S odstupom o vražde na Zámockej

Asi by bolo dobre, keby vražda na Zámockej ulici mala ľahko čitateľné príčiny. Ich odstránením by sme znovu nastolili bezpečný svet plný lásky a tolerancie. Už samotný manifest vraha však sťažuje situáciu. Píše bývalý minister kultúry Marek Maďarič.

Snímka z pochodu po vražde na Zámockej ulici v Bratislave. Foto: Dano Veselský/TASR Snímka z pochodu po vražde na Zámockej ulici v Bratislave. Foto: Dano Veselský/TASR

Spojenie chladnokrvnej vraždy dvoch mladých ľudí na Zámockej ulici s právami LGBT+ má určité oprávnenie, keďže zavraždení sa k tejto komunite hlásili. S dávkou empatie sa dá pochopiť aj bezprostredné emotívne ukázanie prstom na vinníkov krátko po vražde, keď boli šok a emócie najväčšie. Na prvom mieste boli takto zjednodušene označení politici a ich neuvážené slová, v závese za nimi predstavitelia cirkví a konzervatívci všeobecne. Niektorí žalobcovia zašli až do krajnosti, že vinu za vraždu podľa nich nesie každý, kto mlčal, keď sa LGBT+ ľuďom diala v minulosti krivda. Tento spôsob kolektívnej sebakritiky môže niekomu imponovať ako prejav morálnej vyspelosti, v skutočnosti však odvádza od nachádzania adresnejších príčin tragédie.

Aj s odstupom času vidíme, že vo verejnom priestore prevážila aktivistická snaha využiť vraždu pre nastoľovanie vlastnej politickej agendy. Najďalej v tomto úsilí zašli tzv. progresívci. Michal Šimečka, predseda Progresívneho Slovenska, neváhal iniciovať (a zrejme aj sformuloval) text uznesenia Európskeho parlamentu, v ktorom bol odsúdený teroristický čin proti komunite LGBT+, avšak do reťazca jeho príčin boli zaradení zástupcovia cirkví, politické elity, referendum o rodine konané v roku 2015 a ako jeden z príkladov nenávisti a neznášanlivosti bola uvedená dokonca Ústava SR, keďže tá v článku 41 hovorí: Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Pritom len nedávno sme sa všetci, vrátane pani prezidentky, klaňali našej ústave ako pilieru demokracie. Mimochodom, mali by sme zbystriť pozornosť, pretože práve útoky na ústavnosť sú charakteristické pre extrémizmus.

Asi by bolo dobre, keby vražda na Zámockej ulici mala ľahko čitateľné príčiny. Ich odstránením by sme znovu nastolili bezpečný svet plný lásky a tolerancie, v ktorom by nikomu nehrozilo, že bude obeťou absurdnej vraždy. Už samotný manifest vraha však sťažuje interpretáciu. Zoznam jeho terčov bol široký a ideovo pestrý. Na prvom mieste figurovali Židia, v hľadáčiku bol súčasný premiér, ale aj opoziční politici. Dokážeme si iste veľmi dobre predstaviť, aký naratív by vznikol po vražde Žida, akoby sme miesto nenávisti k LGBT+ riešili slovenský antisemitizmus a fašistov v parlamente. Úplne inak by sa debata zvrtla v prípade vraždy politika, na vine by boli jeho hejtujúci súperi. A koľko času by sme venovali vražde, ktorej obeťou by bol napríklad učiteľ, ako to bolo nedávno v Čechách, kde ho žiak strednej školy zabil mačetou? Aj to sa mohlo stať a ešte môže. Preto uvažujme o tomto type zločinov hlbšie a nemyslime si, že vyvesením dúhovej vlajky problém odstránime.

Zuzana Čaputová, predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová a Michal Šimečka počas stretnutia v budove Európskeho parlamentu v Štrasburgu v stredu 19. októbra 2022. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Naša provinčnosť a oneskorenosť môže byť výhodou, pretože máme šancu študovať obdobné iracionálne javy, ktoré sa už roky dejú v mnohých západných krajinách. Predvoj nenávistného a často masového vraždenia nevinných ľudí predstavujú USA, či sa to niekomu páči alebo nie. Každého pol roka užasneme nad streľbou v nejakej škole, následne sme svedkami, ako sa americkí predstavitelia modlia za obete a všetko sa končí vzrušenou debatou o ľahkej dostupnosti zbraní. Lenže takýchto osamelých vrahov pozná aj Európa, dokonca aj tie štáty, ktoré sa vyznačujú vzorovou toleranciou k LGBT+ ľuďom.

Problém teda bude zrejme niekde inde ako len v neznášanlivosti Slovákov. A tým naozaj nemienim popierať našu schopnosť byť necitliví a agresívni k druhým. Nemienim však ani považovať vraždu na Zámockej ulici za typický slovenský vynález, ktorým sme momentálne podľa Európskeho parlamentu „obohatili“ Európsku úniu. Akosi mi napríklad uniklo, či sa europoslanci pohoršili nad nedávnym mučením, znásilnením a vraždou dvanásťročného dievčatka v Paríži, ktorú spáchala nelegálna migrantka z Alžírska. Alebo či sa už konečne dočkáme vyšetrenia vraždy nášho občana v Bruseli, pri ktorého týraní hajlovala belgická policajtka. Nie, toto nemá byť zľahčujúci whataboutizmus, len poukázanie na civilizačný kontext našej neznášanlivosti.

Akokoľvek by sa nám to snáď hodilo, šialení vrahovia netvoria súrodý kolektív zastrešený jedinou zvrátenou ideológiou, hoci pravicový extrémizmus je najčastejšie menovaný ako inšpiračný zdroj. Hlbšou a širšou základňou takýchto činov sa mi zdá byť celková vykorenenosť človeka. Mám na mysli úbytok prirodzeného spôsobu života, kritiku tradičných hodnôt, ktoré kedysi dokázali začleniť jednotlivca do celku a obotkať ho sieťou prirodzených sociálnych vzťahov a duchovných opôr. Nečudo, že takíto vrahovia sú väčšinou osamelí, frustrovaní jednotlivci žijúci v ústraní, v tieni svojho sociálneho autizmu, vo virtuálnej realite, odkiaľ nevidia pozitívnu perspektívu budúcnosti. Sú to od života, od komunity, od svojich koreňov odtrhnuté indivíduá, ktorým sa hovorí, že majú právo na úplnú odlišnosť, na egoistické solitérstvo a inakosť až do úplného extrému. Lenže extrémom inakosti je práve izolovanosť.

Takýto spôsob života vyplýva z povahy konzumnej, atomizovanej a informačnej spoločnosti, ktorá uprednostňuje individualizmus pred súdržnosťou a nové sady ľudských práv kladie do protikladu s klasickou demokraciou. Aj preto si dovoľujú úradníci a poslanci v Bruseli odsúdiť znenie našej demokraticky schválenej ústavy a protektorsky žiadať, aby sme ju opravili súborom nových práv, o ktorých oni rozhodli, že sú pre nás dobré. Ide o druh politického inžinierstva, ktorý sa snaží vyvolať predstavu, že príslušník akejkoľvek (ale dnes najmä sexuálnej) menšiny sa môže cítiť utláčaný už samotným faktom existencie väčšiny, ktorá vyznáva nepokrokové hodnoty, ako je rodina, národná identita alebo presvedčenie, že sexualita je biologicky určená. Dokonca, že takáto spiatočnícka väčšina môže už len svojím mlčaním menšine ubližovať.

Na druhej strane by väčšina mala empaticky vnímať, že pocit diskriminácie medzi príslušníkmi menšiny je často autentický a bolestný. Nemali by sme ho negovať, ale uvažovať o ňom a ponúkať formy koexistencie našich hodnôt. Nepochybne potrebujeme toleranciu k inakosti, ale rovnako aj k neinakosti. Podporu tradičnej rodiny nemôžeme považovať za anachronizmus. Naopak, pomohlo by, ak by druhá strana akceptovala taký návrh právneho rámca pre život párov rovnakého pohlavia, ktorý by uspokojil praktické potreby ich spoločného života, ale zároveň by garantoval, že inštitút manželstva zostane vyhradený pre zväzok muža a ženy. Večný zápas starého s novým nemusí byť nevyhnutne nezmieriteľným bojom dobra so zlom. Východiskom by mala byť obojstranná snaha o toleranciu a akceptáciu. Pretože práve opačná, nezmieriteľná atmosféra motivuje šialených vrahov.


Ďalšie články