Prečo má žiť pravý ruský patriot v zahraničí

Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 2021 na Slovensku žije o niečo menej ako päťtisíc ľudí, ktorí sa považujú za Rusov. Tuto národnosť označili ako prvú alebo druhú, najčastejšie po slovenskej, odpovedajúc na otázku: „Aká je Vaša národnosť?“ a vyznačili, že ich materinský jazyk je ruština. Takýchto obyvateľov máme oveľa menej ako etnických Ukrajincov, nehovoriac o Maďaroch, Rómoch a Čechoch.

Tieto údaje ma trochu prekvapujú, pretože na pocit je tu Rusov viac ako v pomere jeden z tisíc. Okrem toho po začatí udalostí na Ukrajine prešla Európa značnými demografickými zmenami. Spôsobili ich nielen utekajúci ukrajinskí občania, ale aj Rusi, ktorí sa nechcú zúčastniť vojny ani podporovať Kremeľ (piata vlna emigrácie). Keby sa sčítanie uskutočnilo teraz, asi by ukázalo iné výsledky.

Predchádzajúcu štvrtú vlnu začiatkom deväťdesiatych rokov spôsobili najmä ekonomické dôvody. Ruskí podnikatelia hľadali lepšie podmienky pre biznis. Bola v nej však aj sociokultúrna súčasť – ľudia európskej orientácie, ktorí pre seba chceli nájsť adekvátnejšie prostredie. Mnohým z nich sa podarilo získať slovenské občianstvo alebo to plánujú.

Viacerí emigranti však nechcú prerušiť styky s Ruskom. Na Slovensku nie je možné dvojité občianstvo, preto sa rozhodli nechať si ruské pasy, žiť tu na základe povolenia na trvalý alebo dlhodobý pobyt a voľne sa pohybovať medzi oboma krajinami. Donedávna im na to stačili len dve hodiny strávené v lietadle.

Nečakané komplikácie

Od februára sa život takýchto Rusov veľmi skomplikoval. Problém nie je len v tom, že komunikácia medzi Ruskom a európskymi krajinami bola obmedzená alebo úplne zastavená. Povolenie na pobyt si musia pravidelne obnovovať a na to je povinné mať platný ruský pas a niektoré ďalšie dokumenty. K žiadosti o slovenské občianstvo treba priložiť aj doklady z Ruska. Teraz to nie je jednoduché.

Rusi žijúci na Slovensku s nepríjemným prekvapením zistili, že v ich základnej domovine sa na nich pozerajú ako na podozrivé osoby, skoro ako na zradcov vlasti. Niektorí z nich sa tam boja ísť v obave, že orgány ich tam zadržia a nepustia späť. Po vyhlásení mobilizácie v Rusku sa tieto obavy stali skutočnosťou.

Na to, aby mohli naďalej legálne žiť a pracovať na Slovensku, musia mať platné ruské doklady, ktoré sa dajú získať či obnoviť len v ich domovskej krajine. Keď to neurobia, porušia slovenské zákony. Mnohí Rusi sa tak ocitli v pasci. Najaktívnejší z nich, aby našli východisko z tejto situácie, vytvorili iniciatívnu skupinu so zaujímavým názvom Nansen Passport 2.0

Nansenov pas bol medzinárodný dokument určený pre utečencov. Vyvinul a uviedol ho do obehu v roku 1922 slávny polárnik, laureát Nobelovej ceny za mier a verejný činiteľ Nór Fridtjof Nansen (zároveň aj zakladateľ nórskeho fašizmu). Tento dokument platil vo viacerých štátoch a dostávali ho utečenci z Ruska po októbrovej revolúcii, neskôr aj predstavitelia iných národov. Používal sa aj po druhej svetovej vojne.  

Ruskí Nansenovci sa obrátili na slovenskú vládu s nápadom, aby zaviedla podobné doklady pre súčasných emigrantov. Niečo dosiahli, keďže migračná polícia vydala opatrenie s názvom: Pobyt štátnych príslušníkov Ruskej federácie na území Slovenskej republiky. Podľa neho ruský pas, ktorého platnosť vypršala, nebude dôvodom na deportáciu. Povolenie na pobyt sa tak dá krátkodobo predĺžiť aj bez dokladov z Ruska.

Tieto opatrenia sú však čiastočné, dočasné na vojnovú dobu a neplatia pre iné štáty. Zavedenie medzinárodných pasov pre utečencov je mimo slovenskej kompetencie. Teraz Nansenovci v tejto veci pripravujú apel na európske orgány.

Politické kontradikcie

Tieto aktivity sú zjavne užitočné pre Rusov žijúcich na Slovensku. Je tu však jeden háčik. Nansenovci sa prezentujú ako ideoví nepriatelia Vladimíra Putina a jeho politiky. Tento postoj však nie je dominantný v miestnej ruskej diaspóre.

Hneď po začatí ozbrojeného konfliktu na Ukrajine zažili tunajší Rusi politický šok. V médiách sa vtedy vysielali návrhy na ich deportáciu a konfiškáciu ich majetku, slovo „ruský“ bolo vymazané z názvov tradičného tovaru a podobne. Ocitli sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Zdalo by sa, že ich to malo zjednotiť, no dopadlo to naopak. Obavy o budúcnosť sa dosť rýchlo rozplynuli – vďakabohu, slovenské úrady nešli cestou osobného prenasledovania prisťahovalcov z Ruska. No vznikol medzi nimi hlboký rozkol spôsobený diametrálne odlišným postojom k udalostiam na Ukrajine.

Určitú časť miestnej diaspóry tvoria patriotické orientovaní občania Ruskej federácie. Žijú na Slovensku, ale cítia sa byť spojení s bývalou domovinou. Informácie dostávajú najmä z moskovských zdrojov. Aj keď sa s Kremľom v niečom nezhodujú, argumentujú to tak: aj keď moja krajina nemá pravdu, je to moja krajina. Nostalgia umocňuje ich vlastenecké cítenie a túžbu podporovať Rusko.

Je to úplne podľa aforizmu: „Pravý ruský patriot má žiť v zahraničí.“ Tam netrpí pre domáce hlúposti a ohavnosti, preto jeho láska k vlasti nie je ničím zamračená.

Existuje aj druhá časť tej istej diaspóry, ktorá je zložená zo slovenských občanov ruského pôvodu a tých Rusov, ktorí sa integrovali do miestnej spoločnosti a vyznávajú európske hodnoty. Posilnili ju politicky motivovaní emigranti, prichádzajúci sem v poslednom čase. Neschvaľujú to, čo sa deje v Rusku a určite nepodporujú vojnu proti Ukrajine. Sú už viac slovenskí vlastenci, ako ruskí.

Neviem, či to niekto skúmal, no predpokladám, že takíto Rusi sú v menšine. Ale sú viditeľne aktívnejší ako ich šovinistickí krajania. Niet divu. Protestovať proti invázii na Ukrajine je oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie ako ju otvorene podporovať.

Hmlistá budúcnosť

Čo vlastne čaká ruských emigrantov na Slovensku? Samozrejme, to najprv závisí od vývoja udalostí. Ako bude pokračovať vojna? Uskutočnia sa nejaké politické zmeny v Rusku? Ak áno, kedy sa to stane? Odpovede na tieto a ďalšie otázky sú ešte zahmlené.

Veľký význam má aj vývoj politiky EÚ k takýmto prisťahovalcom. Teraz vyzerá byť ako kontroverzná a nelogická. Na jednej strane európski lídri vyjadrujú pochopenie, že novoprichádzajúci emigranti z Ruska sú odporcami vojny a ruského režimu. Na druhej strane im však spôsobujú problémy alebo ich dokonca nechcú pustiť na svoje územie. Existujú svedectvá, že pohraničné orgány niektorých štátov Únie vraj konajú v zhode s ruskými kolegami.  

Zdá sa mi, že terajší presťahovalci do značnej miery opakujú osud svojich predchodcov, ktorí utiekli z Ruska po októbri 1917. Aj tí sa zmietali medzi láskou k vlasti a nenávisťou k jej moci. Aj tých rozdelili neprekonateľné rozpory. Aj tí sa nakoniec vydali rôznymi cestami. Niektorí sa vrátili do domoviny hneď ako to bolo možné, iní sa úplne asimilovali v spoločnostiach, ktoré ich prijali.

Aj dnes by sa európske štáty nemali báť erózie svojich základov. Na Slovensku, ako aj v iných krajinách, sa Rusi rýchlo prispôsobia miestnym tradíciám a životnému štýlu. Alebo sa vrátia do vlasti, keď na to znova budú podmienky.