Vražda na Slovensku ako príležitosť na drezúrovanie politikov a verejnosti

Človek, ktorý chce takú kritiku vysloviť, by asi na úvod mal povedať, že vraždy odsudzuje. Ale nie je to azda samozrejmé? Je to príliš chcieť, aby sa automaticky nepredpokladalo, že schvaľujete vraždenie ako metódu prejavu nesúhlasných názorov?

Pri politikoch je požiadavka na performatívne odsúdenie pochopiteľná, ale obávam sa, že sa jeho zmysel preceňuje. Že odsudzujúce vyhlásenie politikov činom zradikalizovaných psychopatov nezabráni, dokonca ani masové verejné zhromaždenia nie. Ani keby českí politici v minulosti oveľa dôraznejšie odsudzovali homofóbiu, bratislavskej vražde by to nezabránilo. Ale to je menšinový názor.

Reakcie českých politikov a médií

Politik týchto ľudí nemôže nikdy uspokojiť. Český premiér Petr Fiala čin odsúdil, ale bol „popoťahovaný“ za to, že ho odsúdil neskoro. Pretože, kto nie je prvý, je vždy neskoro. Na Twitteri bolo na jeho odsúdenie najčastejšou reakciou to, prečo teda neschváli manželstvo pre všetkých.

Konzervatívny Fiala mohol s takou reakciou počítať. Ale tentoraz neobstála ani obvykle bezchybne progresívna predsedníčka snemovne Markéta Pekarová Adamová. „Buďme prosím tolerantní k inakostiam,“ uzavrela svoj príspevok. A to, ako jej vytýkali, je zle. Tak zle, že sa niektorí ani nenamáhali vysvetľovať, v čom.

Známy aktivista Krištof Stupka Fialovi vytkol jeho vyjadrenie, že je „pripravený rešpektovať iné životné štýly“. Prečo? „Naša sexualita nie je životný štýl ani voľba. Je to niečo, s čím sme sa narodili a čo by nikdy nemalo byť dôvodom na vraždu,“ napísal (anglicky).

Po prvé, ide tu skutočne len o sexuálnu orientáciu? Inde v spravodajstve sme sa mohli dočítať od priateľky oboch zavraždených: „Matúš a Juraj boli hrdí členovia LGBT komunity. Vždy vyjadrili svoj názor. Nikdy neboli ticho. Prezentovali sa tým, ako chodili oblečení, ako žili.“ Ak sa niekto prezentuje tým, ako sa oblieka a ako žije, tak čo je to iné ako životný štýl?

Opäť treba pre istotu zopakovať, že ani to nemôže byť dôvodom pre vraždu. A že v rozrušení sa človek môže vyjadriť nepremyslene.

Ale po druhé, je to nepremyslené? Alebo ide skôr o, v zahraničí dobre známy, otravný „výcvik verejnosti“ v tom, aby si zvykla, že niektorým aktivistom nestačí nič, že sa vždy nájde nejaká požiadavka, na ktorej trvajú, a nejaké vyjadrenie, ktoré nezodpovedá najnovším nárokom?