Syndróm neviditeľného človeka

Táto veta má dnes zaznieť o niečo hlasnejšie ako v ostatné dni roka. Už po tridsiaty prvýkrát si totiž 17. októbra pripomíname Medzinárodný deň za odstránenie chudoby. Iniciátorom myšlienky bol francúzsky kňaz Joseph Wresinski, ktorý pomoc chudobným objavil ako svoje životné poslanie. Autor úvodnej vety bol pre túto úlohu formovaný už od detstva. Narodil sa v roku 1907 vo francúzskom meste Angers, kde sa jeho poľský otec a španielska matka usadili po peripetiách prvej svetovej vojny. Joseph od mala zažíval čo prakticky znamená odkázanosť na iných v nepríjemnej atmosfére chudoby a xenofóbie. Následkom týchto zážitkov sa v ňom zrodilo odhodlanie pomáhať chudobným rodinám, aby sa vyhli podobnému údelu, aký prežívala tá jeho.

Po desiatich rokoch kňazskej služby ho jeho biskup v roku 1956 uvoľnil pre pastoráciu v tábore ľudí bez domova blízko Paríža, kde sa obetavo venoval rodinám v núdzi ďalších 10 rokov. Svoje neúnavné snaženie opísal slovami: „Bol som poháňaný myšlienkou, že tieto rodiny sa nikdy nedostanú zo svojej biedy, pokiaľ nebudú prijatí ako celok a ľud všade tam, kde ostatní ľudia namáhavo diskutujú.“ Wresinského cieľom bolo zapojiť ľudí žijúcich v chudobe do politického a hospodárskeho, kultúrneho a náboženského života ako rovnocenných partnerov. 17. októbra 1987 posvätil v Paríži kamennú tabuľu na počesť obetí hladu, nevedomosti a násilia a položil tak základy Medzinárodného dňa boja za odstránenie chudoby a vyčlenenia, ktorý valné zhromaždenie OSN následne potvrdilo v roku 1992.

Chudoba v číslach

Tento deň nám pripomína, že chudoba je celosvetovým problémom, ktorý sa však istým spôsobom dotýka každého z nás. Príklad jeho zakladateľa hovorí zreteľnou rečou a vyzýva nás postaviť sa jednotlivo i spoločne tomuto komplexnému problému. Účelom tohto dňa je predstaviť problém chudoby v jasnejších kontúrach, ktoré okrem osobnej skúsenosti dotvárajú štatistické údaje. Tie síce ukazujú, že vo svetovom meradle sa od roku 1999 počet ľudí postihnutých extrémnou chudobou znížil takmer o miliardu, ale súčasná situácia i prognózy ďalšieho vývoja nedodávajú veľa optimizmu. Pod hranicu extrémnej chudoby podľa názoru Svetovej banky z roku 2011 spadne ten, kto si denne musí vystačiť so sumou nižšou ako 1,90 USD. Túto latku kritizujú viacerí ekonómovia, keďže nezohľadňuje pomery vyspelejších krajín. Okrem toho hovoríme aj relatívnej chudobe, ktorá zasa ohrozuje ľudí s príjmom nižším ako je 50 % priemernej mzdy danej krajiny. Konkrétnejšiu predstavu si vytvoríme z údajov, podľa ktorých zarobil priemerný Slovák v roku 2021 mesačne 1211 €. Až zhruba 660 tisíc občanov Slovenska bolo minulý rok podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky postihnutých príjmovou chudobou.

Cirkev (pre) chudobných?

Žiadne číslo však neodhalí oveľa zásadnejšiu vec, ktorou je konkrétna tvár a osobný príbeh človeka či rodiny. Na túto skutočnosť neustále upozorňuje aj pápež František, ktorého pontifikát je od začiatku spojený s osobitným záujmom o chudobných a marginalizovaných. Vatikanista Andrea Tornielli tento pápežov program vyjadril už v samotnom názve svojej knihy v roku jeho zvolenia: František – Pápež chudobných. Pápež zdôrazňuje, že často o chudobných hovoríme len všeobecne, „obmedzujeme sa len na štatistiky a chceme zapôsobiť nejakým dokumentárnym filmom. Chudoba má, naopak, viesť ku kreatívnemu projektovému plánovaniu, ktoré umožní rozvoj efektívnej slobody, vďaka ktorej môže každý človek realizovať svoj život vlastnými silami.“

Práve v ohrození ľudskej slobody vidí pápež hlavné úskalie, ktoré musíme v boji s chudobou prekonať. Ak sa podľa neho budeme sústrediť iba na symptómy, náš zápas za odstránenie problému chudoby neprinesie žiadané ovocie. Preto je potrebné odhaliť a pomenovať korene problému, ktorými sú podľa pápeža ideológie atakujúce tradičnú rodinu i pôrodnosť. Svoj nemalý podiel na tom má aj tzv. „nový ekologizmus“, teda ochrana životného prostredia oblečená do moderných šiat náboženskej ideológie. Ako príklad slúžia enormné sumy vynakladané na ochranu prírody namiesto ochrany človeka. Preto cirkev neustále varuje pred nebezpečnou ideológiou odľudštenia prírody, ktorá kladie dôraz na ochranu energetických zdrojov, ale systematicky prehliada a zanedbáva ochranu ľudských zdrojov.

V línii týchto výziev pracuje aj Katolícka cirkev na Slovensku, ktorá značnú časť svojej činnosti venuje starostlivosti o chudobných a núdznych. Pripomeňme činnosť Slovenskej katolíckej charity (od r. 1927), ktorá pod svojou hlavičkou združuje desať charít v jednotlivých diecézach a eparchiách. Pracuje v nich viac ako 1 500 zamestnancov, ktorí ročne poskytnú pomoc približne 24 000 ľuďom v núdzi v 318 charitných zariadeniach.

Medzinárodný deň za odstránenie chudoby je vhodnou príležitosťou uvedomiť si problém i jeho možné riešenia. Známy kresťanský autor Bruno Ferrero hovorí o rozšírenej chorobe súčasnej doby, ktorú nazýva „syndrómom neviditeľného človeka.“ Trpíme ňou vtedy, keď ľahkovážne, alebo s obavami odvraciame zrak od človeka v akejkoľvek núdzi. Možno aj na to slúžia takéto dni, aby sa nás pokúsili vyliečiť z vážnej choroby egocentrizmu. Iný taliansky kňaz a spisovateľ don Primo Mazzolari toto uzdravenie opísal slovami: „Chcem vás poprosiť, aby ste sa ma nepýtali, či existujú chudobní, kto sú to a koľkí sú, […] Ja som nikdy nepočítal chudobných, pretože ich nemožno počítať: chudobní sa objímajú, nie počítajú.“