Príbeh mladej roľníčky: Keď jazdím na traktore, cítim zo strany iných rešpekt

Začína sa každodenná rutina. Vyzerá rovnako ráno aj večer. Najprv sa sprace hnoj, potom sa kravičkám vystelie suchou slamou. Ako pašu dostávajú najprv šrot a potom siláž z kukurice či žita. Ak dôjde táto delikatesa, vystačia si s klasickou trávou. Všetko krmivo si zabezpečujú samy – z ich lúk a polí. Celý tento proces trvá do dvoch hodín. Čas im šetrí aj deľba práce. Keď Kinga behá s fúrikom a s vidlami, jej mama dojí kravy. Získané mlieko potom putuje do blízkej mliekarne.

Mliekareň v poľskom meste Strzałków leží iba pätnásť kilometrov od ich obce. Je to taká typická, malá, priateľská a veľmi kvalitná lokálna mliekareň. „Ja som v tej mliekarni mala aj prax počas štúdia,” spomína Kinga, ktorá je vyštudovanou roľníčkou. Okrem jedenapolročného kurzu skončila aj manažment výrobného inžinierstva so špecializáciou na spracovanie mlieka. Veľmi dobre teda vie, ako má dobrý mliečny produkt chutiť.

„Keď ide o to, kam svoje mlieko predávame, snažíme sa to robiť vždy lokálne. Okrem toho, že je to jednoducho logisticky jednoduchšie a lacnejšie, tak chceme podporiť kvalitnú výrobu. Ich produkty sú naozaj jedny z najlepších v Poľsku. Je pravdou, že nie sú najlacnejšie a na cenovej poličke ich skôr nájdete medzi tými exkluzívnejšími, no ten cenový rozdiel sa naozaj odráža na skvelej chuti.” Jedným dychom dodáva, že majiteľom mliekarne nezávidí, lebo producentov mlieka je čím ďalej tým menej. Veria však, že sa im výrobu, a tak aj chov podarí udržať.

Po ranných povinnostiach sa vracajú do domu. Tam ich už čaká babička s raňajkami. Po nich nasleduje chvíľa oddychu a potom – sezónne povinnosti. „Na jar, ako zvyčajne, nastáva čas sejby, v lete príde na rad žatva, pomedzi to sa kosia lúky, v zime treba skontrolovať a pripraviť techniku na budúcu sezónu. Do toho je treba vybaviť papierovačky, pobehať po úradoch.” Nie je to typická práca, kde máte každý deň osemhodinovú smenu. Niekedy je toho viac, niekedy menej. Jednoducho sa robí, čo treba – až kým to nebude dokončené.

Namiesto rannej kávy sa v šálke nachádza inka zaliata čerstvým mliekom. Mením tému, pýtam sa jej, ako sa cíti v tejto profesii ako žena. „Najťažšie je zrejme to, že mi chýbajú skúsenosti a vedomosti. Tie sa však snažím doplniť a naozaj sa rýchlo učím. Najhoršie však je, že niekedy nestačím na všetky tie práce fyzicky. Jednoducho niekedy tú mužskú silu nevykompenzujem. A to som veľmi silná žena. Naozaj je v tejto práci potrebná silná mužská ruka.” V práci im hlavne preto pomáhajú priatelia či ľudia z dediny. Hoci ako sama tvrdí, je čoraz menej takých, ktorí tú prácu vedia robiť dobre. Sama sa veľa naučila pozorovaním od svojho otca. Teraz, po jeho smrti, čerpá hlavne z televíznych relácií o roľníctve či internetu.

Keď sa ma Kinga opýtala, či sa chcem povoziť na traktore, prikývla som. Čakala som, že príde nejaký pán sused a spolu sa prevezieme na polia. Kinga však vzala kľúče a za volant si sadla sama. Keď sme prechádzali dedinou, hlavne starší páni neskrývali udivené pohľady. „Ja sa na traktore cítim najlepšie. Azda je to aj moja najobľúbenejšia činnosť. A zvlášť ju milujem, keď jazdím po lúkach. Vtedy je to taká pravá offroad jazda.”

Na jej vášeň reaguje rôzne aj jej okolie. Niektorí sú zaskočení jej schopnosťami a odvahou. Častokrát jej na ceste mávajú. Ona zase cíti z ich strany rešpekt. Iní si dovolia aj trochu viac podpichnúť. „Jeden chalan sa raz pýtal mojej mamy, či som lisovala slamu. Keď prikývla, skomentoval to slovami, že on ešte ženu lisovať slamu nevidel. Mama sa len zasmiala a odvetila: ‚No to máš konečne príležitosť.‘"

Pýtam sa jej, či si svoj život nepredstavovala trochu inak ako v poli a v chlieve. Rozpráva mi o najväčšom zlome, ktorý nastal po smrti ich otca. Spolu so sestrou vtedy bývali vo Vroclavi. Keďže Kinga práve končila vysokú školu a nemala žiadnu prácu, z ktorej by sa nedalo zrezignovať, nemala problém vrátiť sa domov. Stále snívala o bývaní na dedine a vtedy nadišiel ten správny čas. „Ono je to tak, že keď človek v takomto niečom žije od mala a vidí, koľko námahy to stálo všetko to vybudovať, nemá srdce s tým tak jednoducho skončiť. Navyše, ja to, čo robím, mám naozaj rada. Áno, je to ťažká práca a niekedy mám toto plné zuby. Na druhej strane je príroda mojou vášňou a aj to je dôvod, prečo sa nevzdávam a prečo sa v tejto práci cítim šťastná.”

Po krátkom odpočinku sa ide do mesta. Zariadiť papierovačky. To je práca hlavne jej mamy. Kinga sa týmto veciam ešte len učí, hoci priznáva, že vďaka vysokej škole nemá problém s vecami ako podávanie žiadostí o granty či vybavovanie povolení na chov. A aké problémy im mátajú hlavu v tomto čase? „Toto obdobie je pre nás veľmi náročné. Všetky náklady nám rastú. Od cien za palivo až po náklady na hnojivá. Jedinou šancou na zisk sa tak, paradoxne, stáva bydlo, ktorého udržanie je však vzhľadom na fyzickú námahu, pre nás veľmi náročné.” Trápi sa tým, že ak by sa jednej z nich niečo stalo, nebude k dispozícii žiadna náhrada. Ponuka pracovnej sily v tomto odvetví je priam nulová. Preto sa snaží naučiť sa čo najviac a do celého procesu vniesť trochu inovácií, aby si uľahčili prácu.

O Kinge sa nedá povedať, že by bola nerozhľadená či nevzdelaná osoba s úzkoprsým pohľadom na svet. Rozprávať sa s ňou dá o všetkom. Je vzdelaná a sebavedomá. Búra teda mýty o dedinčanke, ktorej trčí slama z topánok. Naopak, kým som k nej neprišla prvýkrát na návštevu, nevedela som si túto elegantnú dámu s vidlami v rukách ani len predstaviť.

Po obede máme opäť chvíľu voľna. Celý deň sa nesie v akomsi rytme práce a odpočinku. Keď sa jej pýtam, ako oddychuje, prekvapivo odpovedá, že relax hľadá v športe. Svedčí o tom aj jej nástenka, na ktorej visí niekoľko medailí z rôznych bežeckých podujatí. Hoci sa už počas dňa fyzicky unaví, tvrdí, že športová aktivita jej prináša inú, pre ňu potrebnú formu námahy.

Ukazuje mi aj ich kulinársky profil na Instagrame. Spolu s kamarátkou tam uverejňujú recepty na ich obľúbené jedlá. „Pre mňa sú dôležití aj moji priatelia. Oni ma poznajú, prajú mi a držia mi palce v tom, čo robím. Neraz ma aj navštívia, ja im spravím exkurziu, povozím ich na traktore, vezmem ku kravičkám. Sú prirodzene zvedaví na to, čo robím. Cením si, že ma v mojej práci podporujú a že to chápu. Dokonca sa stáva, že sú priamo vtiahnutí do deja v našom chove. Napríklad keď sa nám narodí nové teliatko, vyberajú mu meno. Takto prišiel k tomu svojmu aj Janek, Kažik či Hela.”

Je inšpirujúce pozorovať, aký má prístup k svojej práci. Už od mala boli so sestrou zahrnuté do diania v ich rodinnom poľnohospodárskom biznise. Keďže v dome bol jediných chlapom ich otec, spolu so sestrou a mamou sa podieľali na všetkých prácach. Ako sama vraví, je veľmi vďačná, že prístup jej rodičov k tejto práci ju naučil zmyslu pre povinnosť. Najprv sa muselo pracovať, potom sa mohlo zabávať. Aj vďaka tomu má teraz ako mladá žena dostatočné zručnosti na to, aby sa spolu so svojou mamou dokázala postarať o obživu pre celú rodinu.

Je tiež nšpirujúce vidieť, že ešte stále existujú ľudia, ktorým takáto náročná práca vonia. Zvlášť, ak neprináša miliónové zisky a do istej miery ich priväzuje k zemi, ktorú obrábajú. Je tu však jedna vec, ktorú mi Kinga s jej mamou pripomenuli – poctivá práca naozaj šľachtí.