7. októbra 2002 sa na internátnej izbe v Mlynskej doline stretli prví piati študenti spolu s lektorom, aby v takejto malej skupine čítali texty najväčších mysliteľov západnej civilizácie, diskutovali o nich, hľadali spolu odpovede na najväčšie životné otázky a aj takto prehlbovali svoju vieru. Tým lektorom bol Martin Luterán. A minulý piatok to bolo presne dvadsať rokov od osudného pondelka, keď sa prvýkrát stretla skupinka, ktorá v podstate odštartovala vznik Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH).
Luterán spoločenstvo viedol deväť rokov až do roku 2011, keď ho v pozícii predsedu vystriedal Juraj Šúst. To poobedie či večer, keď sa menilo predsedníctvo SLH, som tam náhodou bol ako študent Kolégia Antona Neuwirtha (ďalšieho projektu Martina Luterána). A zhodou náhod to bolo moje prvé stretnutie so SLH, spoločenstvom, ktoré neskôr pomerne významne zmenilo môj život.
SLH je dôležitou inštitúciou z troch dôvodov. Po prvé, je to jedno z mála miest, kde sa intelektuálnejšie založený kresťan necíti ako čudák. Naopak, je to miesto, kde sa intelektuálna debata vyhľadáva a formuje človeka. Rovnako to bolo aj v mojom prípade. Zatiaľ čo Kolégium ma zoznámilo s veľkými textami západnej civilizácie a katolíckej viery, SLH ma naučilo aplikovať tieto texty na súčasnú situáciu. Inak povedané, naučilo ma konfrontovať svoje hodnoty, presvedčenie či vieru so súčasným politickým, spoločenským a cirkevným dianím.
Boli to práve debaty s Jurajom Šústom, ktoré mi v praxi ukázali to, čo som si prečítal v knihe Rady skúseného diabla od C.S. Lewisa, teda že nemôžem veriť dvom protichodným teóriám (je to hneď v prvom liste). Bol to on, vďaka komu som pochopil, že si musím vybrať, či chcem hájiť liberálne alebo konzervatívne stanoviská. Stáť v strede a zároveň byť konzistentný sa nedá. Debaty s Borisom Barthom mi zas ukázali, ako žiť to, čo som vedel z Katechizmu katolíckej cirkvi, teda že sa mám zaujímať o vieru a dianie v cirkvi. Bol to on, kto sa ma pri každej príležitosti pýtal, čo vravím na najnovšie teologické debaty v rámci cirkvi a ja som si vždy v duchu hovoril: „Do frasa, veď ja netuším, o čom ten chlapík hovorí.“ Dnes si kvôli ľuďom, ako je Boris, vravím, že je škoda, že som nikdy neštudoval teológiu. A podobne to mám vďaka viacerým ľuďom zo SLH aj so sakrálnym umením, filmom, literatúrou, filozofiou, históriou a mnohými ďalšími zaujímavými vecami.
Druhým dôvodom, prečo je dôležité mať inštitúciu ako SLH, je, že je jednou z mála vplyvných občianskych inštitúcií na Slovensku, ktorá zastáva autenticky katolícke a konzervatívne postoje v celom spektre politických, spoločenských a teologických otázok. Ako dôkaz si stačí pozrieť zoznam rečníkov na Hanusových dňoch. Vo sférach, kde prebiehala dôležitá debata, zvládlo SLH priniesť kvalitných rečníkov, ktorí dokázali odkomunikovať jasné konzervatívne či katolícke postoje. Rod Dreher, kardinál Müller, Gabriele Kuby, Mark Regnerus, Christl Vonholdtová, Timothy Long, Ryszard Legutko, Rocco Buttiglione a mnohí ďalší sú svetovou triedou konzervativizmu, čo potvrdzujú aj pobúrené reakcie niektorých progresívcov na to, že si tu vôbec niekto dovolil pozvať na Slovensko týchto ľudí. Pritom bez SLH by tieto osobnosti Slovensko pravdepodobne nikdy nenavštívili. Navyše niektorí z nich sú cez časopis Verbum naďalej v kontakte s naším priestorom.
Okrem toho SLH sa v mnohých zápasoch našej doby angažuje aj bez toho, aby to bolo viditeľné. Keď minister Lengvarský prišiel s vyhláškou povoľujúcou zmenu pohlavia len na základe lekárskeho odporúčania, občiansky odpor voči tomu sa začal organizovať práve v okolí hanusákov. Keď vláda počas pandémie neprimerane obmedzovala práva veriacich na vykonávanie náboženských úkonov, občiansku spoločnosť opäť rozhýbali najmä ľudia zo SLH. Aj preto dúfam, že vďaka vzniku Hanusovho inštitútu bude hlas SLH zaznievať v spoločnosti ešte hlasnejšie.
No a napokon tretím dôvodom je, že SLH dokáže budovať kultúru dialógu. A to tak medzi konzervatívcami, ako aj so sekulárnym či liberálnym táborom. Pričom tu treba vyzdvihnúť aj to, že v podaní hanusákov nie je dialóg s opačným táborom o nadbiehaní súčasnému svetu. Najlepšie je to vidieť opäť na festivale Hanusove dni. Skutočne neviem o nijakom festivale, ktorý by ponúkal priestor na autentickú liberálno-konzervatívnu debatu. Zuzana Čaputová, Matúš Kostolný, Martin Dubéci, Michal Hvorecký, Irena Bihariová a mnohí ďalší slovenskí liberáli boli hosťami nielen Hanusových dní, ale aj iných akcií organizovaných SLH. Pamätám si, že Richard Sulík raz pri odchode s úsmevom povedal, že sa trochu obával, čo to bude, ale keď tam uvidel pivo, došlo mu, že je medzi normálnymi ľuďmi.
SLH tak nastavuje zrkadlo aj liberálom, ktorí sa radi zaštiťujú slobodou a hovoria o dialógu či stavaní mostov. No sami nemajú žiaden mne známy inštitút, ktorý by programovo ponúkal priestor na dialóg alebo by pravidelne pozýval konzervatívcov na svoje podujatia. Najvtipnejšie na tom je, že keď sa na Hanusových dňoch občas z rôznych dôvodov nepodarí zorganizovať liberálno-konzervatívnu polemiku, niektorí z nich hneď kričia, že konzervatívci sa uzatvárajú do seba.
SLH v mnohom ponúka jedinečný priestor pre rast konzervatívcov, ale aj ich dialóg so svetom. Takto pokračuje nielen v odkaze tajnej cirkvi a katolíckych disidentov, ale aj v odkaze z obdobia pred nástupom komunizmu. Z časov, keď bol Ladislav Hanus, po ktorom je spoločenstvo nazvané, na vrchole svojich síl a prežíval svoje najplodnejšie roky.
SLH je rovnako, ako bol on vtedy, pevne zakorenené, no zároveň otvorené diskusii a hľadaniu pravdy. Je dobré, že rovnako ako Hanus vo svojej dobe, aj SLH dnes dokáže mnohých popudzovať. Je to známka toho, že je živou súčasťou slovenskej spoločnosti. K dvadsiatym narodeninám mu želám, nech mu projekty, ktoré chce v najbližšej dobe spustiť, robia ešte lepšie meno. Nech má aj vďaka nemu ešte viac mladých ľudí chuť popasovať sa s výzvami dnešnej doby s tradičnou výzbrojou západnej civilizácie. A nech je jeho činnosť tu rex gloriae Christe.