Pre naše osobnosti v priebehu dlhých uhorských dejín väčšinou nebolo potrebné národnostne sa vymedzovať. Do rozmachu maďarizácie v druhej polovici 19. storočia považovali Uhorsko za svoju vlasť, zväčša ovládali viacero jazykov a mali niekoľko identít. Ak sa vzdávame tých mnohých, ktorí zrovna netematizovali slovenskú otázku a prenechávame ich iba iným národom, oberáme sa o časť svojich dejín. Nie je to nutné.
Príkladom „uhorského človeka“ bol aj Valentín Balaša. Pred pár dňami uplynulo 468 rokov od jeho narodenia. Narodil sa 20. októbra 1554 na Zvolenskom zámku a patril k šľachtickému rodu, ktorý vlastnil viaceré panstvá, predovšetkým na území Slovenska. Svoje mladé roky prežil na Zvolenskom zámku a neskôr na hrade v Liptovskom Hrádku. Ako bývalo zvykom v šľachtických rodinách, neštudoval iba na jednej univerzite, ale svoje vzdelanie získal na študijnom pobyte na viacerých univerzitách v Nemecku a Taliansku. Bývalo dobrou praxou, aby humanistický vzdelanec ovládal popri latinčine aj viaceré iné jazyky. Balaša ich ovládal deväť. Popri slovenčine a maďarčine to bola latinčina, taliančina, poľština, nemčina, turečtina, chorvátčina a rumunčina.
Balaša je považovaný za zakladateľa modernej maďarskej lyriky a maďarskej erotickej poézie. Preslávil sa aj svojou deväťveršovou strofou, ktorá nesie jeho meno - Balašova stanca, pričom je rýmovaná systémom a-a-b-c-c-b-d-d-b. Pre nás je významný nielen tým, že pochádzal zo Slovenska, ale pravdepodobne mu možno pripísať aj autorstvo najstaršej ľúbostnej básne v slovenčine Pieseň v mene peknej devy. Slovenské básne Valentína Balašu boli objavené vo Viedenskej národnej knižnici v roku 1949 a nachádzajú sa vo Fanchaliho kódexe, ktorý je zbierkou básnických diel zo 16. storočia.
Zbierka obsahuje básne v slovenčine, maďarčine a latinčine. Podľa niektorých literárnych historikov nie je jednoznačné, či možno slovenské básne pripísať priamo Valentínovi Balašovi. V básňach v slovenčine, pripisovaných Balašovi, nachádzame však rovnaké motívy ako v tých písaných v maďarčine. Ak by aj ich autorom nebol Balaša, nič to nemení na tom, že tieto básne v slovenčine v 16. storočí existovali a básnické diela v slovenčine tvoril aj jeho žiak Ján Rimay. Svedčí to o vyspelej úrovni slovenskej písomnej kultúry v tomto období.
