Marek Maďarič

Spojenie chladnokrvnej vraždy dvoch mladých ľudí na Zámockej ulici s právami LGBT+ má určité oprávnenie, keďže zavraždení sa k tejto komunite hlásili. S dávkou empatie sa dá pochopiť aj bezprostredné emotívne ukázanie prstom na vinníkov krátko po vražde, keď boli šok a emócie najväčšie. Na prvom mieste boli takto zjednodušene označení politici a ich neuvážené slová, v závese za nimi predstavitelia cirkví a konzervatívci všeobecne. Niektorí žalobcovia zašli až do krajnosti, že vinu za vraždu podľa nich nesie každý, kto mlčal, keď sa LGBT+ ľuďom diala v minulosti krivda. Tento spôsob kolektívnej sebakritiky môže niekomu imponovať ako prejav morálnej vyspelosti, v skutočnosti však odvádza od nachádzania adresnejších príčin tragédie.

Aj s odstupom času vidíme, že vo verejnom priestore prevážila aktivistická snaha využiť vraždu pre nastoľovanie vlastnej politickej agendy. Najďalej v tomto úsilí zašli tzv. progresívci. Michal Šimečka, predseda Progresívneho Slovenska, neváhal iniciovať (a zrejme aj sformuloval) text uznesenia Európskeho parlamentu, v ktorom bol odsúdený teroristický čin proti komunite LGBT+, avšak do reťazca jeho príčin boli zaradení zástupcovia cirkví, politické elity, referendum o rodine konané v roku 2015 a ako jeden z príkladov nenávisti a neznášanlivosti bola uvedená dokonca Ústava SR, keďže tá v článku 41 hovorí: Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Pritom len nedávno sme sa všetci, vrátane pani prezidentky, klaňali našej ústave ako pilieru demokracie. Mimochodom, mali by sme zbystriť pozornosť, pretože práve útoky na ústavnosť sú charakteristické pre extrémizmus.

Asi by bolo dobre, keby vražda na Zámockej ulici mala ľahko čitateľné príčiny. Ich odstránením by sme znovu nastolili bezpečný svet plný lásky a tolerancie, v ktorom by nikomu nehrozilo, že bude obeťou absurdnej vraždy. Už samotný manifest vraha však sťažuje interpretáciu. Zoznam jeho terčov bol široký a ideovo pestrý. Na prvom mieste figurovali Židia, v hľadáčiku bol súčasný premiér, ale aj opoziční politici. Dokážeme si iste veľmi dobre predstaviť, aký naratív by vznikol po vražde Žida, akoby sme miesto nenávisti k LGBT+ riešili slovenský antisemitizmus a fašistov v parlamente. Úplne inak by sa debata zvrtla v prípade vraždy politika, na vine by boli jeho hejtujúci súperi. A koľko času by sme venovali vražde, ktorej obeťou by bol napríklad učiteľ, ako to bolo nedávno v Čechách, kde ho žiak strednej školy zabil mačetou? Aj to sa mohlo stať a ešte môže. Preto uvažujme o tomto type zločinov hlbšie a nemyslime si, že vyvesením dúhovej vlajky problém odstránime.

Naša provinčnosť a oneskorenosť môže byť výhodou, pretože máme šancu študovať obdobné iracionálne javy, ktoré sa už roky dejú v mnohých západných krajinách. Predvoj nenávistného a často masového vraždenia nevinných ľudí predstavujú USA, či sa to niekomu páči alebo nie. Každého pol roka užasneme nad streľbou v nejakej škole, následne sme svedkami, ako sa americkí predstavitelia modlia za obete a všetko sa končí vzrušenou debatou o ľahkej dostupnosti zbraní. Lenže takýchto osamelých vrahov pozná aj Európa, dokonca aj tie štáty, ktoré sa vyznačujú vzorovou toleranciou k LGBT+ ľuďom.