Títo traja nemeckí intelektuáli vydali v posledných týždňoch knihu o médiách, pričom Precht a Welzer napísali spoločne publikáciu Štvrtá moc. Ako vniká väčšinový názor, ktorý nie je väčšinový.

Prípad Pecht-Welzer je pozoruhodný. Novinár Joachim Huber napríklad uverejnil ničivú recenziu mesiac pred vydaním knihy. Obsah sa vraj dá domyslieť. Analogicky postupovali mnohí novinári, pričom vydavateľstvo tvárou v tvár neobvyklej situácii ubezpečovalo, že recenzné výtlačky v predstihu nerozosielalo.

Novinári sa – nezávisle od čítania recenzovanej knihy – zhodli, že autori hovoria o útočení, popieraní skutočnosti, moralizovaní. Podľa novinárov sa kniha naozaj nevydarila. V tematickom vymedzení mali pravdu, ale mýlili sa, keď autorom podsúvali, že im ide o jediné: liečenie rán, ktoré schytali pri obrane svojich vraj absurdných postojov. Že si dotyční okrem iného liečia rany, to je pravdepodobné. Obaja sa počas niekoľkých mesiacov zmenili z vážených osobností na najnenávidenejších nemeckých intelektuálov.

Ibaže, keď novinári knihu, ktorá sa medzitým stala bestsellerom, deklasovali na fňukanie dvoch pomätencov, zabudli povedať, že ich závery sú podložené štúdiami rešpektovaných mediálnych odborníkov, sociológov i etikov. Nevecný prístup zaráža o to viac, že nemecké médiá zažívajú od roku 2015 pokles dôvery – a nedá sa vylúčiť, že aj nenávidení intelektuáli môžu povedať niečo, čo stojí za úvahu.

Pripomeňme si, že po prepade dôvery počas migračnej krízy nasledoval ďalší počas pandémie. Prieskum z roku 2021 navyše ukázal, že 44 percent Nemcov považuje slobodu slova za ohrozenú, čo je najvyššia hodnota od roku 1953. Vo svetle týchto okolností sa zdá, že novinári by mohli byť v zavrhnutí svojich kritikov nie menej ostražití, ale napríklad dôslednejší. Začať sa dá tým, že recenzent, ktorý si recenzovanú knihu neprečíta, o tom aspoň pomlčí.

Podozrivá homogenizácia názorov

Z možných príčin poklesu dôvery menujú Precht a Welzer na prvom mieste podozrivú homogenizáciu názorov a stanovísk v otázkach, na ktoré majú občania – aspoň podľa prieskumov – pestré názory. Viditeľné to bolo počas migračnej krízy, keď medzi novinármi zavládla takzvaná vítacia kultúra na úkor kritických hlasov, ktoré sa často vzápätí vnímali ako nenávistné. Tým sa mediálna scéna odchýlila od spoločnosti, ktorá podľa sociologických výskumov nie je v prevažnej miere nepriateľská voči migrantom, ale jej nemalá časť má obavy z interakcie veľkého počtu utečencov. Na tomto základe nakoniec vznikol v odborných publikáciách diskutovaný rozdiel medzi zverejneným a verejným názorom.

Problematická bola aj práca novinárov počas pandémie. Často diskutovaným príkladom i v odborných prácach je napríklad toto: Nemecké médiá v roku 2021 takmer jednohlasne odmietali povinné očkovanie. Ale na jar 2022 sa, až na výnimky, priklonili na stranu očkovania a nezaočkovaných označovali za pochybné osoby ohrozujúce životy uvedomelých spoluobčanov. V druhej polovici roka 2022 sa nálada opäť mení. Dnes médiá opäť bránia svoje pôvodné odmietavé stanovisko.

Autori za častým preberaním názorov nevidia zlý zámer a nehovoria o klamstvách. Za sklonom k rovnakému názoru môže byť, paradoxne, konkurencia spolu s prirodzenou neistotou, aké stanovisko v zložitých otázkach presadzovať. Zhodnúť sa s ostatnými je bezpečnejšie, najmä v časoch, keď sa dialóg nezriedka zamieňa za pranierovanie na sociálnych sieťach.

Sklony k jednote sledujeme aj pri vojne na Ukrajine. Ide vraj o čierno-biely konflikt. Autori súhlasia, ak hovoríme o morálnej rovine. Ibaže tento konflikt nemá iba túto rovinu, ale aj politickú a sociálnu. Je typické, že médiá neodolali tomu, aby ruské napadnutie prirovnávali k znásilneniu ženy. Ibaže, ak hovoríme o napadnutí jedného štátu iným, zasahuje každý krok veľké množstvo ľudí. Chcieť porozumieť konfliktu medzi dvoma štátmi, z ktorých jeden je jadrovou veľmocou, podľa modelu osoba A napadne osobu B, je jednoducho omyl. Aj z etického hľadiska, pretože sa v tomto prípade podceňuje vplyv počínania napríklad na strany, ktoré nie sú priamymi účastníkmi bojov.

O vine Ruska a nevyhnutnosti ekonomicky a prinajmenšom sčasti aj vojensky pomáhať Ukrajine autori nepochybujú. Považujú však za zarážajúce, že sa nesmie položiť mnoho otázok bez toho, aby nebol ten, kto sa pýta, ihneď označený za Putinovho stúpenca. Vieme, čo je cieľom dodávania zbraní? Návrat Krymu? A na tom pojme „víťazstvo“ panuje zhoda? Prečo sa vedľa „mníchovskej analógie“ nepoužíva aj „príklad kubánskej krízy“, v ktorej John F. Kennedy nerozlučne spojil vojenskú silu s diplomaciou?

Okrem zomknutej mediálnej scény spája pandémiu a ruskú agresiu ešte niečo: blúdime v tme. Väčšina nemeckých odborníkov spočiatku tvrdila, že covid je iba nádcha. Potom sme počúvali, že očkovanie za tým urobí bodku. Nedá sa komukoľvek vyčítať, že niečo nevedel. Ale keď sme sa už toľkokrát pomýlili, prečo s takou ľahkosťou vytvárame obrazy nepriateľov? Aj v prípade napadnutia Ukrajiny sme mali možnosť vidieť početné mediálne zhody. Napríklad sa hovorilo, že Rusko si Ukrajinu ihneď podrobí, dnes sa zasa hovorí o absolútnej neschopnosti Ruska.

Ak sa prehlbuje neistota, človek sa utieka k historicky najúčinnejšiemu opatreniu: kopírovanie postoja druhého a moralizovanie. Azda sa dá pri tom všimnúť, že moralizovanie má blízko k náboženskej nezmieriteľnosti. Náboženské odsúdenie zasahuje celého človeka, rovnako je to v prípade v prípade morálneho odsúdenia. Kto je horší lekár, môže byť napríklad dobrý otec či verný priateľ. Ale kto sa mýli vo veciach viery alebo je morálne zlý človek, nemôže byť dobrý v ničom. To, že sú stávky vysoké, môžeme vidieť aj na debatách, ktoré majú nepríjemný vplyv, ak nie zdrvujúci, na osobný život tých, ktorí sa nedržia aktuálne prevládajúceho názoru.

Čím väčší vplyv, tým menšia dôvera?

Pozoruhodná je Prechtova a Welzerova téza, podľa ktorej médiá strácajú dôveru úmerne tomu, ako stúpa ich dosah. Ale nie je to skôr tak, že digitálna revolúcia aj súvisiace ekonomické zmeny pripravili médiá o veľkú časť vplyvu? Podľa autorov platí oboje: vplyv stúpa i klesá. Médiá nikdy neboli také bezmocné v ovplyvňovaní spoločnosti ako celku a nikdy nemali takú moc zničiť jednotlivca. Médiá vedia politikov aj seba navzájom trestať shitstormami alebo odmeňovať obdivom bez súdnosti takzvaným candystormom.

Svoje o tom vie aj Angela Merkelová. Aktuálne patrí k ľuďom, ktorí sa dajú kritizovať bez akéhokoľvek rizika. Tento fenomén súvisí s tým, čo autori nazývajú personalizácia politiky. Myslia tým situáciu, keď sa politická žurnalistika zmení z novinárčiny nie o politike, ale o politikoch. Výskumníci, na ktorých sa autori odvolávajú, napríklad ukázali, že v kontexte utečeneckej krízy boli vrcholní politici hlavnými aktérmi dvoch tretín všetkých textov. Iba druhotne sa písalo o občianskej spoločnosti alebo o utečencoch a ich potrebách. V odbornom slovníku sa píše o „sociálnovyprázdnenom spravodajstve“, ktorému sa venuje mediálny analytik Michael Haller.

Kritici namietajú, že Precht a Welzer robia presne to, čo vyčítajú novinárom – moralizujú. A v tom majú pravdu: varovanie pred morálkou je samo morálnym postojom. Ale je pravda, že podľa niektorých jediným možným. Varovať pred prílišným využívaním morálky je výsostným poslaním etiky, napísal sociológ Niklas Luhmann. To neznamená, že morálka nemá svoje miesto, ale to, že je často lacná a vytvára viac problémov, ako rieši – a v tomto prípade je namieste otázka, do akej miery je morálne tasiť morálku.

V poslednom čase vídame na sociálnych sieťach videá s demonštrujúcimi ľuďmi, od ktorých počuť nehorázne výroky. „A s tým sa ako chcete baviť? Ja nie.“, zaznieva potom hlas súdnych. K tomu sa dá napísať toto. Aristoteles poznamenal, že človek sa vyznačuje myslením a myslenie spočíva v tom, že sa dá o postojoch rozmýšľať, kým ich človek prijme za svoje.

John Stuart Mill si dokonca myslí, že treba vypúšťať na verejnosť najpochabejšie názory, nie pre tie názory, ale preto, aby mysliace bytosti ostali v strehu a museli svoje postoje formulovať argumentmi. Ak človek nie je konfrontovaný, hoci aj s bizarnosťami, jeho myslenie zakrpatie do klišé, teda do antimyslenia.

Potom je tu ešte jedna vec. Občas sa volá po lieku na rozdelenú spoločnosť. Jeden liek autori odporúčajú jednoznačne: nemoralizovať priveľmi rýchlo. A z knihy sa dá odvodiť ešte jedno poučenie. Spoločnosť rozdeľujeme už vtedy, keď je hlavným zmyslom nášho výroku potlesk vlastnej skupiny. Možno je otázka „A s tým sa ako chcete baviť?“ jednou z takých žiadostí o potlesk. Nechcieť sa za každú cenu páčiť svojim ľuďom – azda tu leží aspoň časť odpovede na rozdelenú spoločnosť.

Richard David Precht – Harald Welzer: Die vierte Gewalt. Wie Mehrheitsmeinung gemacht wird, auch wenn sie keine ist, Frankfurt nad Mohanem, Fischer Verlag, 288 str.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.