Buďme dospelí

Prvá správa hovorí o eskalácii pochopiteľnej a spravodlivej: Áno, je to útok na infraštruktúru vo svojej podstate civilnú, ale ak tadiaľ Rusi cez Krym vozili posily a vojenský materiál na južný front, útok legitímny.

Rusko išlo do invázie s upokojujúcim pocitom technologickej povahy. A napriek tomu, že v prvých mesiacoch bolo k základnej infraštruktúre Ukrajiny až prekvapujúco zdržanlivé (v porovnaní s americkou inváziou v Iraku pred dvadsiatimi rokmi, keď Američania už v prvých hodinách vojny zo vzduchu ničili elektrické rozvody, strategické cesty alebo mosty), napáchalo u svojich susedov doteraz škody v desiatkach miliárd dolárov a nemôžeme sa tváriť, že jeho územie a jeho infraštruktúra sú pre napadnutého súpera nedotknuteľné.

Ďalšia vec – výzva ukrajinského prezidenta k preventívnym útokom na ruské jadrové zbrane – je naopak moment, keď by sa už konečne mohla rozsvietiť kontrolka. Po úspechoch na bojisku Zelenskyj postuluje dve veci naraz: že neprestane bojovať, kým neobnoví hranice Ukrajiny vrátane Krymu, a súčasne žiada o urýchlené vybavenie prihlášky do NATO. V tom ho pred necelými dvoma týždňami v Bratislave explicitne podporila skupiny niekoľkých stredo- a východoeurópskych prezidentov, vrátane Miloša Zemana. Hlavy štátov Slovenska, ČR, Litvy a Lotyšska, Estónska, Rumunska, Macedónska, Čiernej Hory a Poľska slávnostne vyhlasujú: Pevne stojíme za rozhodnutím bukurešťského samitu NATO z roku 2008 týkajúceho sa budúceho členstva Ukrajiny.

Dochádza nám, pod aký radikálny text sa tu Zeman podpísal? Keď sa svojho času NATO váhavo otvárala krajinám ako je Česká republika, platilo napríklad, že uchádzač nesmel mať doma otvorené spory s nejakou svojou etnickou menšinou – v českom prípade dokonca so svojou bývalou etnickou menšinou. V prvopočiatkoch česko-nemeckej deklarácie z roku 1997 stojí diplomatická prosba USA, aby si do poslednej omrvinky vyčistili stôl s Nemeckom. Ukrajina, ktorá svojich občanov z „ruského“ východu osem rokov šikanovala, obmedzovala vyučovanie ruštiny, zatvárala ruskojazyčné televízie a niekedy aj ich politických lídrov, ktorá spoluobčanom z východu od začiatku vojny musí „očistiť nie len telo, ale aj myseľ od ruskej propagandy a ruštiny, ako jazyka okupantov,“ (slová manželky veľvyslanca Perbyjnisa pre týždenník Forum) azda má svoj etnický rozkol vyriešený?

Inou zásadou pri rozširovaní Aliancie až doteraz bolo, že nový člen prispieva k celkovej bezpečnosti organizácie, takže do nej nesmie priniesť žiadne územné spory so susedmi. Ukrajina má spor, v ktorom je v medzinárodnom práve, ale je to spor, ktorý by členské štáty NATO zaväzoval ísť Ukrajine na pomoc aj vojensky. A Zelenského vojnové ciele presahujú Cherson alebo Donbas, kde ukrajinsko-ruskú hranicu v roku 1922 určil V. I. Lenin, a to na úkor Ruska. Donbas, ktorému Kyjev po roku 2014 nebol ochotný poskytnúť ani medzinárodne sľúbenú autonómiu. Zelenskyj i Krym, ostrov darovaný Ukrajine ďalším komunistickým vládcom Nikitom Chruščovom, ostrov, ktorý sa z troch štvrtín ruské obyvateľstvo po rozpade ZSSR niekoľkokrát pokúsilo politickou cestou vymaniť spod vlády Kyjeva. Budeme sa vojensky zasadzovať o to, aby títo ľudia boli opäť podriadení centrálnej moci, ktorú masívne nechcú?

Je správne podporovať Ukrajinu, humanitárne i ekonomicky, ak by mala šancu na víťazstvo (autor je naďalej pesimista), potom aj vojensky. Niečo úplne iné je podporovať vojnové ciele prezidenta Zelenského a súčasne jeho prihlášku do NATO.