7 dní v kocke: Tlačiť dnes Ukrajinu do NATO je šialené

1. Čaputová v maskáčoch

Prezidentka Čaputová a jej kolegovia z niektorých krajín východnej skupiny NATO prišli so zvláštnym vyhlásením. Agentúry hlásili, že prezidenti odsúdili ruské referendá na východnej Ukrajine a pokusy meniť hranice vojenskou silou. Výborne, v poriadku. Jedno aj druhé si zaslúži jasné odsúdenie. Špeciálne to platí pre krajiny ako Slovensko, teda pre štáty s početnými menšinami.

Zápletka je v tom, že prezidenti v krátkom vyhlásení urobili aj niečo iné a mimoriadne sporné, čo v agentúrnych správach chýbalo. Presadzujú plné členstvo Ukrajiny v NATO. To je zrejme dôvod, prečo vyhlásenie nepodpísali zástupcovia Maďarska, Chorvátska, Slovinska a Bulharska.

Táto časť vyhlásenia je nebezpečná. Pre Európu nezodpovedná. A šialená. Pretože je to pozvánka pre vstup Európy do priamej vojny s Ruskom.

Platilo to v roku 2008, keď George W. Bush napriek odporu Nemecka a Francúzska (a napokon aj ukrajinskej verejnosti) tlačil na pozvánku Ukrajiny do NATO. Nielen západná Európa, ale aj Američania, ako Henry Kissinger či John Mearsheimer, už vtedy varovali, že zaťahovanie Ukrajiny do NATO môže viesť k vojne. A k rozvratu v Európe.

Nepomohlo. Bush bol neoblomný a keď mu neprešla pozvánka pre Ukrajinu, presadil si do záverov samitu aspoň výbušný záväzok o „budúcom členstve“.

Dvojnásobne to platilo aj po roku 2014, keď sa na Ukrajine rozhorel konflikt medzi novou vládou a miliónovými ruskými a ruskojazyčnými menšinami. A keď Krym s väčšinovým ruským obyvateľstvom a s ruskou vojenskou základňou v Sevastopole anektovalo Rusko.

A stonásobne to platí aj dnes, keď je Ukrajina v priamej vojne s Ruskom o územia v Donbase, Luhansku, Záporoží a Chersone. Ak by sa dnes Ukrajina stala členom NATO – v zrýchlenom težime, ako o to žiada –, Aliancia by bola automaticky v konflikte s Ruskom. Pretože Rusko považuje spomínané regióny za súčasť Ruskej federácie. A štáty NATO ich považujú za súčasť Ukrajiny.

Mimochodom, je príznačné, že pri otázke rozširovania NATO sú zdržanlivé nielen krajiny západnej Európy, ale už aj Spojené štáty a Spojené kráľovstvo. Ukrajincom nedávajú nijaké prísľuby. Lebo nechcú riskovať svetovú vojnu. Dokonca sa zdráhajú poskytnúť Ukrajine aj slabšie zmluvné záruky mimo Aliancie. Nadprácu pri téme rozširovania NATO produkujú len štáty východnej periférie NATO. Noví členovia, ktorí sa hrajú na smelých vojnových jastrabov…

Táto politika je extrémne nebezpečná práve pre východ Európy. Mohla by viesť k niečomu oveľa horšiemu, ako je konflikt NATO – Rusko. Totiž: Američania, Briti, Nemci a Francúzi zrejme nebudú ochotní hromadne krvácať kdesi pri Olenivke. No mohli by tu byť tlaky, poháňané Američanmi a európskymi „atlantistami“, aby sa v Európe sformovalo niečo ako koalícia ochotných. Tá by pod poľským velením a s účasťou ďalších východných štátov priamo, vojensky podporila Ukrajinu.

Poliaci niečo podobné navrhovali už v marci. Žiadali „menšiu vojenskú misiu“, ktorá by operovala na ukrajinskom území. Fungovala by s formálnym mandátom NATO alebo inej „medzinárodnej štruktúry“, reálne by jej jadro tvorili armády ochotných krajín (keďže Aliancia spoločný vstup do vojny odmietla).

Potom by sme tu nemali veľkú svetovú vojnu NATO – Rusko, ale „len“ menšiu európsku vojnu Slovanov. Riadenú americkými a britskými spravodajskými službami a vykonávanú ich užitočnými idiotmi z východnej Európy…

Šialená predstava?

Áno. Je šialená a dúfajme, že veľmi nepravdepodobná, hoci z pohľadu niektorých mimoeurópskych hráčov by mohla byť „very interesting“.

Niekto možno namietne, že niečo také zásadné predsa nezávisí od nadpráce a pózovania Zuzany Čaputovej. Rozhodnutia robia vláda, parlament a ďalší zvolení lídri, viazaní zodpovednosťou k národu, ktorý zastupujú.

Ach áno, lídri… Iste, iste. Poďme sa na nich rýchlo pozrieť.

2. Matovič v kúte

Igor Matovič v utorok utrpel pozoruhodné víťazstvo. Najskôr dal dokopy novú, prevažne konzervatívnu parlamentnú väčšinu. Zachránila mu stoličku ministra. No hneď sa aj dozvedel, že túto väčšinu viac nesmie používať. Inak stratí veľkú časť vlastných poslancov.

Liberálna frakcia OĽaNO už nie je len neformálna skupina, ktorá nahlas odrieka poučky z progresívnej tlače – a torpéduje Matovičovu spoluprácu s Tarabom. Najnovšie si dali názov. Zverejnili vyhlásenie. Dali dokopy podpisy pod požiadavkami.

Jednoducho: máme tu vzburu v klube Obyčajných. S posilami od Šeligu a Žitňanskej ide o viac ako desať hlasov. Oproti štyrom od Tarabu.

Platformisti žiadajú, aby Matovič obnovil parlamentnú väčšinu so Sulíkom a Kolíkovou. SaS je za, ak sa Matovič stiahne a uvoľní priestor generálnemu sekretárovi Hegerovi.

Matovič je presne tam, kde bol. V kliešťoch SaS a prezidentky.

V politickej praxi to znamená, že koalícia s Matovičom ako lídrom už nie je relevantný hráč. Relevantní hráči sú Káčer, Hirman, Čaputová. Alebo ďalšie figúry, ktoré sa správne zorientovali. A pochopili, kde je dnes, v ére veľkých konfliktov, big boss.

3. Hirmanova jazda

Minister Hirman nové nastavenie predviedol pomerne rýchlo. Kým koaliční lídri odmietali stupňovanie sankcií a riskantné stropovanie cien pri dovoze ruského plynu, Hirman si vyhrnul rukávy. A podnikol pravý opak.

Minister Hirman sa podujal, že spolu s ďalšími krajinami pritlačí na to, aby EÚ zaviedla pevné cenové stropy na plyn dovážaný potrubiami. Ako sme už písali v pondelok, bol by to mimoriadne riskantný ťah. Ak by EÚ prestala akceptovať trhové alebo dohodnuté ceny, Rusko by mohlo okamžite a bez hrozby žalôb ukončiť dodávky plynu.

Presne preto takýto ťah odmietajú Nemci, Maďari, Česi, Rakúšania a ďalšie štáty EÚ, ktoré sú existenčne závislé od plynu z tranzitu. Nechcú a nemôžu riskovať, že ich ekonomika a ich ľudia ostanú bez plynu. Tu už predsa nejde o mikinu, teplé ponožky a obmedzenie kúrenia. Tu ide o prežitie priemyslu, ekonomiky a verejných služieb.

Stupňovanie obchodnej vojny s Ruskom podporujú štáty, ktoré nedovážajú ruský plyn (Portugalsko, Španielsko, čiastočne Francúzsko). A potom štáty, ktoré majú núdzové riešenia, teda prístavy pripravené pre LNG plyn zo Spojených štátov a Blízkeho východu (Poľsko, Taliansko).

Slovensko je jediná vnútrozemská krajina odkázaná na ruský plyn, ktorá sa hrá spolu s Potrugalcami a Španielmi na kovboja. A v rozpore s pozíciou Nemecka požaduje stupňovanie obchodnej vojny.

Presnejšie: nie je to postoj Slovenska, ale postoj atlantistu Hirmana, ktorý sa stal ministrom hospodárstva a členom Rady EÚ.

Hirman sa rozbehol do dobrodružnej politiky, ktorá je v rozpore so slovenskými záujmami. A s národnou zodpovednosťou. Takto to vyzerá, ak minister nezastupuje nijakú stranu a jej voličov (dodnes ostáva záhadou, kto a prečo vlastne nominoval Hirmana do vlády). V konečnom dôsledku potom zastupuje len seba – a mimovládnu organizáciu, z ktorej prišiel.

Za normálnych okolností by sa to dalo rýchlo vyriešiť. Hirmana by vláda spolu s parlamentou väčšinou zaviazali, ako má vyzerať pozícia Slovenska na Rade EÚ. Ak by to neakceptoval, premiér by ho odvolal.

Lenže – kde sú dnes, v čase vojny v Európe, normálne okolnosti? Kde sú premiéri so suverénnym národným alebo európskym myslením?

Pre malé štáty ako Slovensko prichádza čas sluhov. Čas poslušnosti (aj toto slovo má spoločný koreň so slovom sluha). A bude to tak dovtedy, kým bude pokračovať hybridná vojna Spojených štátov a Ruska v Európe. Váha a gravitácia veľmocí porastie. Váha menších a slabších bude počas globálnych konfliktov záporná. Budú len využití, použití alebo rovno obetovaní.

Tak to vždy bolo a tak to bude.

Pre malé zraniteľné európske štáty je východiskom tlačiť na tlmenie konfliktu v Európe. Na pôde národnej vlády a jej politiky. Aj na stupni EÚ, kde máme zástupcov.

Vlastne: kde by sme ich mali mať.

4. Keď opilec zvýši rýchlosť

V prehľade by sme, žiaľ, nemali obísť smutnú udalosť z Bratislavy. Opitý vodič preletel vysokou rýchlosťou zastávkou, na ktorej bolo 40 ľudí. Päť mladých ľudí, študentov, zomrelo. Ďalší sú zranení a zmrzačení.

Pri vážnejších nehodách platí niečo podobné ako pri vážnejších ochoreniach. Väčšinou nestačí jeden rizikový faktor. V tomto prípade išlo o vodiča, ktorý rád prekračoval rýchlosť. A ktorý bol opitý.

Po nehode a tragédii sledujeme pretlak „riešení“. Niektorí volajú po krutom exemplárnom treste, iní po ráznom sprísnení zákonov, ďalší vidia recept v plošných kontrolách a vynucovaní zákona…

Nič z toho pritom nie je skutočným riešením. Sú to len pomôcky. Vyspelá usporiadaná spoločnosť sa od tých iných nelíši inými zákonmi. Ani trestami. To všetko sú len samozrejmosti, ktoré by mali byť a aj sú prakticky všade v EÚ. Problém je hlbší. Je v mentálnej rovine. A do veľkej miery aj v estetickej.

Prekročenie rýchlosti a opitosť (akákoľvek, nielen tá za volantom) majú jedno spoločné: je to porušenie najzákladnejších pravidiel. Na Slovensku notoricky rozšírené a obľúbené… A je to aj nedostatok zodpovednosti. Za seba aj za iných.

Ak Nemci, Rakúšania, Švajčiari či Holanďania vynikajú v dodržiavaní pravidiel, tak to nerobia zo strachu z dlhej palice autorít (to by bol príliš provinčný motív). Robia to preto, lebo sa im nepáčia nízke spôsoby. Páči sa im úroveň a poriadok. Páči sa im ešte viac, ako sa iným páči vysedávať pri fľaši alebo preháňať sa stovkou cez obec. Slovom, zapáčilo sa im žiť, uvažovať a konať ako páni. Nie ako lokaji.

Pánom (alebo dámou) sa pritom človek nerodí. Stáva sa ním.

Alebo nestáva…

Nech to znie akokoľvek banálne a nudne, riešením tohto problému je všade, v každej krajine a spoločnosti, výchova k zodpovednosti. Konkrétne výchova v rodine. Výchova na škole. Výchova na pracovisku.

A napokon aj výchova cez verejné a politické vzory. Charakter spoločnosti rozhodujúcou mierou formuje charakter jej elity.