Historická rekapitulácia vzťahov Ameriky, Ukrajiny a Ruska. Ako odpoveď ministrovi Krajniakovi

Skrátka, USA mali svoj „unilaterálny moment“ a prisúdili si úlohu globálneho „benevolentného“ hegemóna. A Rusko? Brzezinski bol úprimný aj v tom, ako si predstavuje budúcnosť Ruska on sám. Vo Veľkej šachovnici napísal, že Rusko rieši „dilemu jedinej alternatívy“, čo je vtipný oxymoron, a „Zbig“ jednoducho hovorí, že Rusko musí ísť európskou cestou, čo znamená prijať americké plány na rozširovanie NATO, a keďže na inom mieste hovorí konkrétne aj o Ukrajine v NATO, znamená to, že sa Rusko má zmieriť aj s Ukrajinou v NATO.

Brzezinski ponúka Rusku princíp: Robte, čo vám hovoríme. Aby toho nebolo dosť, v knihe ešte spomína možnosť rozdelenia Ruska na štyri celky spojené vo voľnej konfederácii. Čo si tak Američania mysleli? Že Rusi to nečítajú?

V 90. rokoch sa objavujú prvé lastovičky, naznačujúce, že Amerika ohľadne uskutočnenia svojej vízie bezvýznamného Ruska nebude pasívna. Už v roku 1992 New York Times publikoval článok s názvom Výťahy z plánu Pentagónu: Zabrániť opätovnému objaveniu sa nového rivala. Bol to výťah z návrhu stratégie Pentagónu, ktorej hlavným cieľom malo byť „zabrániť opätovnému objaveniu sa nového rivala, či už na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo inde“. Hovorí sa v ňom o „potrebe mechanizmov na odrádzanie potenciálnych konkurentov od toho, aby čo i len ašpirovali na väčšiu regionálnu alebo globálnu úlohu“, o potrebe výraznej redukcie sovietskeho jadrového arzenálu. Zdôrazňuje sa nevyhnutnosť zachovania NATO a potreba spolupráce strednej a východnej Európy s NATO. Autorom bol neokonzervatívec Paul Wolfowitz, ktorý bol o desať rokov neskôr jedným z architektov invázie do Iraku.

Už v prvej polovici 90. rokov začínajú Rusi proti rozširovaniu NATO namietať. Bzezinski píše: „Treba však priznať, že nie všetky ruské obavy z rozširovania NATO boli nelegitímne alebo motivované zlovoľnými pohnútkami.“ V Rusku boli proti niektoré armádne kruhy, ktoré chápali rozširovanie ako približovanie sa stále nepriateľskej aliancie k hraniciam Ruska. Proti boli niektorí odborníci na geopolitiku, podľa ktorých sa Amerika principiálne nemá angažovať v Eurázii, a proti boli aj ruskí demokrati, ktorí sa báli, že rozšírením NATO bude Rusko vynechané z Európy a ostrakizované.

Ale to všetko stále ešte neznamenalo vznik nepriateľstva medzi Západom a Ruskom.

Blížilo sa prvé rozšírenie NATO v roku 1999 o Česko, Poľsko a Maďarsko. Zásadne sa k rozširovaniu NATO vyjadril legendárny George Kennan, diplomat, ktorý po druhej svetovej vojne sformuloval stratégiu zadržiavania komunizmu. V roku 1997 publikoval v New York Times článok Osudová chyba, v ktorom uviedol, že rozširovanie NATO je najosudovejšou chybou Ameriky v celej ére po skončení studenej vojny. „V ruskej mysli sa rozhoria nacionalistické, protizápadné tendencie a obnoví sa atmosféra studenej vojny.“ Proti rozširovaniu bolo aj veľa bojovníkov z čias studenej vojny, ako bývalý minister obrany Robert McNamara, Reaganov veľvyslanec v Sovietskom zväze Jack Matlock, bývalý námestník ministra obrany Paul Nitze, bývalý riaditeľ CIA Stanfield Turner, senátori Sam Nunn, Mark Hatfield a Bill Bradley, a mnohé ďalšie osobnosti.

Rusi boli jednoznačne proti rozširovaniu. Prezident Jeľcin v liste prezidentovi Clintonovi v roku 1993 píše, že uprednostňuje celoeurópsky systém bezpečnosti namiesto NATO. O rozšírení NATO Jeľcin píše: „Nielen opozícia, ale aj umiernené kruhy v Rusku by to nepochybne vnímali ako akúsi neoizoláciu našej krajiny, čo je diametrálnym opakom jej prirodzeného vstupu do euroatlantického priestoru.“

V roku 1995 Jeľcin povedal Clintonovi: „Musíme sa držať našej pozície, a to, že by nemalo dochádzať k rýchlemu rozširovaniu NATO… je dôležité, aby OBSE bola hlavným mechanizmom na rozvoj nového bezpečnostného poriadku v Európe. NATO je, samozrejme, tiež faktorom, ale NATO by sa malo vyvinúť iba na politickú organizáciu.“

Na americkej strane všetci rozhodujúci politici ako prezident Clinton či ministerka zahraničných vecí Albrightová vedeli, aké bolestné je pre Rusov rozširovanie NATO.

Česko, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO 12. marca 1999.

O dva týždne neskôr začali bombardéry NATO bombardovať Juhosláviu, historického spojenca Ruska. Keď začalo bombardovanie, ruský premiér Jevgenij Primakov cestoval na palube lietadla na oficiálnu návštevu Washingtonu. Keď sa dozvedel o bombardovaní, zrušil návštevu a nariadil návrat domov. Tak sa Rusi učili chápať, že Amerika sa s nikým nedelí o moc, vždy si urobí, čo chce ona, a pokojne zaútočí i na spojencov Ruska a využije na to NATO.

Definitívne sa skončila „éra medových týždňov“, pre Rusko nadišla etapa rozčarovania a chladných vzťahov. Ešte to však nebolo nepriateľstvo.

Koncom roku 1999 Boris Jeľcin náhle odovzdal prezidentskú moc čerstvému premiérovi Vladimirovi Putinovi. Začala sa Putinova éra.

Putin sa tiež správal k Západu priateľsky. Na prvom stretnutí s George Robertsonom, generálnym tajomníkom NATO, v roku 2000 sa Putin spýtal: „Kedy nás pozvete do NATO?“ „Do NATO sa nepozýva. O vstup do NATO sa žiada,“ reagoval Robertson. Putin dal najavo, že Rusko nebude predsa čakať v rade s inými krajinami oveľa menšieho významu. V tom istom čase Putin potvrdil známenu novinárovi Davidovi Frostovi v BBC, že nevylučuje vstup Ruska do NATO za predpokladu, že názory Ruska by boli brané do úvahy ako názory rovnocenného partnera.    

V roku 2001 došlo 11. septembra k teroristickým útokom a Američania podnikli inváziu do Afganistanu. Putin prejavoval voči nim vysokú mieru solidarity. NATO zásobovalo svojich vojakov v Afganistane cez ruské železnice a letiská, čo trvalo do roku 2007. Ešte v roku 2012 Sergej Lavrov oživil možnosť takejto spolupráce a opäť ponúkol Američanom využitie ruských železníc pre afganskú misiu.

V roku 2003 USA a niektorí jeho spojenci vrátane Slovenska vykonali inváziu do Iraku. Putin to označil za vážnu chybu.

V roku 2004 došlo k druhej vlne rozširovania NATO, v ktorej sa stalo členom NATO aj Slovensko. Reakcia Putina bola zdvorilo odmietavá a vecná. Povedal, že odmietavé stanovisko Ruska je známe a nič sa na ňom nemení. Vyjadril znepokojenie z toho, že americké stíhačky F-16 pristávajú a vzlietajú z územia Litvy, teda v blízkosti ruských hraníc. V roku 2005 som mal príležitosť sledovať Putina na rokovaní s členmi slovenskej vlády, vstup Slovenska do NATO nebol problém.

Kanadský veľvyslanec v Rusku Chris Westdal spomína, ako mu v roku 2004 zavolal bývalý ruský premiér Jegor Gajdar a prosil ho, aby Westdal presviedčal vládu v Ottawe, aby už nepodporovala ďalšie rozširovanie. Gajdara neznepokojoval vstup troch pobaltských republík do NATO. Znepokojovalo ho, že už sa začalo hovoriť o pozvaní pre Ukrajinu a Gruzínsko. Jegor Gajdar bol vždy liberálny prozápadný politik. Vo veci členstva Ukrajiny v NATO však nebolo rozdielu medzi ním a konzervatívnymi ruskými nacionalistami.

Lenže o členstve Ukrajiny sa hovorilo čoraz viac, pričom názory ukrajinských občanov boli výrazne proti vstupu. Bola to agenda ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka a premiérky Julie Tymošenkovej.

Prišiel rok 2007. Sedemnásť rokov Rusko vyjadrovalo nesúhlas a nespokojnosť s rozširovaním NATO, ale stále to nebola tvrdá kritika. Tá prišla z Putinových úst až v roku 2007 na bezpečnostnej konferencii v Mníchove. Putin hovoril o monopolistickej dominancii USA v globálnych záležitostiach a nadmernom používaní sily. Pripomenul garancie nerozširovania NATO, konkrétne výroky generálneho tajomníka NATO Manfreda Wörnera z roku 1990. „Kde sú dnes tie garancie?“ pýtal sa Putin. O rozširovaní NATO povedal, že nepredstavuje žiadne zaručenie bezpečnosti. Naopak, predstavuje to vážnu provokáciu a znižuje to úroveň vzájomnej dôvery. „A máme právo pýtať sa: proti komu je to rozširovanie namierené?“ hovoril Putin.

Skončila sa etapa miernej kritiky zo strany Ruska, začala sa kritika tvrdá a na obzore bolo nepriateľstvo.

V roku 2008 napísal americký veľvyslanec v Moskve William Burns v správe pre Condoleezu Riceovú slová: „Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu tou najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Za dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi som nestretol nikoho, kto by Ukrajinu v NATO videl inak ako priamu hrozbu pre ruské záujmy.“

Ale americký prezident George W. Bush pricestoval v roku 2008 na samit NATO v Bukurešti rozhodnutý presadiť členstvo Ukrajiny a Gruzínska v NATO, vrátanie schválenia začatia prístupového procesu, známeho ako „Akčný plán pre členstvo“. Neverejne boli proti Francúzsko a Nemecko. Pre kancelárku Merkelovú znamenalo totiž členstvo Ukrajiny v NATO hrozbu vojny. Samit sa skončil kompromisom, a to tak, že na Akčný plán pre členstvo nedošlo, ale v záverečnej deklarácii sa objavil prísľub, že Ukrajina a Gruzínsko sa členmi stanú.

Na časti programu sa zúčastnil aj Vladimír Putin. „NATO nemôže garantovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných krajín,“ povedal Putin.

Zo samitu odišiel rozzúrený.

Pár mesiacov nato gruzínsky prezident Saakašvili nariadil bombardovanie juhoosetského mesta Cchinvali (Južné Osetsko je súčasťou Gruzínska), ktoré zabilo 160 ľudí. Vzápätí ruská armáda vtrhla do Gruzínska a dobytiu Cchinvali zabránila. Vojnu teda začal Saakašvili a zároveň treba poznamenať, že juhoosetskí rebeli ho k tomu značne provokovali. Po piatich dňoch sa Rusi stiahli z gruzínskeho územia s výnimkou Južného Osetska.

Na letnú rusko-gruzínsku krátku vojnu reagoval ukrajinský prezident Viktor Juščenko hrozbou prehodnotenia dohody o užívaní námornej základne v krymskom Sevastopole ruskou Čiernomorskou flotilou. Ruská flotila sídlila v Sevastopole, založenom cárovnou Katarínou II., od konca 18. storočia. Juščenko tiež povedal, že Ukrajina sa musí ešte viac snažiť o členstvo v NATO. Rusko ho za to kritizovalo.

Juščenko už pred vojnou nariadil vyšetrovanie aktivít Ruska v Sevastopole, v júli 2008 ukrajinské orgány zastavili ruské autá s vojenským nákladom. Ukrajinská moc ďalšími spôsobmi začala sťažovať využívanie základne Rusmi. Začala sa správať voči Rusku nepriateľsky. 

Juščenko ďalšie prezidentské voľby v januári 2010 vysoko prehral a prezidentom sa stal Viktor Janukovyč, ktorý bol naklonený priateľskej spolupráci s Ruskom. Ale otázka námornej základne ostala predmetom vydierania Ruska Ukrajinou. V apríli 2010 ukrajinský parlament síce tesne schválil dohodu s Ruskom predlžujúcu využívanie základne do roku 2042, ale stalo sa to za búrlivých protestov protiruských parlamentných kruhov aj radikálov mimo parlamentu. Radikálne kruhy ukrajinskej politiky rozbehli proces vytláčania ruskej flotily zo Sevastopola. Krym sa stal súčasťou Ukrajiny administratívnym rozhodnutím politbyra Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1954.

Viktor Janukovyč zvíťazil v prezidentských voľbách s programom neutrality Ukrajiny, čiže vylučoval jej členstvo v NATO. Zákon o neutralite bol schválený v roku 2010. V nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 2012 zvíťazila Janukovyčova Strana regiónov.

Za pozornosť stojí fakt, že po dlhých rokoch presadzovania členstva Ukrajiny v NATO sa tento proces skončil volebným víťazstvom politických ukrajinských síl, ktoré boli proti členstvu. A po celé tie roky občania Ukrajiny v prieskumoch prejavovali len malú podporu členstvu.

Majdan

V roku 2012 v parlamentných voľbách na Ukrajine opäť zvíťazila Janukovyčova strana, ale nebývalý úspech, najmä na západe krajiny, zaznamenala banderovská strana Svoboda.

Na prelome rokov 2013 a 2014 sa rozhorela majdanská revolúcia. Demonštrácie boli spočiatku pokojné, potom dochádzalo aj k násiliu na strane vlády i demonštrantov. Časť demonštrantov boli extrémisti spojení s ideológiou strany Svoboda a ďalšej banderovskej organizácie Pravý sektor. Títo demonštranti boli menšinou, ale práve oni zabezpečili, že riešením krízy sa stal násilný prevrat. Správa Rady Európy hovorí, že v dňoch 18. – 20. februára 2014 bolo zastrelených 13 policajtov a zranených 207 policajtov, z toho 77 malo strelné poranenia. Od novembra 2013 do 20. februára 2014 bolo zranených dohromady 907 policajtov.

Ruskí vojaci vyšli z kasární v Sevastopole a Rusko obsadilo a vzápätí anektovalo Krym. Občania Krymu s tým vyjadrili súhlas v referende.

Reakciou na násilie na Majdane bol Antimajdan, teda protesty proti Majdanu, najmä na východe Ukrajiny, na Donbase. V apríli sa konali v Donecku a v Luhansku referendá o nezávislosti. Aktivisti Antimajdanu obsadzovali vládne budovy násilím. Nová Jaceňukova vláda označila rebelov za teroristov a vyhlásila „protiteroristickú operáciu“ na ich potlačenie.

Na Donbase vypukla občianska vojna.

Naozaj sme spôsobili na Donbase občiansku vojnu

Milan Krajniak polemizuje s mojím tvrdením, že snahou o členstvo Ukrajiny v NATO Západ spôsobil na Ukrajine občiansku vojnu. Uvádzam, že niekedy som zvykol namiesto projektu „začlenenia Ukrajiny do NATO“ hovoril všeobecnejšie o „projekte politickej expanzie Západu na východ za civilizačné hranice Západu“. Rád budem používať ten druhý výrok miesto prvého, ale, pravdu povediac, považujem ich za zameniteľné, lebo úspech jedného predstavuje úspech druhého, a naopak. A bohužiaľ, tieto (v podstate totožné) projekty naozaj viedli k občianskej vojne na Donbase.

Krajniak argumentuje, že spúšťačom Majdanu nebol žiaden spor o NATO, ale spor o členstvo Ukrajiny v EÚ. Áno, demonštrácie sa začali po tom, čo prezident Janukovyč oznámil, že nepodpíše asociačnú dohodu s EÚ.

Krajniak píše: „Žiadne davy Rusov na Donbase spontánne nekričali: ‚Nechceme do NATO!‘ Prečo? Lebo o NATO nešlo. … Na jeseň 2013 ani na jar 2014 v Donbase nikto o NATO nehovoril.“

Samozrejme, že protesty na Majdane sa začali kvôli téme EÚ. Ale veď v histórii je bežné, že vplyvnou politickou silou môže byť ľudové vzopätie odkanalizované niekde inde, než to bolo pred chvíľou.

Milan Krajniak sa mýli, keď tvrdí, že na jar 2014 sa o NATO nehovorilo. Prezident Janukovyč ušiel z Kyjeva do Charkova 21. februára večer. Na druhý deň ukrajinský parlament zvolil za predsedu Oleksandra Turčinova a na ďalší deň sa Turčinov stal zastupujúcim prezidentom. Ešte ani nebola menovaná Jaceňukova vláda, keď 26. februára svet obletelo vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena, v ktorom sa hovorilo, že NATO má pre Ukrajinu dvere otvorené. Rasmussen povedal: „Všetci si pamätáme, o čom sme rozhodli na samite v Bukurešti v roku 2008. … Rozhodli sme, že Ukrajina sa stane členom NATO. Samozrejme, za predpokladu, že si to Ukrajina bude želať. … Sme pripravení pokračovať v našej spolupráci s Ukrajinou.“

Bolo to trochu absurdné, lebo v tej chvíli na Ukrajine už štvrtý rok platil zákon o neutralite. Ale Rasmussen pochopil, že uplynulé dni všetko menia. Že ide aj o Ukrajinu v NATO.

Dňa 6. marca 2014 čerstvý premiér Jaceňuk, v tej chvíli len desiaty deň v úrade, navštívil ústredie NATO v Bruseli, kde ho Rasmussen uistil, že NATO bude posilňovať väzby s ukrajinskou armádou, vykonávať spoločný výcvik a cvičenia atď.

Dňa 3. apríla 2014 zastupujúci prezident Turčinov povedal, že pripúšťa členstvo Ukrajiny v NATO.

V dňoch 12. a 13. apríla navštívil Kyjev riaditeľ CIA John Brennan.

Predovšetkým však počas Majdanu pred očami celého sveta došlo k nepomenovanej, ale viditeľnej  zrážke medzi politikou USA a politikou EÚ na Ukrajine.

Ako USA dali EÚ na Majdane k. o.

Počas majdanskej revolúcie sa aktivizovali na Ukrajine tak politici EÚ, ako aj politici USA. Ich prístup bol však odlišný.

V atmosfére veľkého fyzického násilia na Majdane, 21. februára, ministri zahraničných vecí Nemecka a Poľska Steinmeier a Sikorski spolu s vedúcim odboru na francúzskom ministerstve zahraničných vecí Fournierom spísali dohodu medzi prezidentom Janukovyčom a predsedami troch opozičných strán Jaceňukom (Baťkivčina), Kličkom (Udar) a Ťahnybokom (Svoboda). Zmluva hovorila o konaní predčasných volieb, vytvorení dočasnej vlády, stiahnutí štátnych bezpečnostných zložiek z centra Kyjeva a o zložení zbraní na strane opozície.

Sikorski predstaviteľom opozície povedal, že ak nepodpíšu, tak Janukovyč vyhlási stanné právo a všetci zomrú.

Janukovyč a traja predsedovia zmluvu podpísali. V ten istý deň večer sa však ukázalo, že z nej nebude nič. Vládne bezpečnostné zložky síce odišli z centra mesta, ale extrémisti z Pravého sektora pod vedením Dmytra Jaroša povedali, že so zmluvou nesúhlasia. Žiadali, aby Janukovyč odstúpil ihneď. Bojovníci z Majdanu obsadili vládnu štvrť. Janukovyč ušiel, išlo mu o život. Andryj Parubij, jedna z hlavných postáv Majdanu, oznámil, že sily Majdanu ovládli Kyjev.

Janukovyč dohodu držal, opozícia nie. Predstavitelia troch štátov EÚ neskôr ešte dávali vyhlásenia o potrebe dodržiavania princípov dohody, ale už to bolo iba smiešne.

Americká politika bola prítomná na Majdane najmä osobou Johna McCaina, jednej z najťažších váh americkej politiky. Vystupoval priamo na Majdane v decembri 2013 a burcoval demonštrantov. Obedoval s lídrami opozičných strán vrátane extrémistu Ťahnyboka. Victoria Nulandová, námestníčka ministra zahraničných vecí, bola počas udalostí Majdanu v Kyjeve trikrát, raz rozdávala demonštrantom koláčiky, čo bolo nevinné, ale menej nevinný bol jej odpočutý telefonát s americkým veľvyslancom v Kyjeve Pyattom.

K tomu rozhovoru došlo prinajmenšom dva týždne pred podpisom dohody z 21. februára. Nulandová vysvetľuje Pyattovi a dáva mu pokyny ohľadne toho, kto má byť a kto nemá byť v budúcej ukrajinskej vláde. Jaceňuk áno, lebo je to dobrý chlapec. Kličko by vo vláde byť nemal, Ťahnybok je problém. Rozprávajú sa o tom, ako na stretnutiach moderovať vzťahy medzi nimi. Premýšľajú, či by do Kyjeva nemal prísť aj viceprezident Joe Biden.

Janukovyč je v čase rozhovoru stále prezidentom a o dva týždne nato všetci lídri aj s Janukovyčom podpíšu dohodu, ktorá hovorí aj o akejsi dočasnej vláde národného porozumenia. Tú by však logicky predsa viedla osoba nie tak politicky vyhranená. To by bolo čosi úplne iné, než si predstavovala Nulandová.

Lenže o pár týždňov veci dopadli presne tak, ako ich aranžovala Nulandová. Keď extrémisti nechali dohodu vybuchnúť, čo povedali na to Američania? Veľvyslankyňa USA pri OSN Samantha Power povedala, že za nedodržanie dohody môže Janukovyč, lebo utiekol. Chápete, môže za to ten úbožiak, ktorý dodržal svoje sľuby, a potom utekal, aby si zachránil holý život. USA tým dali najavo, že všetko ide tak, ako má. Ani slovko kritiky voči násilnosti prevratu. Pretože bol s podporou USA.

V novej vláde bol premiérom Jaceňuk. Kličko v nej nebol, stal sa starostom Kyjeva. Ako povedala Nulandová.

Tak na Majdane na seba narazili záujmy USA a záujmy EÚ. A ako to vždy býva, víťazia záujmy USA. Ukázalo sa, že nie EÚ je na Ukrajine autoritou, hoci Majdan vznikol kvôli členstvu v EÚ. Tou autoritou je USA. A čo si USA myslí o záujmoch EÚ, nám hovorí jadrný výrok pani Nulandovej z vyššie spomenutého telefonátu: „F.ck the EU!“

A toto všetko videli i Ukrajinci z východu. Na antimajdanoch reagovali na to, čo videli. Videli zvrhnutie prezidenta, ktorého si zvolili v slobodných voľbách. Videli, že sa to stalo násilne a s otvorenou podporou USA. Videli, že Američanom je jedno, že Janukovyč bol demokraticky zvolený, že uprednostnili násilné riešenie pred dohodou, že s týmto cieľom sa spájajú aj s extrémistami, že Európou pohŕdajú. A keď to náhodou nepochopili, ruské médiá v Rusku i na Ukrajine im to rady vysvetlili.

Preto Ukrajinci z východu a juhu protestovali proti zvrhnutiu prezidenta, vyjadrovali vôľu po určitej súnáležitosti s Ruskom a Bieloruskom a, samozrejme, protestovali proti katastrofálnemu návrhu zákona o obmedzení používania ruštiny.

Ľudia na Majdane nepochybne plným právom požadovali lepšie pomery, než aké v krajine vládli. Ale udalosti sa vyvinuli tragicky k násiliu, na ktoré ľudia s opačným názorom tiež reagovali násilím. A tragické vyústenie Majdanu do násilia sa nedá vysvetliť bez krytia zo strany USA. A prečo to USA robili?

Nuž prečo? Zvyšovali tým svoj vplyv na Ukrajine. A definitívou získania vplyvu je členstvo Ukrajiny v NATO, o ktoré sa USA snažili už šesť rokov.

Ak teda minister Krajniak namieta proti môjmu tvrdeniu, že „snahou o členstvo Ukrajiny v NATO Západ spôsobil na Ukrajine občiansku vojnu“, hovorím, prosím, môžem to pozmeniť na formuláciu „svojou snahou o získanie vplyvu na Ukrajine, ktorá mala byť definitívne potvrdená členstvom Ukrajiny v NATO, Západ, respektíve USA, prispeli k občianskej vojne na Donbase“. A toto je pravda. Veľký rozdiel však medzi tými formuláciami nevidím.

Poznámky k občianskej vojne

Krajniak tvrdí, že povstanie na Donbase nebolo spontánne, ale bolo produktom ruskej hybridnej operácie na destabilizáciu Ukrajiny. Hybridná ruská operácia na Ukrajine? Samozrejme, som posledný, kto by ju chcel popierať. Len poznamenávam, že spontánnosť a ruská hybridná operácia sa nevylučujú. Vždy ma prekvapuje, ako sa spontánnosť samozrejme prisudzuje západným Ukrajincom, ale u východných je pre niekoho nepredstaviteľná. Veď antimajdany sa konali už od konca roka 2013. Tri mesiace nemali násilný charakter. Prvé násilie zo strany antimajdanistov sa objavilo začiatkom marca 2014. Až v polovici apríla 2014 na Donbase nastúpil na scénu Girkin-Strelkov.

Áno, ako píše Krajniak, Girkin nebol nejakým utláčaným východným Ukrajincom. A čo má byť? Generál Gorostieta, ktorý viedol pred sto rokmi povstanie katolíckych „Cristeros“ v Mexiku proti Callesovej vláde, tiež nebol žiadnym utláčaným katolíkom, veď bol agnostikom. Ale preto nepopierame, že tam spontánne povstanie katolíkov bolo.

Ohľadne hybridnej operácie by som tiež rád pripomenul osud revolucionára Che Guevaru, ktorý prišiel do Bolívie roznietiť revolúciu, ale nepochodil, lebo tam o ňu nik nemal záujem. Môžete hybridne operovať, koľko chcete, ak ľudia nie sú na to psychologicky a mentálne nastavení. Ale na Donbase už mali mnohí ľudia toho dosť.

Kladiem si otázku, prečo vlastne Krajniak zdôrazňuje nespontánnosť rebelov na Donbase a hybridnú operáciu zo strany Ruska. Aby zdôraznil vinu Ruska? Ale veď o tej nepochybujem. Načo to píše? Veď ono je to jedno. I keby boli všetci rebeli nespontánni roboti ako lampášiky na vianočnom stromčeku, ktoré sa rozsvietia a zhasnú podľa toho, že niekto v Moskve stlačí vypínač, stále platí, že tá rebélia, povedzme rovno občianska vojna, bola naprosto očakávateľná a predvídateľná, ako reakcia na dianie na Majdane a na okaté zasahovanie zo strany USA.

A keď vieme, akú reakciu spôsobí naša akcia, tak vykonaním akcie preberáme na seba spoluzodpovednosť za dôsledky tej reakcie. Veď o tom stále píšem, a síce o spoluzodpovednosti Západu za vojnu na Ukrajine. Západ ťahal bielymi figúrkami a prvým ťahom bol dlhotrvajúci pokus USA o získanie vplyvu na Ukrajine cez NATO.

A v tom je jadro sporu. Nie v tom, že by sme obhajovali Rusko. Nerobíme to. Jadro sporu je v tom, že si dovoľujeme upozorniť na vinu Západu. To je pre niekoho ako červené súkno pre býka.

Spor o NATO smeruje k vyvrcholeniu

O pár mesiacov po Majdane sa už nová ukrajinská vláda nijako netají ambíciou vstúpiť do NATO. Ukrajinský prezident Petro Porošenko je hrdinom samitu NATO vo Walese v septembri 2014.

V tom istom čase profesor John Mearsheimer z Chicagskej univerzity publikuje vo Foreign Affairs esej s názvom Prečo môže za krízu na Ukrajine vina Západu.

Zákon o neutralite sa na Ukrajine ruší koncom roku 2014 a v ukrajinskej ústave sa ocitá jeho opak, a síce, že Ukrajina smeruje do NATO. Každý ďalší samit NATO zopakuje v záverečnej deklarácii, že Ukrajina sa stane členom Aliancie.

Na Donbase pokračuje občianska vojna, ktorá sa v roku 2015 dostala do zamrznutého štádia, ukrajinská armáda i rebeli si udržiavali svoje pozície. Pokračuje však vzájomné ostreľovanie, ktorého obeťami sa stávajú v období až do roku 2022 tisíce civilných obetí. Predstavitelia OBSE, Ukrajiny, Ruska a rebeli na Donbase uzatvárajú takzvané Minské dohody, ktoré by mali ukončiť vojnu na Donbase a viesť k osobitnému autonómnemu postaveniu Donbasu, ale v rámci Ukrajiny. Ukrajinská vláda však nikdy nedokázala kontrolovať nacionalistické batalióny pôsobiace na Donbase. Pokoj nie a nie prísť.

V roku 2016 bol za amerického prezidenta zvolený Donald Trump, ktorý kandidoval aj so sľubom zlepšiť vzťahy s Ruskom. Nepodarilo sa mu to, naopak, tri roky sa musel brániť pred mediálnou propagandou amerických médií, ktoré ho označovali za Putinovho agenta a vyšetrovala ho FBI za údajnú spoluúčasť na ruskom zasahovaní do amerických volieb. Vyšetrovanie sa po troch rokoch skončilo fiaskom.

Zároveň za Trumpovej vlády USA stále roky vyzbrojovali Ukrajinu, trénovali jej vojakov, vykonávali sa spoločné vojenské cvičenia a vytvorila sa úzka spolupráca spravodajských služieb.

Na Západe pribúdali hlasy verejne známych ľudí, ktorí upozorňovali, že americká politika nás vedie do geopolitického konfliktu. Jedným bol bývalý minister obrany Bushovej a Obamovej vlády Robert Gates, ktorý vo svojej autobiografii Služba napísal, že snaha o Ukrajinu a Gruzínsko v NATO je úplne cez čiaru. Pred smrťou pozmenil názor aj samotný Zbigniew Brzezinski, v roku 2014 už hovoril o potrebe ukrajinskej neutrality. Podobne sa vyjadrovala legenda americkej zahraničnej politiky Henry Kissinger, ekonomický guru Jeffrey Sachs atď atď.

John Mearsheimer poukázal na princíp, ako Amerika geopolitický konflikt eskaluje. Vždy, keď Rusko zaprotestuje proti novému pohybu USA na východ k ruským hraniciam, Amerika odpovie ďalším pohybom. Napríklad rozmiestňovaním vojsk NATO na území pobaltských republík od roku 2017, hoci Rusko nikdy nevysielalo signál o tom, že by chcelo napadnúť akýkoľvek štát NATO.

Za posledné roky badáme, ako USA pokračujú popri riadení NATO aj v rozširovaní dvojstrannej spolupráce. Zakladajú a financujú dvojstrannými medzištátnymi zmluvami nové americké základne, napríklad na Slovensku v Kuchyni a na Sliači. Keď sa to politicky nepodarí na prvýkrát, skúsia to znova. Na Ukrajine budovali základňu v čiernomorskom Očakove.

Po roku 2014 Nemecko a Francúzsko naďalej neverejne blokovali členstvo Ukrajiny v NATO, mysliac si, že to stačí. Lenže nestačilo. Vtedy, keď USA nemali podporu celého NATO, postupovali v bilaterálnych kontaktoch a to stačilo na zvyšovanie eskalácie. Komentátori tomu hovorili, že Ukrajina síce ešte v NATO nie je, ale NATO na Ukrajine už áno.

USA podpísali v roku 2021 medzištátnu zmluvu s Ukrajinou s názvom Americko-ukrajinská charta o strategickom partnerstve. V zmluve sa pomaly viac píše o Rusku ako o USA a Ukrajine. Je to dokument plný nepriateľstva k Rusku. Potvrdzuje slová Johna Mearsheimera, že Amerike šlo o vybudovanie Ukrajiny ako bašty Západu na hraniciach Ruska. Zdá sa, že táto zmluva priviedla Putina k rozhodnutiu zaútočiť.  

Krvavé finále

V decembri 2021 sa začali zhromažďovať na ukrajinskej hranici ruské vojská. Rusko poslalo USA a NATO niekoľko požiadaviek, najmä na vzdanie sa plánov na prijatie Ukrajiny do NATO a odstránenie infraštruktúry NATO z krajín prijatých do NATO po páde komunizmu. USA a NATO požiadavky odmietli, načo Rusko povedalo, že v prípade nesplnenia požiadaviek prikročí k nemenovaným vojensko-technickým opatreniam.

Dňa 22. februára Putin po ôsmich rokoch uznal nezávislosť rebelantskej Luhanskej a Doneckej republiky a 24. februára Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Cieľom „špeciálnej vojenskej operácie“ bolo zabezpečenie neutrality Ukrajiny, čiže to, že sa nestane členom NATO, denacifikácia a demilitarizácia. Zvyšok si už všetci pamätáme.

A teraz spomeňme podporu pre naše videnie. Absolútne neočakávanú, lebo pochádza od arciprotivníka, arcineokonzervatívca Roberta Kagana, filozofického architekta všetkých amerických vojen za posledné štvrťstoročie, inak manžela Victorie Nulandovej. Kagan po ruskej invázii povedal: „Názor, že špeciálna operácia je ‚úplne nevyprovokovaná‘, je chybný. … Ruské rozhodnutie bolo odpoveďou na expanziu hegemónie USA a ich spojencov v Európe po skončení studenej vojny.“

Vďaka, pán Kagan. Nič iné nehovorím.  

Pre Krajniaka nezávažné dejiny

Všetko je to o NATO, NATO, NATO… Prečo som považoval za potrebné tento príbeh podrobne pripomenúť? Aby čitateľ videl, že toto sú reálne tridsaťročné dejiny, ktoré sa stali. Nie sú to domnienky. Sú to udalosti, dátumy, výroky, akcie, reakcie, všetky z nich historicky zaznamenané. Je to tridsaťročný príbeh, ktorý ďaleko presahuje kariéru jedného politika. Z ruskej a sovietskej strany je to príbeh troch lídrov, Gorbačova, Jeľcina a Putina, z americkej strany je to príbeh šiestich amerických prezidentov počínajúc Bushom starším a končiac Joeom Bidenom.

Kto má čas, môže si sadnúť do univerzitnej knižnice a môže o tom napísať nie pár strán ako ja, ale hrubú učenú knihu a budú to samé fakty. Príbeh najprv medových rokov, potom sklamania a ľahostajnosti, neskôr chladu, nepriateľstva a napokon vojny, ktorá je na prahu vojny jadrovej a určite je vojnou svetovou.

Milan Krajniak nás presviedča, že je tento príbeh sporu o NATO nepodstatný, lebo celá hrôza, ktorej sme svedkami, sa odvíja len od toho, že Putin neuznáva samostatnú Ukrajinu ani samostatnosť ukrajinského národa.

Nuž, táto hypotéza má veľa slabých miest.

Predovšetkým, spor o NATO netrvá od nástupu Putina. Trvá od roku 1990, odkedy Rusi, či už Gorbačov, alebo Jeľcin, húževnato odmietali rozširovanie Aliancie. Ani im v skutočnosti nešlo o rozširovanie, ale že by chceli získať Ukrajinu? Veď Gorbačov ju mal a Jeľcin ju nechcel, lebo Sojuz rozpustil. Putinov odpor len organicky vyrastal z odporu Gorbačova a Jeľcina.

Po ďalšie, tej antropomorfizácie, keď Rusko sa nazve Putin, už mám po krk. Putin nie je celé Rusko. Čo napísal ambasádor Burns z Moskvy v roku 2007? Že pre Putina je Ukrajina v NATO najjasnejšou zo všetkých červených čiar? Nie. Napísal, že pre všetky ruské elity! Čítali sme vo svetovej tlači celé tie roky od nástupu Putina, že problémom je, že Putin chce pohltiť Ukrajinu? Nie, čítali sme, že Rusko je proti členstvu Ukrajiny v NATO.

Putinov vraj jasne vyslovený výrok, že Ukrajina nemá existovať, som nenašiel, lebo to nepovedal. Som nútený teda namiesto pána ministra vysvetľovať, čo si Putin o Ukrajine myslí. Minulý rok v lete Putin zverejnil rozsiahly článok o Ukrajine, ktorý mnohí vydávajú za popretie práva Ukrajiny na existenciu, ale nie je to tam. Niežeby ten článok nebol voči Ukrajine drsný a nevrlý. Bol.

Putin viackrát hovoril o tej stránke rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorá nás nezaujíma, ale jeho zaujíma veľmi. Sovietsky zväz sa rozpadol v roku 1991 tak, že nové samostatné štáty začali existovať s hranicami, ktoré stanovila boľševická Leninova vláda začiatkom 20. rokov minulého storočia. Putin o tom povedal, že Lenin tým položil bombu pod základy Ruska, lebo rozpadom Sovietskeho zväzu sa tak milióny Rusov ocitli za hranicami Ruska. Tvrdil to ešte ako neznámy asistent primátora Petrohradu v roku 1991, zopakoval to v roku 2016. Aj známym výrokom z roku 2005 o tom, že rozpad Sovietskeho zväzu je najväčšou katastrofou 20. storočia, nesmútil za komunizmom, ale mal na mysli práve to, že milióny Rusov stratili vlasť. Z tých miliónov Rusov väčšina bola na Ukrajine.

V tomto zmysle určite Putin považuje hranice samostatnej Ukrajiny z roku 1991 za nespravodlivé voči Rusku. Ak berieme tieto slová na vedomie, mali by sme brať na vedomie aj iné jeho slová v tejto veci. Putin povedal i to, že obnovovanie Sovietskeho zväzu je nemožné, a povedal, že Rusko po roku 1991 novú realitu uznalo.

A zdá sa, že novú realitu uznával aj Putin ako prezident Ruska. Veď za štrnásť rokov v čele Ruska neurobil nič, čím by ukojil svoju žiadostivosť po Ukrajine. Musel až v priamom prenose uvidieť, ako reční John McCain na Majdane a ako Amerika v priamom prenose zvrháva spriateleného prezidenta, ktorý demokraticky presadil neutralitu Ukrajiny, ako tá Amerika nastoľuje režim nepriateľský voči Rusku, ktorý zmení kurz opäť na cestu do NATO. Až vtedy v roku 2014 nariadil anexiu Krymu. 

A potom ďalších osem rokov čakal, až sa budú dodržiavať Minské dohody. Obyvateľov Donbasu ostreľovaním zabíjala ukrajinská armáda a on stále čakal. Až po podpísaní zmluvy medzi Ukrajinou a Amerikou, ktorej text opäť hovoril o Ukrajine v NATO a bol mimoriadne nepriateľský voči Rusku, uznal Doneckú a Luhanskú republiku a nariadil inváziu.

Jednoducho, Putin stále reagoval na konanie Ameriky a NATO. Zaútočil vari po dvadsaťdva rokoch po dlhom čakaní na vytúžený najvýhodnejší moment? Ale veď rok 2022 vôbec nebol výhodný moment. V roku 2014 bola ukrajinská armáda slabá, potom bola roky vyzbrojovaná Amerikou. Okrem toho Putin v tomto roku vedel, že Západ rozpúta peklo a Rusko čaká boj o prežitie. Taká situácia nie je vhodná, aby si politik ukojil nejaké túžby po pohltení Ukrajiny.

Nepripomína to skôr konanie politika, ktorý pociťuje taký tlak geopolitiky, že chybne uverí v to, že už nemôže čakať? Mimochodom, ani inváziou nesledovalo Rusko anexiu Ukrajiny. Veď to sa s dvestotisíc vojakmi ani nedá, na čo hneď upozorňovali odborníci. Na invázii do oveľa menšieho Československa sa zúčastnilo pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy. Podľa všetkého chcel Putin dosiahnuť pád Zelenského vlády a zmenu režimu. Nový režim mal súhlasiť s neutralitou, uznať Krym ako súčasť Ruska a uznať nezávislosť Donbasu. Tieto plány nevyšli a odvtedy Rusko improvizuje.

To, o čo sa tu snažím, je pokus o vysvetlenie nedávnych a súčasných dejín, aby sme im rozumeli. A dokazuje to aj ďalšia vec.

Mesiac po invázii Rusko a Ukrajina rokovali. Vyhliadky boli optimistické. Zelenskyj hovoril, že s neutralitou by sa dalo súhlasiť. Potom zrazu Ukrajina od rokovaní odstúpila. Šírili sa správy, že po nátlaku Západu. Aj tým sa potvrdzuje geopolitický charakter konfliktu, ktorý tu prebieha roky a speje k vyvrcholeniu. Nie je to len výsledok niečej túžby pohltiť Ukrajinu, ako to tvrdí minister Krajniak.

Opäť vidíme trestanie poslov zlých správ

Krajniakov článok tiež potvrdzuje výskyt nešváru, o ktorom som už písal. Je ním trestanie poslov zlých správ. Poviem nejakú zlú správu a niektorí horkokrvnejší si pomyslia, že ja tú zlú udalosť, o ktorej správa hovorí, schvaľujem, že sa z nej teším, a niektorí pokročia ešte ďalej a povedia, že dokonca som tú zlú správu spôsobil.

Aj Krajniak podlieha nešváru. Vyčíta nám „historizujúce“ argumenty v súvislosti s Krymom. Píše, že v prípade obsadenia Žitného ostrova maďarskou armádou by sme nehovorili, že je to vyvrcholením spontánneho hnutia utláčaných slovenských Maďarov za pripojenie k Maďarsku alebo že na to malo Maďarsko historické právo. A pýta sa, či nepoužívame dvojaký meter.

Samozrejme, že nepoužívam dvojaký meter. Veď som nikdy o anexii Krymu nepovedal, že je v poriadku a že s ňou súhlasím, a ani to povedať nemienim. A historizujúce argumenty používam, aby som vysvetľoval, ako Rusi rozmýšľajú a aké reakcie možno po našich akciách od nich očakávať. A s prekvapením zisťujem, že žijem v dobe, že takúto samozrejmosť dokáže niekto prefarbiť za niečo zlé.

To isté platí o celom obsahu tohto článku. Opísal som príbeh konfliktu Západ – Rusko, čo neznamená, že s akciami Ruska súhlasím. Nesúhlasím a niektoré, ako inváziu na Ukrajinu, ostro odsudzujem. Ale odmietam v každom svojom článku zdôrazňovať, že naozaj nehovorím to, čo nehovorím.

Verím vari, že Rusko má právo vetovať členstvo Ukrajiny v NATO? Nie. Ale ak to má spôsobiť občiansku vojnu a vojnu s Ruskom, tak to členstvo presadzovať nebudem. Ukrajina od roku 1991 predsa nežila v nejakom ruskom otroctve.

Jednu vetu však treba dodať. V Charte európskej bezpečnosti OBSE, prijatej v roku 1999 v Istanbule sa v bode 8 právo krajiny riešiť svoju bezpečnosť vyvažuje vetou, že nikto tak nebude konať na úkor bezpečnosti inej krajiny. Rusko argumentovalo práve tým, keď koncom roka 2021 dávalo USA a NATO ultimátum. Naši politici a médiá o tomto nikdy nehovoria.

Prečo sa bojíme o tom diskutovať?

Keď nás minister psychologizuje

Naše elity nás voviedli do vojny na Ukrajine a na prah vojny svetovej. Buď nevedeli, čo robia, alebo vedeli a nepovedali nám to. V takej situácii nie je ľahké vysvetliť, že tí naivní sme my, ktorí sme roky hovorili, že tá vojna príde. A tak si minister Krajniak pomáha psychologizáciou. My sme vraj boli tí „chápaví“ a predpokladali sme Putinovu dobromyseľnosť.

Ak má pod chápavosťou na mysli to, že viem, ak sa správam k veľmoci nepriateľsky, tak veľmoc časom udrie, dalo by sa to chápať ako kompliment. Lenže Krajniak podsúva niečo na ten spôsob, že sme vari boli pripravení tých Rusov ľutovať, chudáčikovia naši ruskí, veď vás nikto nemá rád, musíme sa vás zastať.

O tom, že by som predpokladal Putinovu dobromyseľnosť, nič neviem.

V skutočnosti sme sa správali len normálne. Hovorili sme, že keď Západ bude vytrvalo robiť toto a toto, tak bude vojna. Bez ohľadu na to, či v čele Ruska bude líder dobromyseľný alebo nedobromyseľný. A bola vojna. Volá sa to chladná analýza, nie nejaká emotívna „chápavosť“. Minister Krajniak by mal s tou psychologizáciou nás, naivných, radšej prestať.

Ako sme si vraj vyberali medzi európskym bezpečnostným systémom a NATO

Milan Krajniak na margo mojej poznámky o potrebe európskeho bezpečnostného systému hovorí, že neuspel, lebo stredoeurópske a východoeurópske postkomunistické krajiny si radšej zvolili NATO.

Nespomínam si, že by sme v 90. rokoch mali na výber medzi tými dvoma možnosťami. Amerika hneď na začiatku zmietla nejaký európsky bezpečnostný systém zo stola a mali sme na výber iba NATO. A veď prosím. Mohlo to fungovať aj s naším členstvom v NATO, keby Amerika dokázala rozpoznať, že už má dosť vplyvu.

Ale nedokáže.

Krajniak apeluje na konzervatívcov

Milan Krajniak vraví, že by od nás očakával, keby sme každý deň apelovali na Rusko, aby z Ukrajiny odišlo. To bude asi nejaký žart, veď ani on sám to nerobí.

Krajniak je pobúrený, keď niekto hovorí, že vojnu treba rýchlo ukončiť. Za seba hovorím, že to je opäť výstrel vedľa, lebo Ukrajine som žiadne výzvy na vzdanie sa neadresoval. Ani nevidím zmysel radiť pri jedenástom rozhodovaní niekomu, kto sa v desiatich rozhodovaniach predtým rozhodoval proti môjmu názoru. Iba prednedávnom som povedal, že by Ukrajina a Rusko mali opäť rokovať. Snáď som si nedovolil až tak veľa, veď už rokovali na jar, sami od seba.

Rád by som však Krajniakovu pozornosť upriamil na to, že problémom ani tak nie je nejaký veľký tlak na vzdanie sa Ukrajiny. Svetové médiá píšu viac o probléme, že niekto naliehal na Ukrajinu, aby sa nedohodla a bojovala ďalej.   

Stojí rozširovanie za vojnu?

Krajniak sa pýta, ako by sa nám páčilo, keby EÚ a NATO odmietalo v minulosti zobrať nás. Odpovedám, že naše členstvo neznamenalo žiadnu hrozbu vojny. Členstvo Ukrajiny v NATO znamená vojnu, čo bolo experimentálne overené.

Načo sú takéto otázky? Stojí to členstvo za tých stotisíc mŕtvych? Členstvo, po ktorom v čase samitu v Bukurešti túžilo asi dvadsať percent Ukrajincov? Pritom o dva roky neskôr si Ukrajinci zvolili prezidenta s programom neutrality?

Znepokojivý je Krajniakov radikalizmus

Najznepokojujúcejší je však Krajniakov radikalizmus. Krajniakova téza je tá, že tak ako západná Európa tolerovala Hitlerovi jeho stupňujúce sa požiadavky (obsadenie Porýnia, anexia Rakúska, Mníchov), tak i Západ teraz ustupoval Rusku pri jeho požiadavkách. A snaží sa budovať ruské paralely k oným Hitlerovým.

Nedopadá to dobre. Krajniak hovorí ako o fakte, že „destabilizáciu pohraničného regiónu štátu, ktorý Rusi považujú za svoju sféru vplyvu, patrí už 30 rokov k štandardnej ruskej doktríne“. Menuje ako príklad konflikt v Podnestersku, konflikt abcházsko-gruzínsky a konflikt juhosetsko-gruzínsko-ruský. Tento výrok je pozoruhodný. Sú to všetko etnické konflikty a neviem, či si Krajniak uvedomuje, kto je pri jeho videní za ne zodpovedný. Konflikt v Podnestersku sa začal v roku 1990, tak ide potom na vrub sovietskeho prezidenta Gorbačova a jeho nástupcu Jeľcina. To Gorbačov zrušil komunizmus a Varšavskú zmluvu, aby potom rozoštvával Podnestersko? Abcházsko-gruzínsky konflikt v roku 1993 potom ide na konto Jeľcina. Žeby aj on bol skrytý imperialista? To sa dobre pretvaroval, keď bol ochotný rozpustiť aj Sovietsky zväz. A už nechcem pokračovať, lebo sa dostávame kamsi do dejín, ktoré sa nestali.

Ako samozrejmosť Krajniak uvádza, že Rusko sa snaží získať naspäť územia, ktoré patrili do Sovietskeho zväzu. Ak je to pravda, tak dobrou správou je, že až do tohto roku za 30 rokov pre to ruskí predstavitelia takmer neboli ochotní pohnúť prstom.

Krajniakovo Slovensko ako subjekt dejín

Milan Krajniak dlhodobo rozvíja myšlienku, že Slovensko má byť subjektom dejín, formulovať svoju politiku a svoje záujmy. Je to chvályhodné. Snažil sa o tom písať aj v závere svojho článku, ale nebola to vhodná príležitosť.

To, čo sa s nami deje, je rast konfliktu, ktorý sme si neželali, je proti našim záujmom, je to práve príklad toho, že dve veľmoci nám do batohu nakladajú problémy, ktoré sme nespôsobili. Práve teraz je to „o nás bez nás“.

A začína to byť existenciálne.

Čaká nás nepredvídateľnosť

Niekedy v máji povedal Henry Kissinger, že svet má asi dva mesiace na to, aby konflikt ukončil. Po dvoch mesiacoch to už nebude možné. Tie dva mesiace dávno prešli, konflikt sa rozrastá a zdá sa, že ho už nikto nemá pod kontrolou. Protagonisti príbehu dnes konajú spôsobom, aký si pred pár rokmi nevedeli predstaviť. O nejaký čas môžu urobiť fatálne rozhodnutia, ktoré si nevedia predstaviť dnes.

Teraz sa už môže stať hocičo. I to najhoršie, ktorým bude použitie jadrových zbraní. Už dávno nejde iba o Ukrajinu. Ide o konflikt Západ – Rusko. Ľudstvo v takej kríze ešte nebolo.

Končím citátom z Cicera, ktorý som použil pred dvadsiatimi rokmi v článku, kde som napísal, že chystaná americká invázia do Iraku je chyba. Ten citát znie: „Výsledky vojen sú neisté.“