Inteligencia sa výrazne znižuje. Prečo ľudia hlúpnu?

Lenže Musil, ktorý intelektuálnej nesmelosti venoval skvostnú prednášku O hlúposti, poriadne nevedel, o čom hovorí. Príhovor predniesol roku 1937, v čase, keď inteligencia stúpala. Naša doba je na tom horšie. Hlúpneme a ešte na to máme dáta.

Po väčšiu časť 20. storočia to tak nebolo. Morálny filozof a psychológ James Flynn si všimol, že medzi rokmi 1932 a 1978 sa zvýšilo IQ v priemere o 14 bodov. Tento masívny nárast započal oveľa skôr, aspoň v poslednom desaťročí 19. storočia. A inteligencia rástla zvlášť v dvoch skupinách, medzi nevzdelanými ľuďmi a ženami.

Pád v priebehu 80. rokov

Ale položme si najprv základnejšiu otázku: Čo je to inteligencia? Jednoznačná odpoveď neexistuje, zvlášť nie medzi tými, ktorí výskumu inteligencie zasvätili profesijný život. Vyjdime teda z definície, ktorú formuloval James Flynn, novozélandský nestor tohto výskumu. Inteligencia je súborom zručností, medzi ktoré patrí abstraktné a logické myslenie, ďalej predstavivosť, a teda aj schopnosť uvažovať o hypotetických možnostiach, a konečne jazykový cit.

Prudký nárast inteligencie v priebehu 20. storočia získal aj svoje meno: hovorí sa mu Flynnov efekt. Je trochu paradoxné, že pojem vznikol v roku 1984. V tom čase sa už rodili ľudia, ktorých inteligenčný kvocient bude svedectvom toho, že nárast nie je nezvratný. V priebehu 80. rokov nastáva totiž pád.

Najlepšie tento vývoj zdokumentovali nórski vedci. Tí vyhodnotili dáta z vojenských odvodov, pričom medzi rokmi 1962 a 1991 sledovali mladých mužov. Podarilo sa im systematicky ukázať to, čo sa postupne začalo vyjavovať aj v ďalších krajinách, v Británii, Francúzsku alebo Estónsku. Inteligencia stúpala po celé 60. roky, v 70. rokoch stagnovala a v 80. začala padať. Priemerné tempo poklesu sa pohybuje okolo troch bodov za desaťročie, čo znamená, že medzi rokmi 1975 a 2020 sa priemerný inteligenčný kvocient znížil o 13,5 bodu.

Možno síce namietať, že IQ nie je všetko – a to je určite pravda. Ale úplne nepodstatné to tiež nebude. Existujú štúdie dokazujúce, že ľudia s vyššou inteligenciou žijú v priemere dlhšie, lepšie sa vysporiadajú s psychickými chorobami i stresom, majú vyššie platy a celkovo vykazujú väčšiu spokojnosť. Ak nastáva pokles, zrejme sa to prejaví aj na kvalite života, ale pominúť by sme tiež nemali okolnosť, že zručnosti, ktoré merajú inteligenčné testy, sú kľúčové pre prospievanie demokracií.

Sám James Flynn sa k dátam vrátil v roku 2020, krátko pred svojou smrťou. Čím si on vysvetľuje nárast? Zvýšenie inteligenčného kvocientu v povojnových rokoch nie je prekvapivé. Zlepšila sa strava, zdravotná starostlivosť a školstvo. Rozhodujúcu úlohu mala podľa Flynna aj „primeraná“ veľkosť rodín. Tie neboli veľké, takže sa rodičia mohli venovať každému dieťaťu zvlášť, ale neboli ani príliš malé. Nutnosť vydobyť si pozíciu medzi súrodencami je nezanedbateľný životný vklad.

Ale skutočne rozhodujúcu úlohu zohralo niečo iné. V západnom svete sa od roku 1890 sústavne zvyšovali nároky na obyvateľstvo. Dovtedy pracovala jeho väčšia časť manuálne. Aj vzdelaní ľudia, napríklad lekári, si navyše vystačili s relatívne stabilným súborom znalostí a zručností. Počas 20. storočia sa masy zapojili do intelektuálne náročnejších povolaní. Ľudia sa navyše naučili byť stále v strehu: pracovná náplň sa vyvíjala, zamestnanci boli nútení neustále sa zdokonaľovať.

Vtelená myseľ

Ale ako mohlo dôjsť k spomínanému poklesu? Najprv je dôležité spomenúť, čo pokles pravdepodobne nespôsobilo. Pretože IQ padá aj v rámci rodín, a mladší súrodenci tak dosahujú nižšie hodnoty ako starší, nemožno z poklesu viniť väčšiu reprodukčnú aktivitu menej inteligentných ľudí. Pokles sa navyše zdá príliš strmý na to, aby sme ho mohli pripísať evolučne adaptačnej stratégii.

James Flynn, ale napríklad aj nórski vedci Bernt Bratsberg a Ole Rogeberg preto zodpovednosť pripisujú „návykom mysle“, ktoré sú odtlačkom spoločnosti. Zatiaľ čo industrializácia zapôsobila ako intelektuálny stimul, automatizácia má opačný efekt. Intelektuálna náročnosť mnohých zamestnaní sa výrazne znížila. Navyše nemožno podceňovať fakt, že myseľ je vtelená. Ak chátra telo, pretože sa málo hýbeme, chátra aj myseľ.

Neslávnu úlohu zohráva školstvo. Biedny stav vzdelávacích inštitúcií dokladá podľa Flynna to, že v spoločnosti sa síce zvyšuje podiel vysokoškolákov, zároveň sa však znižuje počet ľudí, ktorí pravidelne čítajú. Medzi rokmi 1982 a 2015 vzrástol podiel Američanov s vysokoškolským vzdelaním z 18 na 32,5 percenta, ale v rovnakom období klesol počet čitateľov. Za čitateľov pritom výskumníci – veľkoryso – označili osobu, ktorá strávi aspoň hodinu týždenne s knihou. Podiel takto definovaných čitateľov v spomínanom období klesol z 57 na 43 percent. Zle si vedú muži: len 36 percent Američanov otvorí knihu aspoň raz týždenne.

Flynnove úvahy sú presvedčivé, ale niečo tu nesedí. Je pravda, že v západnom svete rastie podiel tých, ktorí pracujú v službách, zároveň sa však zvyšuje podiel takzvaného kvartérneho sektora. Ten tvoria vysoko kvalifikovaní zamestnanci v IT alebo vede, ďalej ľudia pôsobiaci na vysokých pozíciách v bankovníctve, médiách či v právnom poradenstve. Ich hlavnou pracovnou náplňou je analyzovať dáta, písať a komunikovať. Prečo by aj v tejto skupine mala klesať inteligencia?

Dôvodom môže byť to, na čo roky poukazujú bádatelia ako Manfred Spitzer. Digitálny svet neposkytuje vhodné prostredie na premýšľanie a pozornosť. Aj veľmi intelektuálne náročné zamestnania sa zrýchlili natoľko, že si vyžadujú postreh, povrchnú pozornosť a plytké myslenie skôr ako hlbokú analýzu.

Ak upadá pozornosť, nie je to inak s predstavivosťou. Keď čítame román, mnoho súvislostí si domýšľame, autor sa ďalej spolieha na našu pamäť a schopnosť už vykreslenej deja rekonštruovať v rôznych kontextoch. Tieto schopnosti naopak nepotrebujeme alebo sú dokonca nežiaduce, keď len klikáme na posty alebo scrollujeme.

Na jednej stránke sa súbežne objavia informácie o Ukrajine, epidémii, nových diétach i kuriozity zo zvieracieho sveta. Vytvárať súvislosti je priamo nežiaduce, s väčšinou informácií navyše ďalej nepracujeme, a tak ich púšťame z hlavy. Ostatne pamäť, ktorú sme externalizovali do techniky, je ďalšie zraniteľné miesto západného človeka. Pritom sa ukazuje, že ľudia s lepšou pamäťou dosahujú lepšie výsledky pri všetkých disciplínach, ktoré sa v IQ testoch merajú.

Flynn je sám presvedčený, že spoločnosť vo svojich členoch pestuje práve tie kognitívne schopnosti, ktoré práve potrebuje. „Ak ekonomické trendy uprednostnia masovú nezamestnanosť a nenáročnú prácu v službách na úkor kognitívne náročnej práce, pokiaľ univerzity vzdelávajú menej a stávajú sa ihriskom hedonistickej mládeže, pokiaľ ľudia menej čítajú, zato viac zabíjajú Marťanov v počítačových hrách, niet div, že IQ klesá.“

Vráťme sa k Musilovi. Poukázal na pozoruhodnú vec, možno na myšlienku, ktorá sa čitateľovi vnucuje od samého začiatku tohto článku. Veď nejde len o IQ. Vari nie je skôr zarážajúce, akí hlúpi dokážu byť múdri ľudia? A práve v tomto probléme sa Musil vyzná: sám odlišuje prostú hlúposť človeka, ktorému všeličo nedochádza, od hlúposti druhého rádu.

Táto druhá hlúposť je vlastnosťou inteligencie. Zatiaľ čo prostý človek nie je schopný rozpoznať súvislosti, vidí „hlúpy chytrák“ súvislosti tam, kde žiadne nie sú. Alebo skôr, nachádza problémy tam, kde nie sú, a naopak ich nevidia tam, kde sú. Že je táto hlúposť zvlášť zákerná, vedia aj súčasní bádatelia. Americký psychológ a neurovedec Robert Sternberg, jeden z mála výskumníkov na hlúposť, poznamenáva: „Tí, ktorí nám v súčasnosti svojou hlúposťou spôsobujú najväčšie problémy, mávajú vysoké IQ.“ Nezriedka ide totiž o príslušníkov elít.

Škola bez memorovania

Ilustrujeme to na probléme s vädnúcou pamäťou. Roky, možno desaťročia počúvame od reformátorov, že v škole 21. storočia sa nesmie memorovať. Je nemiestne, aby sme deti trýznili informáciami, ktoré v reálnom živote neuplatnia. Možno je práve toto príklad chytrej hlúposti. Argument pôsobí presvedčivo – až na to, že človek, ktorý sa oň opiera, pokladá ťažisko na to, čo nie je podstatné. Že niečo nie je podstatné, neznamená, že to nie je pravdivé. Iste, deti veľa informácií nikdy neuplatnia. Lenže čo ak sa tieto informácie neučia preto, aby ich niekedy v budúcnosti uplatnili? Čo keď tkvie hlavný zmysel memorovania nie v tom, že dokážeme vymenovať najvyššie hory, ale v kultivácii pamätania seba samého? Ako inak vycvičiť pamäť ako tým, že sa učíme naspamäť?

Možno to platí všeobecnejšie. Domnievame sa, že kľúčové sú informácie, ich spracovanie, vyhodnotenie, katalogizovanie. Zrejme sa v tom mýlime rovnako ako ľudia brojaci proti memorovaniu. V skutočnosti nejde o dáta, aspoň nie výlučne o ne. Oveľa skôr ide o otázky, ktoré nám dáta generujú. Sú správne položené? Sú podstatné? Neexistujú podstatnejšie?

Azda aj toto je dôvod, prečo môže byť spoločnosť, ktorú nazývame „informačná“, relatívne hlúpa. Ocitáme sa vo vleku informácií bez toho, aby sme rozumeli ich zdroju, teda otázkam, ktoré stoja v ich pozadí. Slobodný a znalý je ten, kto pozná nielen informáciu, ale rozumie aj otázke, na ktorú je odpoveďou – a mocný ten, kto otázku vie zmeniť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.