Matka siedmich detí, ktorá prerazila v biznise: Chcete aj veľkú rodinu, aj úspešnú kariéru? Jednoducho to urobte!

Začalo sa to všetko štúdiom. Najprv som skončila bakalárske štúdium z medicínskych vied, potom som pokračovala na najlepšej univerzite v Izraeli na magisterskom a neskôr aj doktorandskom štúdiu v odbore biotechnológia. Ďalšie postgraduálne štúdiá som absolvovala v odbore mikrobiológie a molekulárnej genetiky. Bola som veľmi blízko k tomu, aby som urobila ďalšie na Harvarde, ale čakala som v tom čase dvojičky. Tak som sa teda rozhodla radšej zostať v Izraeli a študovať tu. A vstúpila som do sveta priemyslu.

Medzičasom ste sa teda stali matkou...

Áno. V deň, keď som podávala prihlášku na doktorandské štúdium, som porodila svojho prvého syna. V deň priebežného hodnotenia môjho doktorátu, v jeho polovici, som porodila svoju prvú dcéru.  

Čo bolo pre vás najnáročnejšie, byť začínajúcou matkou alebo začínajúcou vedkyňou?

Najväčšou výzvou bolo ľuďom vysvetliť, že to, že som matka, neznamená, že som menej oddaná svojej práci alebo menej seriózna. Pamätám si, ako som išla za mojím profesorom s informáciou o mojom tehotenstve. On mi namiesto gratulácie k materstvu povedal – je to veľmi, veľmi náročné byť aj matka, aj vedkyňa. Dodnes som nezabudla na ten jeho pohľad a zároveň som dokázala, že to je možné. Ale nech to neznie, že som nemala žiadne obavy. Bála som sa, ako to bude, či si to zvládnem zorganizovať, či to nebude príliš náročné. Ale potom som videla, že sa to dá! Každé dieťa, ktoré som porodila, mi dodávalo energiu. Je to, akoby ste si tým pôrodom zaistili neustály prínos energie, ktorú môžete rozdávať ďalej.

Naozaj?

Áno. Keď som bola druhýkrát tehotná, pomyslela som si, že to nie je možné, že nebudem vedieť milovať svoje druhé dieťa tak ako to prvé. Že sa to jednoducho nebude dať, lebo ja mám všetku lásku len pre môjho chlapčeka. A potom sa narodila dcérka a bum, prekvapenie – išlo to! S novým dieťaťom naozaj prichádzala ešte väčšia schopnosť milovať, dostávala som jednoducho novú energiu do života.

A naozaj mi to pomáhalo. Pretože tá energia bola niečím, čo ma definovalo. Keď prídete domov a máte na starosti iba jednu vec, urobíte ju a potom sedíte, trochu sa nudíte, chytáte depresiu. Ja som to mala tak, že čím viac vecí som bola prirodzene nútená robiť, tým viac energie som mala. Materstvo je teda pre mňa ako nabíjačka bateriek.

Kto vám z tým všetkým pomáhal? Kto bol pre vás najväčšou podporou?

Pomáhal mi môj manžel, samozrejme. Moja mama. Ale nebol to taký typ pomoci, aký by ste si predstavili. Nemôžem povedať, že mi niekto vzal deti a ja som sa mohla sústrediť na prácu. To nie. Naozaj som to bola ja, kto sa o ne staral. A hovorím to naozaj úprimne a s pokorou. Môj manžel pracoval do neskorých hodín, moja mama je ešte mladá a aktívna, k tomu pracuje. Nemohla mať čas na výchovu mojich detí.

Nie je to však tak, že som necítila ich pomoc, aby ste mi dobre rozumeli. Aj keď moja mama prišla k nám raz týždenne na jednu hodinu, tá pomoc bola citeľná. Nebolo a nie je to tak, že mám k dispozícii pomoc dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Musela som si to prispôsobiť. Ak som vedela kohosi poprosiť o pomoc, urobila som to. Ak nie, musela som si jednoducho lepšie usporiadať môj časový harmonogram, nastaviť si priority, byť viac efektívna.

A čo deti, keď trochu podrástli, začali vám pomáhať?

Keď sa mi narodili dvojičky, moja prvá dcéra mala vtedy päť rokov. Spolu ich vtedy bolo už šesť súrodencov, z toho štyria od nej mladší. A pamätám si moment, keď som sa ich snažila zo zvyškov mojich síl prebaliť, dostať do pyžama a uložiť spať. Vtedy ku mne podišla a povedala mi – mami, ja ti pomôžem. Ja som na jej menších súrodencov naťahovala plienky a pyžamo, ona ich kládla do postieľok a uspávala. Odvtedy mi pomáhala tak, ako vedela. Takže, vracajúc sa aj k predošlej otázke, ak by som mohla byť niekomu vďačná za to, že mi pomáha, tak je to práve ona.

Ako reagoval váš manžel na nápad, že ste sa po pôrode šiestich detí chceli stať podnikateľkou?

Bolo to naše spoločné rozhodnutie. Veľmi ma podporoval, hoci si myslím, že na začiatku bol trochu skeptický. Ale povedal mi, že hoci si myslí, že to môže byť veľmi náročné, verí mojej energii. Povedal mi – rob, čo musíš. V tom čase mi v mojej práci skrátili úväzok na päťdesiat percent, a tak som si mohla vybrať, či začnem ďalšiu prácu, alebo tie dodatočné štyri hodiny využijem ako svoju príležitosť na rozbehnutie biznisu.

Prišla som za manželom a povedala som mu – pozri, urobme dohodu. Ja budem počas jedného roka prinášať domov o polovicu menšiu výplatu, ale sľubujem ti, že ak sa mi za jeden rok nepodarí rozbehnúť môj biznis tak, aby vynášal, nechám to a nájdem si inú prácu. Ale daj mi jeden jediný rok. Nie dva, tri, štyri... ak by to nevyšlo. Nie. Jeden rok a potom uvidíme.

So šesticou detí to nebolo ľahké rozhodnutie. Ale som rada, že som nepoľavila. Krátko pred koncom toho dohodnutého termínu sme našli investora do nášho projektu a začala som zarábať. Musela som však v tomto byť tak trochu tvrdohlavá a chladnokrvná.

Nemali ste problém oddeliť prácu od rodinných povinností? Ako ste dosiahli rešpekt ostatných členov rodiny k tomu, ako ste si podelili čas?

Našla som si na to vlastný spôsob. Mám svoju filozofiu, ktorú sa nebojím odvážne predstaviť aj na pohovoroch v práci. Verím, že musím byť dostatočne dobrá matka a dostatočne dobrá pracovníčka. Povedala som to môjmu šéfovi a neskôr som to pripomínala aj sebe, keď som sa stala svojím vlastným šéfom.

Mojou povinnosťou je priviezť deti domov zo školy a byť tam s nimi. To sa deje zväčša o pol piatej poobede. Takže vtedy musím mať po práci. A musím o tento čas bojovať. Keď mi kedysi ponúkli prácu, v ktorej som mala sedieť do siedmej večer, povedala som, že v žiadnom prípade. Odmietla som to, pretože to je čas pre moju rodinu.

Prezraďte nám vašu každodennú rutinu.

Skoro vstávam, všetko povybavujem, zaveziem ich do školy, pracujem a o pol piatej ich beriem domov. Potom nastáva čas pre moje deti. Večer ich uložím spať a potom pokračujem vo svojich povinnostiach, približne do polnoci. A takto dookola.

Vyzerá to tak, že všetko je len o disciplíne. Vnímate to ako nejakú superschopnosť, ktorá je potrebná na to, aby ste dokázali byť mamou a zároveň úspešnou ženou v biznise?

To záleží na tom, o akú ženu a s akými deťmi ide. Či je to dieťa jedno, alebo ich je viac, či je maličké, alebo už dospelé. Ak ste matka malých detí a zároveň podnikateľka, disciplína je kľúčová. Takisto aj určovanie priorít a harmonogram. Iba vtedy to bude fungovať.

Učíte tieto veci aj ženy, ktoré sú zaradené do vášho programu Akcelerátora na podporu žien podnikateliek?

Ak majú rodiny s malými deťmi, áno. Potrebujú to počuť. Potrebujú sa to od niekoho naučiť. Ja sama o týchto veciach píšem knihu, rozprávam na rôznych akciách, kde ma pozvú, vediem semináre. Pretože mať informácie o tom, ako na to, je jedna z najdôležitejších vecí, ak chceme nájsť rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Potom sa to bude iba zlepšovať. Aj ja v tomto napredujem z roka na rok. Niečo nefunguje? Zamyslím sa a skúsim to urobiť inak. Ak to zafunguje, rada to posuniem ďalej, aby som to iným ženám uľahčila.

Povedzte mi ešte niečo viac o tomto ženskom akcelerátore biznisu.

Vybudovali sme komunitu ortodoxných veriacich žien, pretože sme si uvedomili, že je množstvo takýchto miest pre mužov či pre podnikateľov všeobecne. Ale nič také čisto ženské predtým neexistovalo. Z tohto projektu sa veľmi teším hlavne preto, že veriace ženy podnikateľky, matky s veľkou rodinou, majú úplne iné potreby ako iní podnikatelia a tu sa môžeme sústrediť práve na tieto potreby a učiť ich, ako si v tomto svete poradiť.

A čo vaše podnikanie?

Záleží, ktoré máte na mysli. V súčasnosti rozbieham nový biznis. Takže vlastne som na začiatku. Veľa čítam, veľa sa pýtam, rozprávam sa s ľuďmi z branže, budujem myšlienku.

Môj prvý biznis bol však startup, v ktorom bol náš produkt tester na kvalitu materského mlieka do domácnosti. Bol to vlastne nápad mojej kolegyne, ktorá vtedy dojčila. Keď som vedela, že chcem začať podnikať, nevedela som, čo to presne bude. Keď sme sa stretli na prvej porade, zamkla som dvere a nevypustila som von ľudí, kým sme nespísali všetky výmysly, ktoré nám napadli. Takýmto spôsobom sme prišli na nápad vyvinúť tester na materské mlieko, ktorým môžete ľahko aj v domácich podmienkach už počas niekoľkých minút skontrolovať, či je vaše mlieko v poriadku alebo či je pokazené, prípadne či mu chýbajú nejaké výživné látky. Keď sa objavil nápad, potom sme už len hľadali investora, začali sme nadväzovať kontakty, pýtať sa, študovať, robiť prezentácie.

Myslíte si, že by ste dokázali začať podnikať aj sama, bez nejakých partnerov?

Ak by ste sa ma opýtali pred tromi rokmi, povedala by som, že nie. Dnes je to trochu iné. Hlavne v tom zmysle, že nepotrebujete partnera, ktorý je polovičným vlastníkom a podobne. Keď podnikáte, nikdy si nedokážete všetko urobiť sama. Vždy potrebujete niekoho pomoc, musíte sa spájať s ľuďmi, vytvoriť taký malý ekosystém, vďaka ktorému váš biznis bude fungovať. Ľudia, ktorí vo vás budú veriť a podporovať vás. Ale nemusí to byť hneď partner, s ktorým si musíte deliť biznis 50 na 50.

Vidíte ako žena vo svete biznisu nejaké prekážky, ktorým by muži nemuseli čeliť?

Myslím si, že jednou takou vecou je to, že vo svete je stále veľa domácností, ktoré majú na pleciach hlavne ženy. Je to niekedy naozaj ťažké zvládnuť. Ďalšou vecou je to, že v high-tech branži je, prinajmenšom v Izraeli, stále málo ľudí, ktorí sú ochotní investovať do vášho podnikania. Nie je to o tom, že by nechceli, ale nie sú až takí ochotní. Myslím si však, že tých príležitostí pre ženy je čoraz viac. K tomu nám pomáha naša ženská intuícia, tá môže byť v prekonávaní prekážok pre nás veľkou výhodou.

Cítite sa ako influencerka?

Áno. Veľa ľudí za mnou chodí a pýta sa, ako robím to či tamto, že som pre nich inšpiráciou. A ja som veľmi rada, že mám priestor, kde môžem odovzdávať svoje skúsenosti, výzvy a to, čo robím.

Máte radšej bytie influencerkou v online svete alebo v offline priestore?

Milujem živú interakciu medzi ľuďmi. Milujem sedieť s niekým na káve, stretnúť človeka osobne, cítiť jeho energiu, to, kým je. Nie je to tak, že by to nemohlo byť aj online, pretože ja pracujem aj v online svete, ale nie je to to isté ako naživo.

Kto bol vaším influencerom vo vašich podnikateľských začiatkoch?

Nebola to nejaká jedna osoba. Videla som nejakú ženu, ktorá je skvelou matkou a povedala som si – chcem byť mamou, akou je ona. Potom som videla nejakú super ženu v biznise a povedala som si – wau, chcem byť podnikateľkou, ako je ona. Boli to také moje inšpirácie. Hoci teraz si myslím, že je dôležité, aby ľudia dokázali byť inšpiráciou aj sami sebe.

Stretli sme sa na konferencii Economy of Francesco v Assisi. Predpokladám preto, že náboženstvo je pre vás dôležitou súčasťou života. Mám pravdu?

Áno. Som veriaca. Je to naozaj veľká časť mojej identity. Náboženstvo má v mojom živote špeciálne miesto, a preto sa teším, že takto môžem žiť a vychovávať tak aj moje deti. Nedávno sme otvorili prvú ženskú školu judaizmu. Stretávame sa a študujeme tam naše náboženstvo. Existuje veľa takýchto miest pre mužov, ale pre ženy je to úplne prvá možnosť a priestor na stretávanie a možnosť učiť sa o našej viere. Podarilo sa nám na to získať prostriedky z verejných inštitúcií, zariadili sme si naše priestory, kúpili sme si krásne ružové kreslá. Veľmi sa z toho teším.

A ako sa náboženstvo, ktoré vyznávate, premieta do vašej práce a podnikania?

V mojej viere dodržujeme isté pravidlá. Napríklad, že nemôžem jesť všetko a všade, iba kóšer jedlo v kóšer reštauráciách. Nosím pokrývku hlavy a dlhé rukávy. V sobotu nepracujem, lebo nemôžem. V sobotu nikdy, ale že nikdy nedvíham telefón. Možno to znie obmedzujúco, ale v skutočnosti si myslím, že mi to veľmi pomáha. Pretože v našom sabate nie je dovolené používať elektrické veci, ako sú počítače alebo mobilné telefóny, takže je to deň modlitby, jedla, spánku a ticha.

Keď sme napríklad začínali s naším prvým startupom, bola som v kolektíve jediná, ktorá počas sabatu nepracovala. Na jeho konci som mala viac nápadov a energie ako ostatní, a to aj vďaka tomu, že som mala čas si oddýchnuť a popremýšľať. Vyspať sa, stráviť čas s rodinou, ísť do synagógy. Prejsť sa. 

Verím, že mi Boh pomáha v tom, čo robím. Že mi v ťažkých časoch posiela znamenia. Keď sa niečo pokazilo alebo sme nevedeli, ako sa ďalej pohnúť, odrazu prišiel e-mail a ja som si len povedala – vďaka Ti, Bože! Pomáha mi to nevzdávať sa a pokračovať, aj keď to niekedy ide ťažko.

Prináša vám vaša viera v práci aj nejaké problémy?

Už v spomínaný sabat a iné sviatky nemôžem byť dostupná. Navyše sú niekedy práve v tieto dni dôležité pracovné stretnutia, no ja sa ich nemôžem zúčastňovať. Vtedy sa cítim byť jednoducho pozadu. Inokedy nemôžem ísť na pracovné stretnutie, pretože sa koná v reštaurácii, ktorá nie je kóšer. Ja v takýchto reštauráciách nemôžem jesť a dokonca ani len zostať sedieť. Iní to nedokážu stále pochopiť. Vtedy je to frustrujúce. Viete, tu v Izraeli to nie je až taký problém, lebo je tu veľa kóšer reštaurácií, no pamätám si, že raz som šoférovala hodinu a pol na miesto len preto, aby som sa dozvedela, že sa stretávame v normálnej reštaurácii. Tak som sa im len predstavila, privítala som ich, ospravedlnila sa a musela som odísť.

Dovoľte mi na záver poprosiť vás o nejakú zlatú radu pre ženy, ktoré by chceli mať oboje – úspešnú kariéru aj veľkú rodinu. Čo by ste im odkázali?

Povedala by som im – jednoducho to urobte! Nájdite si svoju cestu, nevzdávajte sa, nájdite si pomoc. Nie je to nemožné. Je to niečo, čo záleží od nás a ak sa pre to rozhodneme niečo urobiť, stane sa to možným.