Vnútená samota bratislavského vraha

Prakticky neustály boj a vojny jednej bubliny proti druhej, permanentné prenasledovanie, mučenie, zabíjanie, genocídy, nenávisť ako trvalý stav sveta. Sklon ničiť sa až do úplného samovyhubenia akoby bol základným ľudským programom, ktorý sa teraz prejavuje a prebieha už v planetárnom rozmere. Keby nejaká veľmi perverzná vesmírna moc chcela podniknúť experiment so sadizmom, vymyslí ľudstvo.

Lenže to isté ľudstvo je zároveň schopné celkom pozoruhodných vecí: napríklad vymyslí spev a tanec, architektúru, záhradníctvo, literatúru, dokonca aj také veci ako sonet alebo symfóniu. Jednoducho všetko to, čo naznačuje, že len tak pre nič za nič sa tento tvor na planéte neocitol. Že to teda nie je len nejaká pleseň alebo omyl, ako by sa skeptickejším z nás zdalo.

A nemusí ísť len o nejaké veľké výkony. Popri nich sú tu také veci, ako city a láska a hlavne deti a ich detstvo, predovšetkým to skoré, ktoré je asi najlepším dôkazom toho, že ľudstvo nejde zavrhnúť ako celok. Pohľad na malé, napríklad spiace dieťa je jasným potvrdením, že pre každého bola na začiatku nejaká nádej a že sa s každým muselo najskôr počítať. Pretože neexistuje malé dieťa, ktoré by bolo od začiatku beznádejným prípadom. Všetky deti sú na začiatku krásne a nevinné a všetky sú dôkazom, že človek je zvláštna hodnota kozmu, vrchol stvorenia, odlesk dokonalosti Božej.

Teda aspoň na začiatku, kým sa dieťa nastane súčasťou toho strašného hromadného ľudstva.
Najodpornejším prejavom každej civilizácie je, keď deťom ničí detstvo. Keď mu, tomu najdôležitejšiemu veku, berie nevinnosť a kradne mu jeho nádej. To sa dá mnohými spôsobmi.

Desivým symptómom našej doby je zúfalá samota detí vtiahnutých do pustého chaosu akýchsi zásvetných sfér, ktoré ich ovládajú z hlbín virtuálnych svetov. Ten najkrehkejší a bezbranne odovzdaný tvor je vydaný napospas chápadlám technologických monštier, ktoré ho veľmi skoro obalia neodstrániteľným slizom závislosti, úchylnej slasti a beznádeje. Poznáme tie vyhasnuté, vyplašené a nejakým spôsobom vnútorne znásilnené deti, na ktorých ostali nevinné už len ich oči, zmätene civiace do sveta, v ktorom sa cítia ako cudzinci, lebo ten ich „skutočný“ je niekde v močiarovitých priestoroch za obrazovkou ich výkonného stroja.

Predstavujem si, že taký bol mladý vrah z Bratislavy, ktorého virtuálna samota sa skončila dvojnásobnou vraždou pri gej klube. Ten mladík nemusel byť nadopovaný nejakou údajne homofóbnou atmosférou na Slovensku, len ťažko na neho mohli zapôsobiť názory nejakých cirkevných predstaviteľov napríklad na sobáše homosexuálov, tie najskôr vôbec nevnímal. A jeho čin nemá už vôbec nič spoločné s údajne homofóbnym výrokom senátora Fischera, o ktorom ten bratislavský geek [prenesene človek zapálený za nejakú vec, pozn. red.] so všetkou istotou nikdy nepočul – a už je Pavel Fischer ciachovaný pomaly ako ideový pôvodca tej vraždy.

Príšerný čin toho mladíka mal najskôr korene v hlbinách jeho ľudskej samoty, do ktorej ho vtiahla beznádej života, pre ktorý nenašiel zmysel. To je na tom to najhoršie, oveľa horšie, než že niekto má nemoderné názory, ktoré si dovolí niekde naznačiť. Tie názory sú aspoň z tohto sveta, samota tých mladých zúfalcov je z pekla.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.