalo, že Ukrajinci sú početne silnejší. Že sú silnejší v kvalite zbraní a možno aj v počte zbraní. Musel k tomu pristúpiť, ale odkladal to, ako to išlo, pretože vedel, že reakcia spoločnosti bude veľmi negatívna.

Bola ešte negatívnejšia, než Putin čakal?

Šedivý: To, že nechal situáciu na fronte dôjsť tak ďaleko, než sa odhodlal na mobilizáciu, svedčí o tom, že si veľmi dobre uvedomuje, aká vyhrotená je atmosféra v spoločnosti. Nebolo to prvýkrát. Rovnaké napätie vznikalo, keď sa Gorbačov rozhodol poslať ďalších vojakov do Afganistanu a výbor matiek vojakov sa proti tomu veľmi ostro postavil. A to v celej vtedajšej vojne padlo len 14,5 tisíca Rusov. Za celé tie roky.

Teraz sa hovorí o tom, že na Ukrajine od februára padlo už 10-tisíc Rusov. Podobný odpor spoločnosti zažil Putin aj pri čečenských vojnách. On veľmi dobre vedel, že vo chvíli, keď mobilizáciu spustí, príde veľký odpor spoločnosti. Určite má dobré informácie, aká je atmosféra v tých vrstvách, ktoré tvoria základ ruskej spoločnosti. Preto sa nechcel dlho odhodlať. Nakoniec to urobil. A vidí, že je to skutočne veľký problém.

Koštoval: Čo to pre nás znamená? Musíme to brať tak, že je tu hrozba a Rusko môže byť schopné postaviť niekoľkomiliónovú armádu, ktorá sa môže otočiť proti nám. Pre krajiny Severoatlantickej aliancie to znamená, že by mali byť schopné zväčšiť svoje mierové armády. Nie počas niekoľkých rokov, ale počas niekoľkých mesiacov. To je skúsenosť z Ukrajiny. Ruská mobilizácia má na nás priamy vplyv, na ktorý by sme mali vedieť reagovať.

To znie celkom naliehavo.

Koštoval: Hovorím, že sa máme pripraviť na to, aby sme boli schopní mierové armády počas niekoľkých mesiacov rozvinúť do vojnových. Vojnová armáda je vždy niekoľkokrát väčšia ako tá mierová. Nehovorím, že tú premenu máme teraz začať. Nielen my, ale všetky európske štáty Severoatlantickej aliancie by mali byť schopné rýchlej premeny svojich armád na vojnové počas pár mesiacov. My to dnes v zásade nevieme. To sa netýka len počtu ľudí a úrovne ich výcviku. Platí to aj o zásobách, aké má armáda v skladoch. A tiež výrobných kapacít obranného priemyslu. Toto všetko sa až do tejto chvíle neriešilo, pretože stačili malé profesionálne armády, ktoré bojovali s medzinárodným terorizmom.

Odkiaľ by sa brali ľudia na zmenu armád na vojnové?

Koštoval: Všetci, čo majú viac ako dvadsať rokov, si pamätajú, že v Česku bola povinná vojenská služba. My by sme sa nemali vracať týmto smerom. Musíme pristúpiť k nejakému modernému štýlu zväčšovania armády, aký majú napríklad Švédsko alebo Fínsko. Profesionálna armáda sa tam podporuje niečím, čomu sa hovorí napríklad národná garda alebo aktívne zálohy. V nich musí byť výrazne viac ľudí ako tých tri a pol tisíc, ktoré má v aktívnych zálohách Česká republika.

Koľko ľudí majú v gardách a zálohách Švédi a Fíni?

Koštoval: Fínsko má profesionálnu armádu do 30-tisíc ľudí. Ale majú brancov a aktívne zálohy a sú schopní sa pomerne rýchlo rozvinúť do vojnovej armády až s 900-tisíc ľuďmi [Fínsko má 5,5 milióna obyvateľov, pozn. red.].

Kofroň: Fínsko má klasickú braneckú armádu masovo mobilizačného typu. Majú povinnú vojenskú službu deväť, desať, jedenásť a dvanásť mesiacov, podľa toho, čo v armáde robíte.

V akom veku sa vo Fínsku chodí na vojnu?

Kofroň: Od osemnástich do dvadsiatich piatich rokoch. Podľa toho, akú máte kvalifikáciu. Tá armáda sa od začiatku buduje ako masovo mobilizačná. Gardy majú zasa typicky anglosaské krajiny, a teraz ich bude mať Švédsko. Vo Fínsku nastupuje osemdesiat percent mužov na povinnú službu. Keď nemáte vzdelanie a počíta sa s vami niekde na úrovni strelca družstva, tak tí ľudia idú na vojnu na deväť mesiacov. Vysokoškoláci, ktorí majú mať dôstojnícky kurz, idú zväčša na tých dvanásť mesiacov.

Takže keď zdravý mladý muž vo Fínsku doštuduje univerzitu, nastupuje takmer na rok na vojnu?

Kofroň: Áno. Dokonca tam platí, že keď sa chcete uchádzať o vedúce posty v štátnej správe, ale aj v súkromnom biznise, tak by ste mali mať tú dlhšiu, skoro ročnú vojenskú službu dôstojníckeho typu. Keď ste absolvovali tú kratšiu, tak už sa ten, kto vás chce najať do práce, začne pýtať, kde bol vo vašom prípade nejaký problém. Toto by u nás asi neprešlo. Ak sa tu dá o niečom debatovať, tak je to britský systém gárd.

Koštoval: Fíni sú na hranici s Ruskom. Prešli priamou vojnou so Sovietskym zväzom a veľmi dobre si to pamätajú. Aj priemysel majú nastavený tak, že sú veľmi rýchlo schopní celý štát zmobilizovať na totálnu obranu. To nie je náš prípad. Oni boli do tejto chvíle neutrálny štát, až teraz vstupujú do NATO. Na fínskom príklade chcem len ukázať, že by sme mali byť v Česku schopní postaviť vojnovú armádu so silou zhruba 150-tisíc ľudí a prípadne dopĺňať straty. My zatiaľ žiadny systém nemáme.

Podľa zákona je v ČR branná povinnosť všetkých vo veku 18 až 60 rokov. Pre mužov aj ženy. Nemáme však systém. Nemáme vycvičených a pripravených ľudí. Som presvedčený, že mierová armáda by sa v Česku mala doplniť pomerne veľkými aktívnymi zálohami, v ktorých by bolo okolo 40-tisíc ľudí. Aktívna záloha cvičí niekoľko týždňov v roku, takže by mala byť čiastočne pripravená. Tá mierová profesionálna armáda a aktívna záloha by sa mala doplniť čiastočným konskripčným systémom. Ako vo Švédsku, kde je to motivačné. Kto chce, môže vojenskú službu podstúpiť. Má za to nejaké benefity. Záujem o službu v armáde je tam taký, že si švédska armáda môže vyberať z uchádzačov len tých kvalitných. A to vo vzdelaní, ako aj vo fyzickej pripravenosti.

Motivácia je finančná?

Koštoval: Armáda vám napríklad zaplatí vysokú školu.

Znamená pre nás ruská mobilizácia skutočne to, že máme začať premýšľať o zmene malých mierových armád na masovejšie, schopné nasadenia v priebehu niekoľkých mesiacov?

Kofroň: S tým úplne súhlasím. V tom bode už sme podľa mňa boli v roku 2014. Už vtedy sme sa mali začať pripravovať. Museli sme však na tú debatu čakať až do chvíle, kým Rusko úplne nepokryte nenapadlo susedný štát a zabralo dvadsať percent jeho územia. A my sa začíname ešte len baviť, v akom stave máme armádu. Že sme po roku 2014 dávali iba jedno percento HDP na obranu. Že na tom bola podobne veľká časť európskych krajín. A že to možno nestačí. To je úplne bizarný moment, ktorý ukazuje, že sa verejná debata o obrane vedie úplne scestne. My sa pozastavujeme nad chaotickou mobilizáciou v Rusku. Predstavme si, ako by to vyzeralo u nás. Tých ich 300-tisíc je v prepočte na obyvateľov nejakých 20-tisíc ľudí v Česku. Ako by sme to asi zvládli? Mali by sme nad tým veľa uvažovať. Inak sa do budúcna dostávame do extrémne zraniteľnej situácie.

Šedivý: Trochu by som brzdil tie úvahy, že sa niekde v Európe bude mobilizovať. To nie je realita. Rovnako nie je reálne, že by Putin zmobilizoval tých 25 miliónov ľudí, o ktorých hovoril. Na čo by mu to bolo? Čo by tým dosiahol?

Čo chce teraz Putin s mobilizovanou armádou dosiahnuť? Ako dlho mu bude trvať, kým sa to posilnenie prejaví na fronte?

Šedivý: Je pravda, že každá mobilizácia je chaos. Nastúpia tam ľudia, ktorí sa nevedia orientovať. Napríklad už dávno z toho vojenského systému vypadli. Vždy je skupina ľudí, ktorá sa nechce nechať mobilizovať. A na druhej strane je zase skupina, ktorá, naopak, nastupuje veľmi rýchlo. Keď teraz nastupujú prvé zálohy, bude chvíľu trvať, kým sa dajú dohromady. Predpokladajme, že sú to ľudia, ktorí majú nejakú skúsenosť. Aj tak bude trvať dva mesiace, kým sa v nejakom stupni výcviku dostanú na front. Pokiaľ sa teda nerozhodnú a nevrhnú tam tých ľudí bez akéhokoľvek výcviku. To by bol však zločin voči vlastnému obyvateľstvu. Tí vojaci by tam potom z väčšej časti neprežili.

Je takýto zločin voči vlastnému obyvateľstvu schopný Putin spáchať?

Šedivý: Niektoré jednotky môže doplniť rýchlejšie a priamo. Keď tam vezme napríklad záložníkov, ktorí odišli pred polrokom do civilu. Ale je ťažké odhadnúť, čo Putin urobí. Od začiatku invázie na Ukrajinu koná iracionálne.

Už ste spomínali psychológiu pri mobilizácii. Akú veľkú úlohu zohráva demotivácia tých, ktorí nútene nastupujú do armády?

Šedivý: Pred rokom 1989 vyzerali krajiny socialistického bloku ako pevne zomknuté a zrazu sa zrútili počas niekoľkých týždňov. Podobná je situácia v Rusku. Veď pred mobilizáciou už utieklo do zahraničia vyše 260-tisíc mužov. Je zjavné, že odpor proti Putinovi sa začína prehlbovať. Keby dnes povedal, že mobilizuje milión ľudí, tak odpor ruskej spoločnosti bude veľmi silný. To je vec, s ktorou musíme kalkulovať.

Úspech Ukrajincov závisí od toho, ako rýchlo a masívne budú západné krajiny schopné dodávať zbrane. Často sa teraz hovorí o tom, že kapacity už dochádzajú. Že už veľmi nie je čo na Ukrajinu dodávať.

Koštoval: Potreby ukrajinskej armády na fronte sú teraz v horizonte mesiacov. Schopnosť západných zbrojoviek vyrobiť a dodať v takom množstve je v horizonte rokov. Pri uvažovaní o posilnení armád musí byť na stole aj stratégia obranného priemyslu. Musíme mať jasno, aká veľká má tá armáda byť a koľko zbraní bude potrebovať. Na to musí byť nastavená kapacita obranného priemyslu. To, čo z nej v časoch mieru nevyužijeme, môžeme aj so štátnou podporou exportu vyvážať. Udržujú sa ľudia, ktorí v týchto obranných výrobách vedia pracovať, a tiež tá kapacita. Musíte mať v školách dosť absolventov potrebných odborov, nejaké minimálne stále jadro ľudí, ktorí to vedia. V čase, keď je zrejmé, že to môže byť potrebné.

Súhlasím s pánom Šedivým, že sa teraz nepotrebujeme rozvinúť do vojnovej armády. Zhruba do piatich rokov by sme však mali vybudovať kapacity. Aby sme to jasne vedeli a aby sme to tiež demonštrovali. Funkčná armáda zároveň funguje ako odstrašenie proti potenciálnemu agresorovi. Agresor nejakým spôsobom kalkuluje. A keď demonštrujete, že to viete, reaguje podľa toho. Nemyslím si, že Vladimir Putin zošalel. On sa chová úplne racionálne.

V čom vidíte tú racionalitu?

Koštoval: Keď si vezmete rok 2008 a Gruzínsko. Nulová reakcia. Krym 2014. Nulová reakcia. Už vtedy sa vyhrážal použitím taktických jadrových zbraní. Západ neurobil vôbec nič. Čo si z toho Putin mohol odniesť? Len to, že jeho stratégia funguje. Rýchly konvenčný útok a vyhrážanie sa jadrovými zbraňami, aby nedošlo k reakcii, jednoducho funguje. Takže do toho išiel vo väčšom meradle znova a napadol Ukrajinu. Prekvapením pre neho bolo, že sa Ukrajinci bránili. S tým zjavne nepočítal. Dodnes sme tým ruským vyhrážaním jadrovými zbraňami vytláčaní od toho, aby sme niečo podnikli. Jediné, čo robíme, je dodávanie zbraní Ukrajine a pomoc s výcvikom jej vojakov.

Šedivý: Len poznámku k tej vojenskej ekonomike. Postaviť a udržiavať tie výrobné linky znamená, že to niekto bude musieť platiť. Preto nielen Česká republika, ale aj všetky ostatné západné štáty také kapacity zlikvidovali. Nechceli to platiť.

Čo sa môže diať v ruskej spoločnosti?

Kofroň: To vôbec netuším. Môžem len divoko špekulovať. Masová mobilizácia dvoch až troch miliónov ľudí by spustila obrovské problémy. Tristotisíc ľudí, to ešte dopadne na nejakých chudákov ďaleko od veľkých miest.

Už teraz, ako povedal pán generál, odišlo 260-tisíc ruských mužov do zahraničia.

Kofroň: To by som nepreceňoval. Zase len pre kontext. To je rovnaké, ako by z Česka v takejto situácii odišlo zhruba dvadsaťtisíc mužov. Odišli tí najbohatší a najmúdrejší. Ďalší už neodídu. A keby to hrozilo, zatvoria sa hranice. Tí problémoví a odbojní už odišli. Teraz vám tam zostali takí, ktorí nič neurobia. Alebo s tou inváziou súhlasia. Putin sa vlastne tým, že odišli, ľahko zbavil problému. Bolo by pekné, keby pre mobilizáciu ulica Putina zvrhla. Ja by som na to ale nestavil.

Prečo nechal sprvu otvorené hranice?

Kofroň: Buď o mobilizácii dopredu nikto nevedel a nestihlo sa to zavrieť. Alebo si, naopak, pragmaticky povedali: Mali by sme s nimi problémy, tak tú najaktívnejšiu časť spoločnosti jednoducho vypustíme von. A potom to zavrieme. Alebo je to, s odpustením, klasický ruský bordel. Jedna ruka nevie, čo robí druhá. Takže im to nedocvaklo.

Šedivý: Tá mobilizácia má na Rusko aj ďalší dosah. Čím viac bude mobilizovať, tým viac mu bude chýbať ľudí v ekonomike. Čo sa bude diať v ruskej spoločnosti, je zložité odhadovať. Ešte stále sa dajú mobilizovať etnické menšiny v odľahlých regiónoch ďaleko od Moskvy a Petrohradu, kde sa už spoločnosť proti mobilizácii búri. Ale ono to pri pokračujúcej mobilizácii raz príde až tam. Rusko na čele s Putinom už nemôže nájsť dobré riešenie. To riešenie teraz už vždy bude zlé. Keď ďalej povedie vojnu, tak to bude vysiľujúce a bude to mať obrovské globálne negatívne dôsledky. Keď vojnu zastaví a zaplatí Ukrajine reparácie, ktoré sa už dnes šplhajú k trom biliónom dolárov, tak je to pre Rusko tiež zničujúce. Preto už dnes Putin nemá žiadne dobré riešenie.

Uvedomuje si to? A ak áno, k akým rozhodnutiam ho to povedie?

Šedivý: S pokračujúcou vojnou bude ruská spoločnosť dostávať čoraz väčšie rany. A keď sa mobilizácia bude približovať k veľkým mestám, odpor bude silnieť. Zrazu sa tam budú aspoň na návštevu vracať ľudia, ktorí si pred vojnou zvykli žiť napríklad v Karlových Varoch alebo v Londýne a budú zisťovať, že Rusko je v troskách. Ako už tu zaznelo, do zahraničia utiekli predovšetkým príslušníci vyšších spoločenských vrstiev. Na záznamoch kolón na hraniciach bolo vidieť, že tí ľudia majú dobré autá.

Na letenku do Dubaja za niekoľkotisíc eur tiež nemal každý, kto chcel utiecť pred mobilizáciou.

Šedivý: Putinovi už od začiatku tejto vojny utiekla veľká časť vyšších a vzdelanejších vrstiev. Teraz utiekli ďalšie. To bude mať vplyv, ktorý sa nemusí ihneď prejaviť. Napríklad až o pol roka, o rok. Putin však bude mať doma obrovský problém. Bude musieť spoločnosť držať silou, možno dokonca násilím, aby ju vôbec udržal pod kontrolou.

Celá Európa rieši dilemu, či prijímať Rusov, ktorí utiekli pred mobilizáciou.

Kofroň: Neviem. Na jednej strane je argument: Neprijímajme ich. Sú to ľudia, ktorým neprekáža Putinov režim. Vadí im, že by mali ísť zomrieť na front. Čo si o nich myslieť? To je pravda. Morálne to asi nie sú ľudia, ktorým by som úplne chcel pomáhať. Asi by som bol opatrný. Na druhej strane, keď im uzavrieme hranice, tak budú skôr alebo neskôr mobilizovaní. Vy mi na to poviete: To sú tí, ktorí sa budú búriť proti Putinovi. Ste si tým však takí istí?

Koštoval: Kolektívna vina je vždy zlá. Myslím, že máme Rusov prijať – s výnimkou tých, ktorí sem chcú ísť pod pláštikom utečencov ako ruskí špióni. Ten skríning sa dá urobiť. Biele miesta v životopise sa vždy ľahko nájdu. Keď sa k nim otočíme chrbtom, potvrdíme tým, že sme rusofóbni. Ako to tvrdí kremeľská propaganda. Keď ich neprijmeme a zostanú v Rusku, budú nakoniec protizápadní. To nechceme.

Šedivý: Ja by som ich neprijímal. Po prvé sú en bloc bezpečnostným rizikom. Nie je pravda, že sú protiruskí. Sú stále protizápadní. Oni majú vykonať v Rusku zmenu režimu, a nie, aby tu v pokoji prečkali vojnu. Ukrajinský prápor Monako je klasickým príkladom, ako sa dá vydržať v zahraničí [rad bohatých Ukrajincov utiekol pred mobilizáciou do Monaka, pozn. red.]. Rusi majú domácu úlohu zvrhnúť Putina.

Ako vážne máme brať hrozbu, že Putin použije jadrovú zbraň? Ako ste už spomenuli, vyhráža sa s ňou od roku 2014.

Koštoval: Oni si myslia, že to vtedy fungovalo, tak sa vyhrážajú znova. Majú novú vojenskú doktrínu, že medzištátne vzťahy sú stálym konfliktom. Len je rôzna jeho intenzita. Tak k tomu pristupujú. Doktrínu publikoval v roku 2013 náčelník generálneho štábu Gerasimov.

Kofroň: Pri jadrových zbraniach, našťastie, nemáme z histórie skoro žiadne fakty o ich použití. Ľudia, ktorí sa tomu naozaj venujú, odhadujú pravdepodobnosť, že ich Putin použije v horizonte roka, zhruba na jedno percento. Nie je to nula. Málokto by však šiel nad päť percent.

Šedivý: Zbraňou sa vyhráža len raz. Druhýkrát už ju buď použijete, alebo je to zbytočné. Rusi sa jadrovým úderom vyhrážajú pravidelne. Jadrovú zbraň by neodpálil Putin. Je tam celá línia generálov, ktorí by to museli urobiť. A ja verím tomu, že by vedeli, čo robia. A povedali by nie.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.