Reakcia na Vladimíra Palka: Ak Putin uspeje, čaká nás ešte ničivejšia vojna

Vladimír Palko obsiahlo reagoval v eseji Historická rekapitulácia vzťahov Ameriky, Ukrajiny a Ruska na článok Milana Krajniaka Na čo Palko, Daniš a Daniška zabúdajú. Moja reakcia na pána Palka bude oveľa kratšia a nechcem s jeho textom ani tak polemizovať, ako skôr zdôrazniť niekoľko vecí, ktoré pán Palko buď nezmienil alebo nezdôraznil dostatočne.

Po prvé, Vladimír Palko sa domnieva, že po samite NATO v Bukurešti v apríli 2008 bolo členstvo Ukrajiny v NATO niekedy v budúcnosti ešte reálne.

To je zásadný omyl, ktorý následne Palka vedie k väčšiemu pochopeniu pre ruské správanie. Na tom samite USA a Poľsko navrhli pre Ukrajinu a Gruzínsko cestovnú mapu do NATO, Francúzsko a Nemecko ju vetovali, fakticky rozhodli, že Ukrajina a Gruzínsko s ohľadom na Rusko sa členmi NATO nestanú. Proklamácia samitu síce hovorila – aby utešila Ukrajinu a Gruzínsko –, že niekedy v budúcnosti sa členmi môžu stať, ale „niekedy“ v danom kontexte znamená, že „nikdy“. Z NATO je veľmi ľahké vystúpiť, ale veľmi ťažké sa do tejto aliancie dostať. Stačí, aby jedna členská krajina s tým nesúhlasila. A aj dnes sa pravdepodobnosť, že Ukrajina bude po skončení vojny (nech už sa skončí akokoľvek) prijatá do NATO, limitne blíži nule.

Po druhé, počas demonštrácií na Majdane vo februári použil prezident Janukovyč proti demonštrantom smrtiace násilie v podobe ostreľovačov, a dúfal, že demonštrantov zlomí. Palko uvádza počet zabitých policajtov, ale neuvádza počet zabitých demonštrantov: takmer stovka. Vládca, ktorý proti ľudu použije takéto smrtiace násilie, hrá vabank. On ich však nezlomil. A keď ozbrojené sily začali prechádzať na stranu demonštrantov, utiekol z krajiny do Ruska, fakticky tým abdikoval.

Ale na tomto bode nechcem trvať, pripusťme na chvíľu, že to bol prevrat. Týždeň po ňom začali ruské (neoznačené) jednotky obsadzovať Krym. A to je ten skutočný a hlavný škandál roku 2014: jedna európska krajina ukradla druhej krajine územie. Prevrat pre to nie je dostatočným ospravedlnením. V roku 1967 bol v Grécku prevrat antikomunistických plukovníkov a nastolenie ich junty; to však v žiadnom prípade neoprávňovalo napríklad Bulharsko či Turecko neuznávať naďalej grécke hranice a obsadzovať jeho územie.

Nie Ruskom podporovaný separatizmus na východe Ukrajiny, ale ruská anexia Krymu bol zásadný problém pre bezpečnosť v Európe. Po roku 1945 platil princíp, že žiadna krajina nezíska územie na úkor druhej. Niektoré sa rozpadli (Sovietsky zväz, Juhoslávia, Česko-Slovensko), dve sa spojili (východné a západné Nemecko – ale ani to nebolo samozrejmé, bolo to so súhlasom veľmocí). Ale nikdy nebude dovolené, aby sa Albánsko a Kosovo spojili do jedného štátu, a to preto, aby zostal zachovaný precedens, že jedna krajina nezískava územie na úkor druhej. Rusko však v roku 2014 okradlo inú krajinu o územie – a prešlo mu to. Tie sankcie boli také mierne, že Putin s nimi mohol žiť.

Iste, Rusko mohlo a možno aj malo vzniesť nárok na Krym – ale malo tak urobiť v roku 1991, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. Alebo najneskôr v roku 1994, keď bolo v Budapešti podpísané memorandum, ktorým sa Ukrajina vzdávala svojich jadrových zbraní v prospech Ruska výmenou za to, že Rusko uznalo (a vlastne garantovalo, spolu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi) jej hranice.

Lenže Rusko v roku 2014 a opäť teraz, v roku 2022, tie hranice „oduznalo“. To je tá šialená situácia, v ktorej sme, a ktorej sa Palko takmer nevenuje. To je to isté, ako keby nejaká maďarská vláda niekedy v budúcnosti „oduznala“ južné hranice Slovenska.

Po tretie, to nie USA nás tlačili k vstupu do NATO, to my stredoeurópske a východoeurópske krajiny sme presviedčali USA, aby nás Aliancia za svojich členov prijala. USA (a mnohí Západoeurópania) to pôvodne nechceli a dalo veľa práce, aby hlavne Česi, Poliaci a Maďari Billa Clintona v 90. rokoch 20. storočia presvedčili. Vtedajší americkí experti na zahraničnú politiku boli v otázke rozšírenia NATO rozdelení pomerom asi pol na pol; Palko uznanlivo uvádza jedného, ktorý bol proti: George Kennan. On sa preslávil v 40. rokoch 20. storočia a potom od 50. rokov ďalej až do konca studenej vojny kritizoval každé tvrdšie antikomunistické opatrenie americkej vlády vrátane Reaganovej politiky v 80. rokoch, ktorá viedla ku kolapsu Sovietskeho zväzu.

Slovensko a ďalšie krajiny vrátane baltských boli pozvané do NATO v roku 2002 a členmi Aliancie sa stali v roku 2004.

Vzhľadom na to, akú váhu pripisuje Palko ruskému strachu z rozširovania NATO ako príčine ruského útoku proti Ukrajine, mal by som pre neho pár otázok na vyjasnenie si pozícií. Vedie ma k nim čistá zvedavosť, nič iné. Z Palkových textov o Ukrajine jeho odpovede na tieto otázky nie sú zrejmé, môžu nimi byť „áno“ aj „nie“. Takže som zvedavý:

Bolo chybou, že Slovensko (a baltské krajiny) boli v roku 2004 prijaté do NATO? Ale obmedzme to len na Slovensko: bolo podľa Palka chybou, že Slovensko sa v roku 2004 stalo členom NATO?

Ak odpoveďou na predchádzajúcu otázka je „áno“, bol by Palko za to, aby Slovensko z NATO vystúpilo?

Slovensko je členom NATO, a teda rozhoduje o rozširovaní Aliancie. Bol by Palko za to, aby Slovensko zablokovalo vstup Švédska a Fínska do NATO, teda za to, aby Slovensko hlasovalo proti ich členstvu? Opakujem, neviem, aký má na to názor Palko, ale zaujímal by ma.

No a konečne posledné otázky sa budú týkať toho, čo teraz robiť ďalej na Ukrajine po ruskej otvorenej agresii 24. februára.

Najprv predstavím svoju pozíciu, potom budem mať otázky. Môj názor je, že odmietnutie Gruzínska a Ukrajiny na samite NATO v apríli 2008 povzbudilo Putina. Útok proti Gruzínsku v auguste 2008 mu prešiel, rovnako ako aj prvý útok proti Ukrajine vo februári a marci 2014 a privlastnenie si Krymu.

Predpokladal, že mu prejde aj generálny útok proti celej Ukrajine tento rok vo februári. A teraz je otázka, čo robiť. Zastaviť vojnu dohodou čo najskôr, ale za akých podmienok, v akých hraniciach? To je jadro tej otázky.

Môj názor je, že Putinovi a Rusku sa agresia vyplatiť nesmie. Teda minimum je požadovať, aby sa obnovila hranica z 23. februára tohto roku. Optimálne by bolo, aby Rusko bolo vytlačené z aspoň z časti územia, ktoré okupovalo už v roku 2014 a pred 24. februárom 2022. Ale ak by dôsledkom dohody bolo, že Rusko získa čo len jeden štvorcový kilometer ukrajinského územia, ktoré 23. februára nemalo, je to úspech ruskej agresie. Jej dôvodom nebol strach z NATO, ale túžba rozširovať impérium. Putin by na Ukrajine akceptoval satelitný režim ako v Bielorusku, ale Ukrajinu nezávislú od svojej moci a svojvôle akceptovať nechcel. 

Ak táto agresia uspeje a Putin ňou svoje impérium zväčší, nie je dôvod, aby v tom nepokračoval. Do desiatich rokov on alebo ten, kto príde po ňom, napadne baltské krajiny, bývalú súčasť nielen ZSSR, ale aj cárskeho impéria. Keď zvažujeme, čo teraz robiť na Ukrajine, nerozhodujeme sa len o tejto vojne, ale aj o tej budúcej – o tom, či vôbec bude –, ktorá, ak bude, bude oveľa ničivejšia, než je táto.

Preto je podľa môjho názoru potrebné, aby Rusko bolo na Ukrajine porazené tak, že jeho armáda budúce desiatky rokov žiadnu európsku krajinu nenapadne. Ak sa tak nestane, čakajme na ďalšiu vojnu, ďalšiu ruskú agresiu, a je to len otázka času.

Preto je dôležité sa nenechať sa Putinom zastrašiť, napríklad atómovým vydieraním. Ak sa týmto vydieraním necháme zastrašiť, bude vidieť a vedieť, že mu to funguje a nabudúce dostaneme ultimátum: „Buď bude Pobaltie moje, alebo atómová vojna!“

Ak použije atómové bomby na Ukrajine, budú azda Ukrajinci menej bojovať? Budú menej odhodlaní? Naopak, budú odhodlaní oveľa viac a my im zbrane budeme aj naďalej dodávať. Putin by musel atómovo zaútočiť na krajiny NATO, ale to neurobí, pretože odplata a protiodplata by bola strašná a zničujúca pre všetkých.

Takže moje ďalšie otázky pre Vladimíra Palka sú tieto: ste za mier s Ruskom aj za podmienok, že agresiou 24. februára Putin nejaké ďalšie územie získa, teda agresia sa mu vyplatila? Alebo ste za vyjednávanie o prímerí až po tom, čo Ukrajinci získajú späť minimálne to územie, ktoré mali 23. februára?

Ak odpoveď na prvú otázku bude „áno, mier čo najskôr a za každú cenu“, aký postoj by ste potom zaujali, keby sa do desiatich rokov naplnil scenár, ktorý ja očakávam, ak by teraz Rusko uspelo, teda scenár, že Rusko napadne a obsadí baltské krajiny, členov NATO?

Možnosťou (a) je neurobiť nič, porušiť čestné slovo a spojenecké záväzky, ktoré máme voči baltským krajinám. Možnosťou (b) je dodržanie spojeneckých záväzkov aj čestného slova a otvorená vojna s Ruskou federáciou. Strašnejšia a ničivejšia, než je teraz tá na Ukrajine.