Kto stojí v pozadí Putina

Viacerí analytici a novinári sa snažia vyriešiť záhadu, ako sa z Vladimira Putina, ktorý začínal kariéru ako európsky orientovaný politik, stal pravý jastrab. Čím to je, že hoci má obrovskú moc (údajne aj obrovský majetok), tak začal nebezpečnú vojnovú avantúru na Ukrajine, čím ohrozil vlastnú budúcnosť aj budúcnosť svojej krajiny? Veď mohol vládnuť bez problémov tak dlho, ako by mu zdravie stačilo… Dlho bol, aj napriek rastúcemu autoritárstvu, považovaný za racionálneho politika, teraz ho mnohí opisujú, akoby hral poker. Pričom stávky v hre sa neustále zvyšujú.

Jednou z mnohých odpovedí na túto „záhadu“ môže byť, že Putin v skutočnosti nie je ten autokrat, za ktorého ho považujeme. Napokon, v Rusku údajne reálne nevládne on sám, ale skupina spolu so skupinou tieňových postáv, ktoré konajú v jeho mene, a teda máme dočinenia s niečím, čo by sme mohli nazvať „kolektívny Putin“.

Ako sa tvorí vladár

„Kráľa tvorí dvor,“ hovorí známa poznámka Niccola Machiavelliho. Renesančný autor nám chcel povedať, že aj v monarchii je verejná sprava v istom zmysle kolektívnou záležitosťou. Bežní ľudia nerozumejú, moc prisudzujú len samotnému vládcovi, realita je však zložitejšia. V divadle sa to parafrázovalo spôsobom, že „kráľa hrá dvor“, to znamená, že herec v úlohe vladára sám nemusí nič stvárňovať – to ostatní sa mu majú klaňať a vzdávajú mu úctu.

V ruskej histórii poznáme epizódy, ktoré potvrdzujú toto tvrdenie. Pripomenúť možno takzvanú sedembojarštinu v 17. storočí, keď predstavitelia najušľachtilejších rodov sami vládli krajine a menili aj cárov. Alebo nedávnu sedembankárštinu, čo už je trochu hra so symbolom a odkaz na postkomunistické 90. roky počas vlády prezidenta Borisa Jeľcina, ktorého príliš ovplyvňovali oligarchovia.

V takomto modeli riadenia skutoční vládcovia nemajú záujem demonštrovať a ukazovať svoju úlohu a mocenský vplyv, vyhnú sa tak jednoduchšie verejnej kontrole aj zodpovednosti za prípadné chyby. Preto všemožne zdôrazňujú úctu k legitímnemu panovníkovi, velebia ho, tvrdia, že sú jeho služobníkmi a iba plnia jeho vôľu. Ak sa niečo pokazí, hnev ľudu smeruje na neho, nie na nich.

V modernej spoločnosti sa na to používajú kontrolované médiá. Osvetľujú každý krok nominálneho vodcu, podporujú opatrenia prijaté v jeho mene, a znázorňujú jeho múdrosť. Nikdy však nepoukážu na zákulisie jeho vlády.

Bitky kremeľských veží  

Putin sa v značnej miere stal prezidentom Ruska vďaka spomenutej sedembankárštine, čiže oligarchickému vplyvu na Jeľcina a jeho rodinu. V prvej fáze jeho vlády tento trend ešte pokračoval, ale postupne biznisoví influenceri uvoľňovali miesta osobám iného pôvodu.

Na istý čas sa okolo prezidenta vytvorila relatívna rovnováha medzi racionálne a internacionálne uvažujúcimi ekonómami a podnikateľmi na jednej strane, a národné orientovanými ľuďmi z tajných služieb a špeciálnych agentúr na strane druhej. Tých druhých v Rusku nazývajú „mocenský blok“ alebo siloviki.

V prípadoch, keď sa záujmy a názory dvoch strán nezhodovali, vznikali konflikty, o ktorých sa obrazne hovorilo, že rôzne veže Kremľa bojujú medzi sebou. V závislosti od okolností sa menili aj víťazi. Dosť dlho platilo, že žiadna z „veží“ nemala jasnú prevahu.

Situácia sa výrazne zmenila v posledných rokoch, počas boja proti vnútornej opozícii, najmä proti Alexejovi Navaľnému a jeho podporovateľom. V Kremli v nich videli reálne ohrozenie a použili všetky prostriedky, aby sa ich zbavili. To viedlo k pritvrdeniu domácej politiky, ktoré nenechalo priestor pre voľnomyšlienkarstvo.

Zároveň sa v dôsledku toho zhoršovali vzťahy s Ukrajinou aj so Západom. Výsledkom bolo, že svetová verejná mienka stratila vplyv na ruské vedenie. V súlade s tým jeho umiernenejšia časť prestala byť konkurencieschopnou, jej hlas už nepočuť. „Mocenská veža“ zvíťazila a získala monopol na riadenie krajiny.       

Kremeľská administratíva je dnes jednou z najuzavretejších na zemeguli, von prenikne len veľmi málo spoľahlivých informácií. Miestni a zahraniční kremľológovia sa snažia z tých zlomkov poskladať predstavu o tom, aké procesy tam prebiehajú. Aj preto je také ťažké presne pomenovať osobnosti, ktoré dnes tvoria „kolektívneho Putina“.

Maximálne, čo sa dá urobiť – bez toho, aby sme sa nechali uniesť do ríše čistej fantázie –, je vymenovať pravdepodobných predstaviteľov, ktorých experti a novinári najčastejšie označujú za pravých tvorcov politiky Kremľa. Nie všetky tieto osoby sú slovenskému čitateľovi známe, preto to môže mať zmysel. Pokúsme sa teda o prelet nad hniezdom jastrabov a v krátkosti sa pokúsim vysvetliť, kto je kto.

Sedemjastrabština

Ako prvý sa zvyčajne spomína Nikolaj Patrušev, tajomník bezpečnostnej rady Ruskej federácie a v minulosti šéf Federálnej bezpečnostnej služby. Jeho úlohou je koordinácia činnosti spravodajských a mocenských orgánov. Nerád sa medializuje, no je známe, že je presvedčeným ruským vlastencom.

Iným prípadom je hlava Čečenska Ramzan Kadyrov. Mediálnu pozornosť vyhľadáva, je v podstate neustálym newsmakerom, platí to pre médiá aj sociálne siete. Vyjadruje sa aj k otázkam, ktoré sú vysoko nad rámec jeho kompetencií, zvlášť to platí pre vojnu na Ukrajine. Ponúka spravidla tie najradikálnejšie kroky vrátane použitia jadrových zbraní. Štandard už Kadyrovovi aj téme venoval pozornosť.

Igora Sečina médiá často považujú za „šedú eminenciu“ ruského vedenia. Dlhodobý spojenec Putina a bývalý zástupca prednostu prezidentskej administratívy stojí teraz na čele ropného gigantu Rosnefť, ale podľa viacerých odborníkov nestratil vplyv na politiku. Pokladajú ho za autora ráznych riešení viacerých problémov.

Štvrtým menom je Viktor Zolotov, veliteľ Národnej gardy a bývalý šéf prezidentskej ochranky. Jemu podriadené jednotky sa podieľali na potláčaní opozičných demonštrácií a teraz bojujú na Ukrajine. Má povesť tvrdého vodcu, ktorý uprednostňuje násilné metódy.

Na pozadí vyššie spomenutých postáv vyzerá tá ďalšia trochu nečakane, minimálne svojím pôvodom. Josif Prigožin je známy ako renomovaný hudobný producent, ale do jeho portfólia zároveň údajne patrí aj súkromná armáda, takzvaní vagnerovci, ktorí bojovali v Sýrii, nasadení boli v Afrike a rôznych kútoch sveta, a teraz, samozrejme, najmä na Ukrajine. Aj o tom už Štandard nedávno písal.

Číslom šesť medzi vedúcimi kremeľskými influencermi je Sergej Ivanov, bývalý šéf prezidentskej administratívy a minister obrany. V rokoch 2006 – 2007 reálne predstieral, že nahradí Putina vo funkcii prezidenta, nakoniec z toho nič nebolo. Zachoval si však určitý vplyv a povesť tvrdého a vlastenecky orientovaného politika.      

Vtedy nad ním zvíťazil Dmitrij Medvedev, ktorý obsadil post prezidenta na jedno funkčné obdobie. Teraz je zástupcom Putina v Bezpečnostnej rade. Dlho mal reputáciu liberála a patril skôr do ekonomickej kremeľskej veže, ale v poslednom čase zmenil rétoriku a dnes vystupuje ako radikálny jastrab.

Neexistujúce miesto

Samozrejme, sedemjastrabština je len podmienečné obmedzenie počtu vplyvných militantných osôb sústredených v ruskom vedení. Sú aj ďalšie. Napríklad, nemali by sme opomenúť Dmitrija Rogozina, donedávna hlavu Roskosmosu, ktorý však bol zbavený funkcie a jeho osud ani miera vplyvu dnes nie sú jasné.   

Pozorný čitateľ si môže položiť otázku, prečo v zozname chýba aktuálny minister obrany Sergej Šojgu. Možno to bude znieť trochu zvláštne, ale viacerí experti ho neklasifikujú ako jastraba. Hovorí sa, že z udalostí na Ukrajine nie je nadšený a zámerne – aj keď to znie absurdne – od nej sám seba vzďaľuje.

Je zrejmé, že frekvencia zmienok v médiách je dosť slabým dôkazom vplyvu konkrétnych činiteľov. Slabinou vyššie predloženej verzie je aj to, že uvedené postavy sú veľmi rozdielni ľudia s úplne odlišnými záujmami. Len ťažko si možno predstaviť, že fungujú ako jeden tím. Už pred časom som písal, že podobné osoby v rôznych kombináciách vytvárajú v rôznom čase najmä dočasné a účelové spojenectvá, aby dosiahli svoje ciele.

Názov slávneho románu Kena Keseyho a rovnomenného filmu Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý som si dovolil parafrázovať v podtitule článku, nesie v sebe aj jednu nejednoznačnosť. Američania nazývajú kukučím hniezdom dom bláznov, no zároveň to môže znamenať aj neexistujúce miesto, keďže kukučka si žiadne hniezdo nestavia.

O zvykoch jastrabov (a myslím vtáky) toho veľa neviem, ale pokiaľ ide o militantných politikov, ich „hniezdo“ by tiež pripomínalo obydlie šialencov, pravda, keby naozaj existovalo. Nie je vylúčené, že „kolektívny Putin“ je iba prehnaný koncept politológov a súvekých konšpirátorov. Je jasné, že ruský prezident nerobí všetko sám. Menej jasné je, do akej miery mu jastrabi v jeho okolí pomáhajú a do akej miery Putinom manipulujú. Pravdu, ak vôbec, zistíme až omnoho neskôr.