Zaujímavé časy v Pekingu

Málokto za normálnych okolností sleduje zjazdy čínskej komunistickej strany, ktoré bývajú rovnako nudné ako zjazdy KSČ či KSSZ. Tento rok mu však venoval pozornosť celý svet. Išlo o to, či čínski komunisti porušia doterajšie pravidlo, podľa ktorého nemal žiadny predseda strany zostať na jej čele dlhšie ako desať rokov. Toto pravidlo, zavedené po Maovej smrti, malo byť poistkou proti vzniku nového kultu osobnosti. Ale presne toto pravidlo bolo tŕňom v oku súčasnému predsedovi Si Ťin-pchingovi, ktorý sa do budovania svojho kultu osobnosti pustil.

Si Ťin-pching uspel a dostal päťročný mandát už tretíkrát. Navyše sa mu z vedenia strany podarilo odstrániť niektorých pragmatikov a nahradiť ich svojimi vernými, zástancami tvrdej línie. A jeho predchodcu, Chu Ťin-tchaa, vyviedli zo sály, čo je urážka, aj keď oficiálny výklad znel, že si starý pán potreboval oddýchnuť v súkromí. Staronový predseda Si, ktorý má už sedemdesiat, pritom ani nenaznačil, že by si chcel hľadať nástupcu. Je teda možné, že bude chcieť vládnuť až do smrti, podobne ako Mao. A to pri schopnostiach dnešnej medicíny môže trvať veľmi dlho.

Nové, militantnejšie vedenie Číny, očistené o pragmatikov, je na medzinárodnom poli zlou správou. Zároveň je možno zlou správou aj pre Číňanov. Súčasná prosperita ázijskej krajiny je založená najmä na tom, že súkromný sektor dostal pre svoj rozvoj v minulých desaťročiach od čínskych straníckych kormidelníkov takmer voľnú ruku. Pokiaľ však pragmatici z vedenia strany zmizli, dá sa očakávať, že čínskemu priemyslu nasadia náhubok a opraty a bude nútený fungovať viac podľa príkazov zhora. Tento druh politického dirigovania napospol ekonomike škodí.

Západné štáty si v nasledujúcom desaťročí budú musieť ujasniť niekoľko vecí. Tá prvá: majú chuť a energiu sa nejakým spôsobom zapájať do východoázijských mocenských hier a konfliktov? Spojené štáty v tomto smere asi nemajú na výber, ich kredibilita by pri ústupe z východnej Ázie utrpela nenapraviteľné šrámy. Slabšie Spojené kráľovstvo či Austrália si už vyberať musia, kladné rozhodnutie by okrem iného znamenalo nutnosť väčších investícií do námorníctva vrátane ponoriek. Kontinentálna Európa bude túto otázku riešiť len na diplomatickej úrovni, pretože príslušnú vojenskú kapacitu jednoducho nemá a mať nebude.

Ale na otázku ekonomických väzieb si bude musieť odpovedať aj Európa. Čína hrala v posledných desaťročiach úlohu „továrne sveta“, obrovského priemyselného mamuta schopného vyrobiť takmer všetko, od skrutiek až po lode – a navyše lacno. Veľa firiem si navyklo spoliehať na to, že čokoľvek potrebujú vyrobiť a doviezť, to nejaký čínsky partner zariadi.

Ale čo ak nás čaká dekáda politických zásahov, embárg a obchodných vojen? Možno je načase začať hľadať nejakých menej mamutích partnerov „do zálohy“, hlavne takých, ktorých geopolitické ambície sú viac-menej nulové. Ponúka sa ich dosť: napríklad Južná Kórea, Malajzia, Filipíny, Vietnam, Bangladéš alebo Thajsko. Ale rýchly ani jednoduchý proces to nebude.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.