Anton Chromík

Existuje po prijatí registrovaných partnerstiev v judikatúre vývoj, ktorým sa parlamentmi pôvodne priznané práva neustále rozširujú a priznávajú práva pôvodne určené pre manželstvo?

Aká je úloha národných a nadnárodných súdov pri tomto vývoji?

Čie predpovede budúceho vývoja sa potvrdili?

Prečo neprijať registrované partnerstvá a nezbaviť sa navždy nálepky bigotného nenávistného Slováka (príp. kresťana, konzervatívca), ktorý má na rukách krv zavraždených?

Na túto poslednú otázku je najdôležitejšia odpoveď: Lebo by sme mali na rukách krv. Krv tých, ktorých sme neupozornili, že pri tomto životnom štýle sa zvyšujú závažné zdravotné riziká, ktoré môžu mať za následok aj skrátenie života, či smrť. Krv tých, ktorým by sme schvaľovali a legitimizovali ako dobré to, čo im môže ublížiť. Kto skutočne miluje ľudí s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, ten im nemôže priať zlé veci.  A my im to neprajeme!

Každý má slobodnú vôľu, nikoho nenútime žiť zdravo, ale nebudeme zvýšenie zdravotných rizík zákonom schvaľovať, podporovať alebo legitimizovať pred deťmi! Napríklad začiatkom 20. storočia sa nevedelo, aké následky má fajčenie. Boli časy, keď dokonca ópium odporúčali lekári. To už prešlo. Ani v krajinách, v ktorých všetky „výdobytky“ LGBTI ideológie prešli, sa nezabránilo závažným zdravotným rizikám v tejto komunite. Samozrejme, konzervatívcom sa neverí, keď takéto veci hovoria, ale azda by aj osoby s cítením k rovnakému pohlaviu mohli veriť doživotnému aktivistovi za práva LGBT komunity Gensovi Hellquistovi: 

„Máme jeden z najhorších zdravotných stavov v tejto krajine ... Zdravotné problémy, ktoré ovplyvňujú queer Kanaďanov, spôsobujú kratší vek, ako má priemerný Kanaďan, samovraždy, je u nich vyššia miera užívania návykových látok, depresie, nedostatočný prístup k starostlivosti a HIV/AIDS. “ A pokračoval: „v našej komunite sú všetky endemické druhy zdravotných problémov. Máme vyšší výskyt rakoviny konečníka v gej komunite, lesbičky majú vyšší výskyt rakoviny prsníka ... realita je taká, že je každý rok (sic) viac LGBT ľudí v tejto krajine zomrie na samovraždu, než zomrie na AIDS a je viac tých, ktorí umierajú predčasne vinou užívania návykových látok než tých, ktorí umierajú na HIV/AIDS. ...“

Dobrý analytik, hoci s rizikom, vie odhadnúť trendy a možný vývoj, najmä ak je dlhodobý a bez nádeje na veľmi veľké zvraty. Príklady zlého odhadu budúcnosti a analytickej praxe sa po zaslepení liberálnou ideológiou nevyhýbajú ani pánom profesorom. V roku 2016 sa pán profesor Mazák vyjadril pejoratívne o našej iniciatíve, zaviesť spoločnú minimálnu definíciu manželstva na účely používania tohto pojmu v európskych predpisoch,  ako o blúznení a zavádzaní. Odpovedali sme mu síce hneď, ale skutočná hanba prišla už v roku 2018 po aktivistickom rozhodnutí vo veci Coman, v ktorom Súdny dvor Európskej únie začal trhať úniu tým, že všetky krajiny EÚ zaviazal uznávať aj manželstvo osôb rovnakého pohlavia na účely pobytu, pretože vraj v európskych predpisoch sa tým myslí „genderovo neutrálne“ manželstvo.

A dobré odhady? Zuzana Čahojová v Pandorinej skrinke registrovaných partnerstiev z roku 2014 napísala: „Je teda úplne očividné, že predstava vytvorenia inštitútu registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia s presne ohraničenými právami je vo svojej podstate nereálna. ... Najprv členský štát uzákoní inštitút registrovaných partnerstiev v nejakej forme s presne ohraničenými právami, potom vstúpi na scénu EÚ. V ekonomickej oblasti musia dostať registrované partnerstvá rovnaké práva ako heterosexuálne páry. V prípade, že predsa len nastane nejaká diskriminačná situácia, nastupujú na scénu európske inštitúcie a v závislosti od rozsudku Súdneho dvora EÚ bude musieť členský štát diskriminačnú legislatívu zrušiť a diskrimináciu odstrániť. No a ako posledný hráč nastupuje na scénu ESĽP. Keďže ESĽP je typický ľudskoprávny súd, jeho rozsudky sú pre členský štát oveľa citeľnejšie, keďže sa neobmedzujú (ani len naoko, ako sa márne snažia niektoré rozsudky Súdneho dvora EÚ) na ekonomickú oblasť. V prvom rade je vhodné si pripomenúť, že v zmysle judikatúry ESĽP sa situácia heterosexuálneho páru v manželstve nelíši od situácie homosexuálneho páru v registrovanom partnerstve.“

Pri vývoji v Rakúsku nájdeme analytika, ktorý celkom presne odhadol vývoj. Marek Francel v roku 2015 uverejnil článok Od partnerstiev k adopciám, v ktorom došiel k záveru: „Rakúsko sa tak stalo jedinou krajinou Európy, v ktorej je homosexuálnym párom umožnená adopcia detí v plnom rozsahu, ale zároveň nie je týmto osobám umožnené uzavrieť manželstvo. Možno predpokladať, že táto skutočnosť vyvolá zvýšený tlak na potvrdenie existujúceho faktického stavu uzákonením manželstva homosexuálov“.Jeho predpoveď sa potvrdila už v roku 2017, keď rakúsky ústavný súd zaviedol manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

Aj  akademici z vedeckej obce si uvedomujú si vplyv nadnárodných súdnych inštitúcií a formovanie obsahu práv na parlamentnej a národnej úrovni považujú za falošnú dilemu. Doc. JUDr. Tomáš Ľalík, PhD. z Katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK v Bratislave vo svojom článku Falošná dilema medzi manželstvom a registrovaným partnerstvom (z pohľadu európskeho práva) popisuje jednotlivé rozhodnutia nadnárodných súdov a dospel k názoru:

„Mohlo by sa teda zdať, že osoby v registrovanom partnerstve nebudú mať všetky práva patriace manželom (osobitne v otázke adopcie detí). Ako sa však budem snažiť ukázať nižšie, takéto uvažovanie nie je celkom správne, pretože vznikom registrovaného partnerstva pre osoby rovnakého pohlavia sa tým osobám de facto otvoria dvere ku všetkým právam, aké majú manželia (vrátane adopcie detí). Teda dilema, či zaviesť registrované partnerstvá do slovenskej legislatívy, pričom odmietnuť priznať tomuto zväzku práva a povinnosti manželov, je v skutočnosti falošná: buď štát zavedením registrovaného partnerstva prizná týmto osobám všetky práva ako manželom, resp. ak im štát tieto práva nechce dať, nemal by zavádzať ani registrované partnerstvá. Je to v podstate otázka všetko alebo nič.“

Docent Ľalík  z rozhodnutí ESĽP a ESD Schalk a Kopf proti Rakúsku (2010), Vallianatos a ostatní proti Grécku (2013), Frédéric Hay (2013), Oliari a ostatní proti Taliansku (2015), Chapin a Charpentier proti Francúzsku (2016), Rozsudok proti Francúzsku vo veci E.B. v Francúzsko (2008). X a ostatní proti Rakúsku (2013), Orlandi a ostatní proti Taliansku (2017) Relu Adrian Coman (2018), vyvodil jasný záver:

„Ak Slovensko príjme tento inštitút do svojho právneho poriadku a manželstvo naďalej nebude pre osoby rovnakého pohlavia k dispozícii, týmto osobám budú v podstate patriť všetky práva, ktorými disponujú manželia. Aj keď mi zatiaľ nie je známy rozsudok ESĽP, či Súdneho dvora, ktorý by judikoval diskrimináciu v oblasti adopcií detí, ak by národná legislatíva neumožňovala adopciu pre registrované páry, ale len pre manželské páry, z uvedeného je zrejmé, ako by európske súdy s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodli.“

Možno sa mi to iba zdá, ale nepodobá sa aspoň vzdialene toto tvrdenie tomu Kollárovmu?

PS: Odkiaľ berie silu súdny aktivizmus neustále prekračujúci hranice? V roku 2020 organizácia ECLJ odhalila problém viacerých konfliktov záujmov medzi sudcami ESĽP a niektorými mimovládnymi organizáciami. Po mnohých prekážkach toto odhalenie nakoniec presvedčilo európske štáty, aby zriadili oficiálnu skupinu expertov na preskúmanie „efektívnosti systému výberu a voľby sudcov súdu“ a na poskytnutie „dodatočných záruk na zachovanie ich nezávislosti a nestrannosti“. Ide o významný úspech správy ECLJ. Tá správa stojí za prečítanie.