Desivý koniec plynovodu. Hlavný prúd západného myslenia ovládli vojnoví fanatici
Dôsledky sú tri. Európa stráca jednu z ciest lacnej, priamej a spoľahlivej dodávky plynu. Nord Stream zaručoval štátom EÚ lacné dodávky, na ktorých stál priemysel v Nemecku, Česku aj inde. Vylučoval aj to, aby mohla Ukrajina okolo plynu rozohrávať vlastné hry ako počas českého predsedníctva v EÚ v roku 2009. Až do tohtoročnej jari, keď Únia odpovedala Rusku na jeho vojenskú agresiu vyhlásením ekonomickej vojny, bolo Rusko spoľahlivým dodávateľom.
Akokoľvek je na mieste obmedzovať závislosť na ruskom plyne, úplne sa ho vzdať nie je rozumné. Plyn budeme aj do budúcnosti potrebovať, sami ho v Európe príliš nemáme a každý dodávateľ môže byť potenciálnym vydieračom, či už sa nachádza v Severnej Afrike, v Perzskom zálive alebo v USA. Čím menej dodávateľov, tým väčšia pravdepodobnosť vydierania cenového, ako aj geopolitického.
Útokom na rusko-nemecký plynovod tiež dochádza k rozšíreniu vojenských akcií mimo ukrajinského bojiska. Cielené atentáty či sabotáže sa už uskutočnili aj v Rusku, ale to sa odohralo na území agresora. Toto je prvá násilná akcia na území členského štátu NATO v dánskych vodách. Vojna sa tým nebezpečne rozlieva a treba sa pýtať, kam povedie ďalšia eskalácia.
A nadôvažok ide o útok na civilnú infraštruktúru, ktorá s vojnou nesúvisí. Plynovod slúžil priemyslu a domácnostiam, nie vojenským účelom. Týmto prelomom sa otvára obrovské pole hrozivých možností útokov na ďalšie civilné medzinárodné siete: plynovody, ropovody, podmorské káble, rozvodné siete, komunikačné satelity. Ich fyzická deštrukcia by priniesla hospodárske aj ľudské straty, ktoré si dnes len ťažko dokážeme v Európe predstaviť.
Kto stojí za útokom
Ako by to nestačilo, ešte pochmúrnejšia je úvaha nad tým, kto za útokom stojí. S istotou to nevieme a najskôr sa to v dohľadnom období ani nedozvieme. Možností je niekoľko. Začnime tou menej pravdepodobnou, že plynovod si „rozbilo“ samo Rusko. Stratilo akýkoľvek záujem na ďalších vzťahoch s Európou a definitívne ju odrezáva? Alebo azda uskutočnilo akciu pod falošnou vlajkou, za ktorú pripočíta zodpovednosť nepriateľovi, aby následne vykonalo odvetu, napríklad na potrubiach s nórskym plynom? Zmysel to úplne nedáva. Rusko výbuchmi stráca možnosť vyvážať aj vydierať a na prípadné sabotáže nepotrebuje také nákladné zámienky. Moskva však nekoná vždy racionálne, a preto to nemožno vylúčiť.
Bohužiaľ je pravdepodobnejšie, že za všetkým stojí niekto zo Západu. Prečo bohužiaľ? Pretože by z toho vyplývalo, že tento útok s nepredvídateľnými dôsledkami majú na svedomí naši spojenci. V takom prípade by sa sabotáž ťažko uskutočnila bez súčinnosti či aspoň súhlasu Spojených štátov. Ukončenie Nord Streamu bolo dlhodobým cieľom americkej zahraničnej politiky. Plynovod Washingtonu prekážal, pretože vytváral partnerstvo medzi Ruskom a Nemeckom, pripravoval amerických ťažiarov o európsky trh a obchádzal Ukrajinu, dôležitú figúru v americkej geopolitickej hre.
Prezident Joe Biden niekoľko týždňov pred inváziou vyhlásil, že v prípade ruského útoku Nord Stream 2 jednoducho zruší. Keď Rusko vpadlo na Ukrajinu, Nemecko ho radšej samo odmietlo sprevádzkovať. Výbuch pochováva aj pôvodný Nord Stream 1. Keď Moskva minulý týždeň pripojila oblasti na juhovýchode Ukrajiny, mohla tým osloviť veľkú časť tamojších ruskojazyčných obyvateľov, ktorí od Kyjeva neočakávajú nič dobré a nemohli si byť istí ani trvalou podporou Moskvy. Napriek tomu išlo o hrubé porušenie medzinárodného práva, ktoré vzďaľuje od mieru.
Najmä v spojení s hrozbou Moskvy, že nové územie, o ktoré s Kyjevom bojuje, bude brániť jadrovými zbraňami. Washington hľadal odpoveď. Mohlo ňou byť práve baltské potrubie.
Hranice politického cynizmu
K rovnakému záveru asi dospel Radek Sikorski, bývalý poľský minister zahraničia so silnými väzbami na Londýn a Washington. Bezprostredne po výbuchoch Američanom na Twitteri poďakoval. To ešte neznamená, že operáciu vykonali. Dokonca sa to javí ako menej pravdepodobné.
Keď sa napríklad minulý rok Rusko a NATO testovali v Čiernom mori, hrali hlavnú úlohu Spojené kráľovstvo a Holandsko, Spojené štáty zostávali opodiaľ a neriskovali priamy stret. Niekoľkým európskym spojencom ležal Nord Stream v žalúdku rovnako hlboko ako Američanom. Pokiaľ sabotáž plynovodu prichádza z prostredia NATO, zrejme sa na nej podieľali a robí to z nich terče ruskej odvety. Možno, že Sikorski chcel svojím tvítom odvrátiť pozornosť od tohto smeru úvah.
Ak by za výbuchom stál Západ, posúvali by sa tým hranice politického cynizmu demokratických vlád a drobila základná dôvera v rámci EÚ i NATO. Rovnako ako nepriateľov by sme sa museli báť aj vlastných spojencov. Ak by za ním stála Moskva, znamenalo by to, že je zahnaná do kúta a odhodlaná na všetko. V každom prípade padlo ďalšie tabu, možno očakávať ruskú sabotáž proti infraštruktúre európskych štátov NATO, čím sa priblížime jadrovej vojne.
Je medzi tými, ktorí dnes rozhodujú, ešte niekto, kto je schopný racionálnej úvahy? Keď pred niekoľkými dňami bývalá kancelárka Merkelová povedala, že Putina treba brať vážne, stretla sa s nevšímavosťou a opovrhnutím. Ale nikto z oficiálnych tvorcov mienky sa nepýta, prečo v apríli po návšteve britského premiéra Johnsona v Kyjeve krachla rusko-ukrajinská dohoda o mieri. Ako je možné, že hlavný prúd západného myslenia ovládli vojnoví fanatici, ktorí posielajú strednú Európu na samovražednú misiu? Ako je možné, že vlády ako je tá naša [česká, pozn. red.] tomu len prikyvujú?
Text pôvodne vyšiel v MfDnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.