Tragédia na Zámockej má už priveľa vinníkov

Zvrátený čin, ktorý sa odohral v stredu večer pred barom Tepláreň, je tragédiou, po ktorej je v prvom rade potrebné odsúdiť strašné konanie útočníka a vyjadriť ľútosť pozostalým. Tí, ktorých život bol nezmyselne ukončený, nespravili nič, čím by si zaslúžili osud, ktorý ich postretol. Ide o zločin, ktorý by sa už nemal opakovať.

Rovnako je odsúdeniahodný každý akt nenávisti voči ľuďom z LGBT komunity. Vulgárne slová, pľuvance, fyzické útoky, to všetko je potrebné odmietnuť a ak sa dá, treba sa tomu snažiť zabrániť.

V čase krátko po tragédii je taktiež ľudsky pochopiteľné, že človek, ktorý sa ocitne v situácii, keď stratí blízkych či priateľov, a cíti sa ohrozený útokom na svoju komunitu, koná emocionálne a povie všeličo.

Pri hľadaní vinníkov však nemôžeme dopustiť obviňovanie ľudí, ktorí si to vonkoncom nezaslúžia a s celou situáciou nemajú nič spoločné. Medzi takýchto vinníkov nejeden politik, novinár, aktivista či facebookový odborník už zaradil ľudí, ako Tomáš Taraba, György Gyimesi, Anna Záborská, Richard Vašečka, Marián Kuffa či Anton Chromík. Došlo, samozrejme, aj na katolíckych biskupov, a dokonca aj na Igora Matoviča či Borisa Kollára. Z mnohých týchto výrokov sa zdá, akoby za smrť dvoch mladých mužov mohol každý, kto nezastáva progresívne názory.

No toto jednoducho nie je pravda.

Spomínaní politici, ale ani obyčajní mierumilovní ľudia, hlásiaci sa ku konzervatívnej agende, s tým skutočne nič nemajú.

Ak si niekto myslí, že dieťa má vychovávať matka a otec, neznamená to, že má automaticky na rukách krv.

Poznám iks takých ľudí a nikto z nich nemôže za to, že sa niekto rozhodol v stredu večer prísť do baru a zavraždiť tam dvoch ľudí. Naopak, všetci do jedného tento akt násilia odsudzujú.

Vo svojom smútku či strachu, a niektorí, bohužiaľ, aj z vypočítavosti obvinili až príliš veľa nevinných ľudí. Preto je potrebné dodať, že za zbytočnú smrť dvoch mladých ľudí môže predovšetkým ten, kto tento ohavný čin spáchal. Pri ďalších vinníkoch by sme však mali byť opatrnejší.

Svedčia o tom fakty, ktoré o tomto tragickom prípade zatiaľ vieme. Všetko to totiž zapadá do vzorca, podľa ktorého konajú tí, ktorí majú na svedomí masové streľby. Vo veľmi dobrom článku o tom, prečo práve v USA vyčíňa toľko masových strelcov, o tom píše český novinár Ondřej Šmigol. Spomína aj text od Ariho Schulmana, ktorý vyšiel na portáli Wall Street Journal a ktorý sa venuje téme masových vrahov. Schulman v ňom popisuje typického masového strelca. Podľa neho doterajšie vyšetrovania podobných incidentov ukazujú, že vrah väčšinou nie je bláznom, ale skôr niečím, čo by sme mohli nazvať zberačom krívd. Útočník podľa neho zvyčajne plánuje svoju akciu úzkostlivo, niekedy mesiace vopred. Nejde o impulzívne osobnosti, podľa preživších strelci nie sú rozzúrení, ale chladní a vypočítaví.

Útočník podľa neho navyše nemá žiadnu kriminálnu minulosť, často sa inšpiruje od iných masových strelcov, ktorých študuje alebo kopíruje. „Mnohí vopred dávajú rozpoznateľné varovania priateľom, rodine alebo učiteľom,“ uvádza ďalej Schulman. Streľba je pre nich často „médiom“, ktorým vytvárajú akési posledné vyhlásenie o živote a ktorým sa snažia šíriť svoj manifest. Útok je pre strelca divadlom, ktorým sa snaží strhnúť na seba pozornosť. „Typické zavŕšenie činu v podobe samovraždy popiera spravodlivosť a dáva strelcovi konečnú a definitívnu kontrolu,“ píše Schulman.

Ak chceme hľadať vinníkov, pre ktorých sa niekto odhodlá na masovú streľbu, podľa Šmigola ich treba hľadať napríklad v atomizácii spoločnosti, zlom systéme starostlivosti o psychicky chorých, násilí vo videohrách, komiksoch a televízii, rasizme, mizogýnii na sociálnych sieťach a v nespočetnom množstve ďalších faktorov. „Svoj diel viny na tom však nepochybne nesú médiá,“ tvrdí Šmigol. A to preto, lebo práve ony šíria množstvo podrobností o čine, obetiach a, samozrejme, o strelcovi samotnom. Práve toto je podľa Šmigola, Schulmana a mnohých ďalších odborníkov, ktorých títo dvaja vo svojich článkoch zmieňujú, inšpiráciou pre ďalších masových strelcov.

Množstvo z vyššie zmieneného sme mohli pozorovať aj u strelca, ktorý v stredu vraždil na Zámockej. Bol to mladý, inteligentný muž, ktorý, zdá sa, nezapadol do kolektívu rovesníkov. Nemal žiadnu kriminálnu minulosť. Vieme o ňom, že sa inšpiroval Andersom Breivikom a ďalšími masovými strelcami, ktorých činy študoval a dokonca o tom napísal školskú prácu. Svoj čin plánoval už dlhšie. Svojmu okoliu dával signály, že niečo podobné by mohol urobiť. Svoj čin zjavne nespáchal v afekte, ale s chladnokrvnosťou. Zanechal po sebe manifest a napokon si siahol na život.

Z toho, čo zatiaľ o útočníkovi a jeho čine vieme, môžeme preto skonštatovať, že nebol motivovaný slovenskými, ale zahraničnými reáliami. Nemotivoval ho žiaden slovenský politik, kňaz ani konzervatívny aktivista. Motivovali ho zahraniční masoví vrahovia a krajne pravicová zahraničná scéna známa ako alt-right. Inak povedané, ak chceme vedieť, prečo konal tak, ako konal, mali by sme sa zamerať skôr na Breivika než na Kuffu a Záborskú.

Smútok, strach, či ľútosť sú silné emócie a všetky z nich majú v tejto tragédii svoje miesto. Ale každá z nich musí mať aj svoje limity. Nedovoľme, aby nám emócie zatemnili zdravý rozum. Namiesto naháňania fiktívnych vinníkov skúsme túto tragickú udalosť využiť na spájanie sa, a nie na ďalšie rozdeľovanie spoločnosti. Napríklad pri odsudzovaní násilia bez ohľadu na názory.